Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Noc je predsa super! - 11. kapitola

20.06.2010 (15:15) • Nessienka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1703×

11. kapitola 

Samom príde aj Emily, ale on zavrel dvere. Nechápavo som na neho pozerala, viem, čo pre neho znamená Emily a tiež viem, čo on znamená pre ňu. Doteraz sa nikdy neodlúčili a teraz si on príde do Anglicka bez nej?

„Sam? Kde je Emily? Kde je moja sestra?“

LAYLA:  

„Sam? Kde je Emily? Kde je moja sestra?“ spýtala som sa naštvane. Bola som si istá, že nás všetci pozorujú, ale bolo mi to jedno. Dúfam len, že sa Emily nič nestalo. Ale prečo ináč by tu nebola? Čo ak sa jej naozaj niečo stalo? Čo ak jej Peter predsa len ublížil? Bol by toho schopný? So mnou problém nemal, ale Emily je jeho biologická dcéra, nie adoptovaná ako ja.

„Opustil som ju,“ povedal Sam jednoducho a tým dokonale upútal moju pozornosť. V tom momente vo mne zovrel nekonečný hnev. Tak on si ju len tak opustí? Veď sa milujú tak, že to až hraničí s posadnutosťou a on ju len ak opustí, však Emily to totálne zloží.

„A to len tak? Na čo si si s ňou niečo začínal, keď ti nebola dobrá?“ kričala som na neho a vyskočila na rovné nohy. Bolo mi jedno, že sa mi točí v hlave, bolo mi jedno aj to, že Kaen ma ustarostene sleduje. Jediné, čo ma zaujímalo bolo, že Sam zradil moju sestru.

„Tak to nie je, Layla. Ty to nechápeš,“ povedal nekompromisne. Ešte sa bude vykrúcať? To nie je chlap ani natoľko, aby si priznal chybu? Pravdepodobne nie... A to som si myslela, že je ako stvorený práve pre Emily. Očividne som sa mýlila, ináč by tu bola s nami.

„Máš pravdu, naozaj to nechápem. Ty si ju opustil a ja som sa bála, že...“ nedokončila som svoju tirádu. Takmer som povedala, že som sa bála, že jej Peter ublížil. Včas som sa však zastavila. Pozrela som sa okolo seba. Všetci si ma zmätene prezerali, samozrejme okrem Kaena, ktorý sa na mňa nesúhlasne mračil. Najviac ma však prekvapil Samov nenávistný pohľad. Mierne som sa zachvela. Zaujímalo by ma, čo mu sadlo na nos.

„Tak, čo? Bála si sa, aby sa jej nestalo to, čo tebe?“ spýtal sa sarkasticky Sam a tým ma totálne prekvapil. Ako o tom vie?

„T-t-t-ty o t-t-tom v-vieš?“ koktala som v šoku. Dúfam, že som sa len prepočula, alebo, že mi hrabe. To by bolo lepšie. Omnoho lepšie. Ak to vie Sam, o chvíľu to budú vedieť aj ostatní, a to by nemuselo dopadnúť dobre.

Sam nakoniec prikývol a ostražito ma pozoroval. Akoby na niečo čakal.

„A-a-ako? A-ako to v-vieš?“ koktala som. Bolo mi to jedno. Zaujímalo ma jediné: ako sa o tom dozvedel? Kaen o tom vedel vďaka snom, v ktorých ma videl.

„Povedala mi to Emily,“ povedal a pri jej mene mu v očiach preblesla bolesť a natrvalo sa tam usídlila. Prečo ju potom upúšťal, keď mu to spôsobuje bolesť? Žeby v tom bolo omnoho viac, ako povedal? Ale čo v tom potom je?

„Tak to už vieš. Neprekvapuje ma, že ti to povedala,“ povedala som mŕtvym hlasom. Emily ho veľmi miluje, keď mu prezradila naše najväčšie tajomstvo. Vlastne iba moje. Emily si to nechávala pre seba, veď to ani nebolo komu povedať. Ale určite sa vypytoval, prečo ma Hannah poslala preč a potom mu proste povedala pravdu.

„Ale ostatným si to nepovedala, však? Vie to vôbec Kaen?“ spýtal sa sarkasticky a dosť prudko. Hneval sa. Dúfam, že nie na mňa. To mi k šťastiu naozaj nechýba.

„Ja to viem, ale som si istý, že sama by mi to nepovedala,“ povedal za mňa Kaen a objal ma okolo pliec. Zvláštne, až teraz som si uvedomila, že sa trošku kníšem. Predsa len, mala som otras mozgu, chvíľu asi trvá, kým sa mi dá hlava do poriadku.

„Mali by to vedieť,“ povedal Sam a zadíval sa na ostatných, ktorí nás len nechápavo sledovali.

„Nie,“ povedala som pevným hlasom. Je to môj problém, moja starosť. Ničomu by neprospelo, keby o tom vedeli. Zbytočne by ma ľutovali, a ja ľútosť nepotrebujem. To je to posledné, čo je pre mňa dôležité. Aj keď mi niekedy chýbalo, že ma nemal kto ubezpečiť, že všetko bude dobré. Nemal ma kto pohladiť, kto rozosmievať. Chýbalo mi to celý život. Aj keď sa Hannah a Emily snažili, nikdy mi nedali pocit skutočnej rodiny. Obe som ich síce brala ako sestry, ale nič viac. Hannah pre mňa nikdy nebola mama.

„Prepáč,“ povedal ľútostivo a potom sa zadíval na bronzovo-vlasého chlapca, ktorý stál vedľa Rain a objímal ju okolo pásu. Nechápala som, čo robí, kým ten chlapec nezalapal po dychu a nepozrel sa na mňa. Vedel to. Neviem ako, ale dozvedel sa to. Ale ako mu to Sam mohol povedať? Však bol ticho, len sa na neho pozeral. Akoby čítal jeho myšlienky...

„A ty ich považuješ za rodinu? Jeho?“ spýtal sa neveriaco a v jeho hlase sa ozývala neskutočná nenávisť. Dosť som to chápala, sama som Petera nenávidela za to, čo zo mňa urobil. Trosku. A tú trosku dal dohromady len Kaen.

„Nemala som inú rodinu, boli nablízku. A Hannah, Henry a Emily sú moja rodina,“ povedala som čo najpokojnejšie.

„Layla, my sme tvoja rodina,“ povedala Rain a zadívala sa mi do očí. Bola mi podobná, to hej. Ale rodina? Áno boli moja rodina, ale ja som ich nikdy v živote nevidela, teda asi hej, ale moje spomienky sú ako čierna diera. Keď si myslím, že som si na niečo spomenula, tak sa to stratí v nedohľadne.  

„To je možné, ale ja ani neviem, ako sa kto volá. Ani neviem, kto sú moji rodičia,“ povedala som smutne a oprela sa o Kaena. Cítila som sa vyčerpaná, akoby som zabehla maratón.

„My sme tvoji rodičia,“ povedala Rose a pristúpila bližšie. Po jej boku stál ten veľký upír. Za nimi pomaly išiel Kyle.

„Nie ste na to príliš mladí?“ spýtala som sa a až potom som si uvedomila, že je to blbosť. Veď je to upír, ten môže mať aj dvesto rokov a vyzerá na osemnásť. Ale Rose nie je upírka, ani poloupírka. Kto, alebo čo teda je?

„Ja som upír a mám viac rokov ako si myslíš. A tuto Rose má tiež dosť veľa rokov. Je to poloupír-víla. Alebo niečo také. A toto je tvoje dvojča,“ povedal a ukázal na Kyla. Môj výraz asi nebol pekný, pretože sa ten upír – údajne môj otec – začal smiať. Asi to bude chlapík so zmyslom pre humor.

„No dobre, takže teraz viem, kto sú moji rodičia... ale...“ zamyslela som sa nahlas. Viem, kto sú moji rodičia, ale aj tak cítim určité prázdno. A viem aj prečo. Emily a ja máme veľmi zvláštny vzťah. Kým viem, že nie je šťastná, akoby som nebola šťastná ani ja a tak to funguje aj naopak.

„Prečo si taká smutná?“ spýtal sa nejaký blonďák a tak upútal moju pozornosť. Zistila som, že si ma všetci zvedavo prezerajú.

„To kvôli Emily,“ povedala som a ten s bronzovými vlasmi sa opäť zamračil a tváril sa nenávistne. Po chrbte mi prebehol mráz. Som si istá, že tohto upíra – akéhokoľvek upíra – by som sa nepriateľa nechcela mať.

„Kvôli čomu sa pre ňu trápiš?“ spýtal sa ostražito a potom dodal: „Bojíš sa o ňu?“

„To nie je tým, máme veľmi silné puto. Keď je nešťastná, som nešťastná aj ja. Neviem to vysvetliť, ale je to tak už od malička. Chápala ma,“ povedala som čo najjednoduchšie. Nie, žeby potrebovali špeciálne vysvetlenie, ale ja som bola zmätená. Ťažko sa mi vysvetľovalo niečo, čo som sama dobre nechápala.

„Chápala, čo robí jej otec a aj tak ti nepomohla,“ povedal tvrdým hlasom. Všetci nás nechápavo sledovali – okrem Sama a Kaena. Tí sa nesúhlasne mračili. Ale prečo?

„Chcela. Mnohokrát ma prosila, aby som odišla, ale ja som nemala kam. Nechcela som prísť aspoň o tie tri bytosti, ktoré mi boli ako-tak blízke. Vydržala som to, aby som mohla ostať s nimi,“ povedala som a sklonila hlavu.

„Môže mi niekto, konečne, vysvetliť o čom sa to bavíte?“ spýtal sa z ničoho-nič môj otec.

„Jej adoptívny otec si z nej rád robil boxovacie vrece,“ povedal nenávistne Sam. Všetci v miestnosti zalapali po dychu.

„Ja ho zabijem!“ vykríkol po dlhom tichu môj otec. Podskočila som najmenej dva metre do výšky.

„Nie... neubližuj mu. Hannah, Henry a Emily by ostali sami,“ povedala som pevným hlasom. Nesmú mu ublížiť. To je jeden z dôvodov, prečo som to nikdy nepovedala.

„A on celé roky ubližoval tebe. Tá Emily mala pravdu, mala si odísť,“ povedal zhnuseným hlasom a zlostne si ma premeriaval.

„A kam som mala odísť? Nevedela som ani kto som! Jediné, čo som vedela bolo, ako sa volám! A ty mi povieš, že som mala odísť?! A kam? Do sirotinca?!“ kričala som a celá sa rozklepala. Nemám rada, keď sa mi niekto snaží riadiť život. A okrem toho, teraz mi radí, čo som mala robiť? To som potrebovala predtým, nie teraz.

„Aj tak by som ho mal zabiť,“ povedal už trošku pokojnejším hlasom ale stále sa hrozivo mračil. Naozaj som sa bála, ale nemohla som podliehať strachu.  

„Už sa o tom nemienim baviť. Stojím si za svojim. Teraz už mám kam ísť, našla som svoju rodinu. Peter ma už nikdy neuvidí a z Hannah sa môžem spojiť cez Emily. A teraz mi napadá,“ povedala som sa otočila sa na Sama, „prečo si ju opustil? Keď ju miluješ, mal si s ňou ostať,“ povedal som vyčítavo a zadívala sa mu do očí. Kaen ma stále objímal okolo pliec a jemne ma hladkal. Snažil sa ma upokojiť. Určite cítil, že je to na mňa dosť veľa.

„Layla, ja som menič. Som nesmrteľný, budem žiť naveky. Ale Emily je smrteľníčka, obyčajné ľudské dievča. Nechcem ju držať v náručí, keď bude zomierať a ja budem stále vyzerať na dvadsať a žiť. To by som nedokázal. Radšej ju opustím takto skoro,“ povedal bolestne a zavrel oči. Pozrela som sa na Kaena.

„Nedá sa s tým niečo urobiť?“ spýtala som sa ho. On sa len usmial a pohladil ma po tvári. Jeho dotyk bol veľmi príjemný a upokojujúci.

„Samozrejme, že dá. Zabudla si, kto som?“ spýtal sa pobavene a jemne sa usmial. Zabudnúť kto je? To sa predsa nedá.

„Viem, kto si, ale čo to má spoločné s Emily?“

„No, keď som bol naposledy za matkou, dala mi dar, takpovediac. Nevedeli sme, či by si so mnou mohla zostať tak dlho ako budem žiť a tak mi dala pre teba malý darček. Ale zdá sa, že ty si nesmrteľná, takže mi tento darček ostane. Dám ho Emily. A tak bude môcť ostať so Samom naveky,“ povedal a zadíval sa na Sama, ktorý nás zvedavo pozoroval. Myslím, že sa snažil uhádnuť o čom hovorí Kaen.

„Darček? Aký?“

„Predsa nesmrteľnosť,“ povedal jednoducho a v miestnosti opäť zavládlo ťaživé ticho. Takmer som cítila nedôveru mojej rodiny.

„Čo ty vieš o nesmrteľnosti?“ spýtal sa zrazu Kyle. Pozrela som na neho. Na tvári mal neidentifikovateľný výraz. Niečo ako zvedavosť, nenávisť a smiech, starosti... V tvári mal toľko pocitov, že vyzeral akoby o pár desiatok rokov zostarol.

„Ja viem o nej veľa. Viem aká vie byť osamelá. Sám patrím k nesmrteľným,“ povedal jednoducho a silnejšie ma objal, pretože som sa mierne zapotácala. Dnes toho na mňa bolo naozaj veľa. Rodina, otras mozgu, Emily a darček Kaenovej matky. Psyché dala synovi dar nesmrteľnosti pre mňa. Takže jej na ňom musím veľmi záležať, keď nechce, aby bol nešťastný.

„Kto si?“

„Bude lepšie, keď vám to povie niekto komu aj uveríte,“ povedal a usmial sa na mňa.

„Koho chceš zavolať? Svojich rodičov?“

„Nie, matku môjho otca,“ povedal a zadíval sa mi do očí. Vypleštila som na neho oči. On chce zavolať Afroditu? Legendárnu grécku bohyňu lásky? To bude nepochybne veľmi zaujímavá návšteva.

„A ako ju zavoláš? Asi nepatrí k ľuďom, ktorý príjmu len tak nejaké pozvanie,“ povedala som po chvíľke ticha, keď sa mi všetko šrotovalo v hlave. Ten otras mozgu ma dostal, rozmýšľam pomalšie ako susedova sliepka, ktorá je v dôchodkovom veku.

„Mám veľmi účinný spôsob, ako ju prinútiť, aby prišla,“ povedal a opäť sa na mňa usmial, „stará mama? Mohla by si prísť?“ 

»» zhrnutie ««

Ešte venovania k tejto kapitolke: maggy881, blotik, MIROSeLAVA, Wolf1701, CullenkaM, Lubcurik, mo, Abbie a Jana. Ešte raz vďaka za vaše milé komentáre. Dúfam, že sa vám táto kapitola aspoň trochu páčila. Mne osobne sa zdá čudná. Ale aj tak dúfam, že mi necháje aspoň nejakého smajla. Posielam pusu, ness ;)

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Noc je predsa super! - 11. kapitola :