Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Noc je predsa super! - 1. kapitola

25.04.2010 (18:15) • Nessienka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2039×

1. kapitola

Pohľad nikoho: 

Pred 12 rokmi...

„Layla!“ kričali jeden cez druhého v snahe nájsť chýbajúceho člena rodiny. Pred chvíľou boli ich srdcia naplnené šťastím – pretože vyhrali boj a všetci prežili. Teraz ich srdcia napĺňal narastajúci nepokoj, hraničiaci – pri niektorých – s hystériou.

Kam mohla zmiznúť? Kde len je? Pýtal sa každý v duchu.

Jej matka bola zúfalá. Kde sa stratilo jej dievčatko? Jej brat tu bol, ale ona nie. Dúfala, že sa jej nič nestalo. Čo by si počala, keby sa jej niečo stalo? Bála sa čo i len pomyslieť, že by mohla byť zranená, alebo dokonca mŕtva.

„Layla!“ ozývali sa zúfalé výkriky. Prečo ju ešte nenašli? Nemohla zájsť ďaleko... ale, čo ak ju uniesli? Pre nich bola veľmi cenná. V budúcnosti mala mať veľmi užitočnú schopnosť.

„Layla! Layla, kde si? Ozvy sa!“ kričala zúfalá matka. Po tvári jej stekali tiché červené slzy. Aj keby to malo byť to posledné na svete, svoju dcérku nájde a privedie domov.

Hľadali ju, kde sa len dalo ale nenašli ju. Doteraz ju nenašli...

Súčasnosť... 

LAYLA:

Už je do dvanásť rokov, čo ma našli. Som im za to vďačná, ale niekedy to ľutujem. Bohvie, kto som vlastne v skutočnosti. Viem len ako sa volám, aj to len vďaka medailóniku, ktorý som mala na krku, keď ma našli. Layla Deborah Cullenová. To je moje meno.

Povedali by ste si, fajn vie svoje meno, prečo nehľadá svoju rodinu?

Pokúšali sme sa o to. Ale nikde sme ich nenašli. Dokonca nikde neexistujú ani záznamy o tom, že existujem.

Mala som päť rokov. Adoptovali ma teda Peter a Hannah Jonesovci. Sú to milí ľudia. Majú ešte dve deti. Šestnásťročnú dcéru Emily a trojročného chlapčeka menom Henry. Oboch ich zbožňujem, akoby to boli moji vlastní súrodenci. Ani oni ku mne neprechovávajú nenávisť. Našťastie.

Na prvý pohľad sme typická americká rodinka. Ale nikto už nevie, čo sa tu občas večer deje, keď zavrú všetky bary. Peter je dobrý chlap, ale rád sa pozerá na dno pohárika. Všetci sme zúfalí, nevieme, čo máme robiť. Keď si vypije, nepozná brata. Nikto z nás nevie, prečo začal piť, vieme len, že sa to musí skončiť. Ale ako?

Príde domov, ledva sa drží na nohách a rozbíja všetko naokolo. Sklenári majú u nás čo robiť, a nikto sa už nenamáha sadiť znovu a znovu kvety, alebo dokonca kupovať nový porcelán.  

So železnou pravidelnosťou – raz do týždňa – príde domov opitý, rozrazí dvere na mojej izbe, začne nadávať a potom ma zmláti ako žito. V poslednej dobe sa nezapodieva ani nadávaním, rovno ma len zmláti. A čierny pás z karate a džuda ja mi nanič. Veď skúste zbiť chlapa dvakrát takého veľkého ako ste vy, ktorý je navyše podgurážený alkoholom, čo spôsobuje, že je ešte aj trikrát silnejší ako obyčajne. Nemáte šancu. Jediné, v čo môžete dúfať je, že to rýchlo skončí.

Vďaka jeho výčinom sme sa často sťahovali. Aj teraz sme sa presťahovali. Bývame v takom malo studenom mestečku menom Granyte Falls. Neviem koľko ľudí tu žije, ale dúfam, že veľa. Možno by sa mi mohlo podariť splynúť s davom. I keď na druhej strane, nemám rada veľa ľudí. V tom predošlom mestečku na Aljaške bolo málo ľudí a bolo to super. Jedna škola. Jediné na čo som si musela dávať pozor bolo, aby nevideli moje podliatiny, čo nebol vďaka počasiu až taký problém.

Možno si hovoríte, prečo neodísť? No, rada by som. Problém je, že nemám kam odísť. Neviem, kde je moja rodina a či vôbec žijú. A hlavne, prečo som vtedy bola v tom lese. Koľkokrát som sa už snažila spomenúť si. Ale nejde to. Prvé, čo si pamätám, je ako sa ma Hannah pýta, ako sa volám a čo robím v tom lese. Ale predtým nič, okno. Akoby som sa len vtedy narodila. Občas v snoch zazriem nejakú tvár. Je to tvár nejakého chlapca. Má svetlomodré oči a zlaté vlasy po bradu. Je vysoký a vyšportovaný a má zlatistú pokožku.  A na sebe ma niečo ako pancier. Vyzerá ako vojak, problém je však, že vyzerá ako vojak z trójskej vojny. Divné.

Keď zavriem oči, vidím ho pred sebou. Zdá sa mi akoby som počula jeho hlas, cítila jeho dotyk.

Keď kreslím, zvyčajne nakreslím jeho. Ako sedí pred múrom a snaží sa niekoho ošetriť, ako dvíha nad hlavu meč a štít, lebo vyhral. Nakreslila som ho ako spí, ako sa smeje, ako trénuje. Nakreslila som ho asi 50-krát, ale vždy v inej póze, vždy pri inej činnosti. Sú len výnimočné okamihy, keď nakreslím aj niečo iné. Najradšej kreslím krajinu, západy slnka a zvieratá. Najradšej mám obraz malej veveričky.

Aj teraz som sa chystala von. Zobrala som si skicár a uhlík a mohla som vyraziť. Neďaleko nášho domu bol kopec. Dúfam, že z neho budem mať pekný výhľad.

„Hannah?“ zakričala som, keď som zišla dolu schodmi.

„Som v kuchyni,“ zakričala späť. Vošla som teda do kuchyne, kde som ju uvidela stáť pri sporáku. Asi niečo varila. Hannah bola dobre vyzerajúca tridsiatnička. Mala dlhé čierne vlasy a hnedé oči. Bola to černoška. Mala som ju veľmi rada. Bola mi dobrou mamou, ale bola to najmä moja priateľka.

„Len som ti chcela povedať, že idem von,“ povedala som a zdvihla ruku, v ktorej som držala skicár. Otočila sa na mňa a usmiala sa, a tak ukázala dva rady bezchybne bielych zubov.

„Ale do zotmenia sa vráť a dávaj si pozor,“ povedala mamičkovským tónom. Usmiala som sa na ňu a išla ju objať.

„Ďakujem a ahoj,“ povedala som a vyšla zadnými dverami von. Potom som zamierila smerom k tomu kopcu a vyšla naň. Ten výhľad ma uchvátil. Pod ním boli listnaté lesy a malé jazierko. To miesto bolo doslova magické.

Stála som tam dlho a len tak sa pozerala. Mohli to byť aj hodiny, ale vôbec mi to neprekážalo. Cítila som sa podivne šťastná. Len tam tak stáť a na nič nemyslieť. Neexistovali tu žiadne problémy, žiadny opitý Peter.

Povzdychla som si a vybrala sa k tomu jazierku.

Bola som už takmer pri ňom, keď som za sebou počula erdžanie koňa. Obzrela som sa a v diaľke som videla krásneho čierneho žrebca, avšak bez jazdca. Dokonca nemal ani sedlo. Za ním však bežal aj druhý kôň. Ten bol, naopak, celý biely. Nemal sedlo, ale mal jazdca. Ten jazdec mi pripadal akýsi povedomý, ale vôbec netuším prečo.

Jazdec na bielom koni bol rýchlejší a čierneho žrebca rýchlo dohnal. Potom ho chytil do lasa. Bol sotva pár metrov odo mňa. Kôň sa zľakol a postavil sa na zadné. To by som však nebola ja, keby som sa nezľakla a nezačala cúvať. A už vôbec by som to nebola ja, keby som sa nepotkla o jediný kameň v okruhu 50 metrov a nespadla na zem. Prisahala by som, že som videla hviezdičky.

Pár sekúnd som len tak ležala a lapala dych, ktorý mi trochu podskočil, ako som dopadla na zem. Zrazu som vedľa seba začula kroky a pozrela som tým smerom. Ten jazdec išiel smerom ku mne. Pohľadom som prešla od jeho jazdeckých čižiem, cez otrhané čierne rifle a flanelovú košeľu. Potom som sa zadívala do jeho tváre. Jeho tvár ma však prekvapila tak, že som prekvapene zalapala po dychu... 

Tak dúfam, že sa vám kapitola aspoň trochu páčila a vy mi napíšete aspoň nejaký koment. Za všetky vopred vďaka.

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Noc je predsa super! - 1. kapitola :