Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Noc je predsa super! - 4. kapitola

09.05.2010 (21:15) • Nessienka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1819×

4. kapitola

„Rain. Našli sme Laylu. Problém je v tom, že si nič nepamätá.“ 

Pohľad nikoho: 

„Ako to myslíš, že si nič nepamätá?“ spýtal sa dievčenský hlas na druhej strane.

„Stretli sme ju tu v meste. Normálne si nakráčala do triedy na moju hodinu. Hneď som ju spoznal, ale ona mňa nie. Nič si nepamätá. Dokonca si nepamätá ani Giannu,“ povedal a na druhej strane sa ozval smutný povzdych. Gianna bola Laylina najlepšia priateľka a ona si ju nepamätá.

„To je zlé. Vieš niečo bližšie?“

„Viem len, že ju adoptovali istý Jonesovci, keď ju našli v lese. Jej rodinu nikde nenašli, tak sa o ňu postarali. Zachytil som to na hodine, keď sa rozprávala s tým chalanom,“ povedal a odmlčal sa. Aj na druhej strane bolo chvíľu ticho.

„S akým chalanom?“

„Volá sa Kaen Katakklis. Je to obyčajný človek. Taký samotár, ale je to slušný chalan. Neublíži jej,“ povedal presvedčene. Toho chalana poznal už takmer dva roky. Síce mu občas ne ňom niečo nesedelo, ale aj tak mu veril. Niekedy povedal niečo, čo by ani nemal vedieť. Najmä históriu Starovekého Grécka ovládal dokonale. Ale vždy tvrdil, že je to jeho koníček... ale ktohovie?

„Dúfam, že máš pravdu. Ako vyzerá?“

„Layla je nádherná. Je dokonca krajšia ako Rose, a to je čo povedať. Ale má aj Emmove črty tváre. Vieš kde sú tí traja?“

„Neviem kde sú. Ozvú sa tak raz za mesiac. Stále ju hľadajú. Neviem ako sa s nimi spojím. Len Kyle jej dokáže vrátiť spomienky, a ten odišiel s Rose a Emmettom,“ povedala smutným hlasom. Konečne sa niekomu z ich veľkej pátracej skupiny podarilo nájsť ich strateného člena, a jej rodičia sú v nedohľadne. Smutne si povzdychla.

„Tak čo urobíme?“ spýtal sa nedočkavo muž.

„Zostaňte tam a dajte na ňu pozor. Zavolajte ostatným meničom a Volturiovcom. Ja zavolám rodine a Denalijským a nakoniec skontaktujem aj ostané víly v dosahu. Zatiaľ neprídeme. Myslím, že naša návšteva by ju mohla rozrušiť a nakoniec by utiekla. O všetkom sa budeme informovať.“

„A čo môj brat Sam? Nemohla by si ho zohnať a poslať sem, aby mohli ísť Gianna a Alec späť do Volterry?“

„Zavolám mu,“ prisľúbila dievčina. Srdce jej naplnila nádej. Konečne našli jej neter! Jej rodina sa opäť spojí a bude ako predtým.

„Ideme tu všetko zariadiť. Keby bolo niečo nové, ozveme sa. Maj sa, Rain,“ povedal a usmial sa sám pre seba. Jeho blízki sa dočkajú šťastného konca, ktorý si rozhodne zaslúžia.

„Majte sa tak aj vy, Dominic. A ešte raz vďaka, že nám pomáhate,“ povedala a nakoniec prerušila telefonát. Potom vytočila číslo svojho manžela.

LAYLA:  

Prebudila som sa ešte za tmy, spotená po celom tele. Po čele my stekal studený pot a dýchala som veľmi zrýchlene. Bola som zvyknutá na tie čudesné sny s Kaenom, ale toto bolo iné. Snívalo sa mi o ňom, ale už to neboli tie pekné veci, ako keď sa smial a podobne. V tomto sne bojoval. Zabíjal ľudí, veď bol vo vojne. Najviac ma však vystrašilo, keď som ho videla, ako visí  natiahnutý na stene a mučia ho.

Bolo to príšerné. Srdce sa mi zvieralo strachom a mala som pocit, že tam visím ja, a nie on. Bol to on, bola som si tým stopercentne istá, žiadny jeho príbuzný. Ten, kto ho mučil, ho volal po mene, volal ho celým menom. Kaen Katakklis. Neviem, ako je to možné, ale je to on.

Ale čo robí v Starovekom Grécku? A čudný bol aj prsteň, čo mal na prste. Bol veľmi pekný s veľkým čiernym očkom v strede. Som si však istá, že takýto prsteň som ešte nikdy v živote nevidela.

Pozrela som na hodiny. Pol piatej. To je skoro na vstávanie do školy. Povzdychla som si a vstala z postele. Pri tom som sykla od bolesti. Posledný týždeň som dostávala každý deň, Hannah nebola doma, takže Peter pil takmer nonstop. Bolel ma každý kúsok tela, ledva som za sebou ťahala nohy. Bolo stále ťažšie a ťažšie ukrývať modriny pod oblečením, hlavne ak sme mali telocvik. Musela som vždy počkať až kým všetci neodídu zo šatne a až potom som sa prezliekla. Kaen potom na mňa upieral veľmi bolestný pohľad. Akoby naozaj vedel, čo sa u nás doma deje.

Emily sa ma stále snažila presvedčiť, aby som odišla. Problém bol však v tom, že som nemala kam ísť. Bola z toho nešťastnejšia ako ja. Bála sa, že čoskoro skončím v nemocnici. To som sa bála aj ja, ale pred ňou som sa snažila byť silná, aj keď som vôbec nebola silná, práveže naopak.

Posadila som sa za stôl a zapla počítač. Potom som išla na internet a hľadala som ten prsteň. Keď už som tam sedela takmer hodinu a strácala nádej, že ho niekde nájdem, našla som ho v jednej internetovej aukcii. Bol to presne ten istý prsteň, ktorý mal Kaen na prste. Dokonca tam boli iniciálky K. K. To by bola priveľká náhoda.

Pozrela som na cenu. Nebola nejako vysoká. Potom som si však všimla popis. Podľa neho to bol starogrécky generálsky prsteň, ktorý patril významnému generálovi. To sedelo. Kaen toho vedel o Starovekom Grécku veľmi veľa. Dokonca miestami tromfol aj profesora.

Váhala som sotva minútu a už som ho kupovala. Zadala som svoju adresu a číslo účtu. Keď mi príde spýtam sa ho naň. Podľa jeho reakcie uvidím, či je to pravda, alebo nie.

S povzdychom som sa prezliekla. Dala som si modrý rolák a čierne rifle. Modriny som mala aj po krku, od jeho rúk, keď sa ma pokúšal zaškrtiť. Ešte teraz ma striasa pri predstave, ako málo stačilo a bola by som mŕtva.

Zobrala som si skicár a sadla som si na parapet. Kreslila som Kaena – opäť. Dávala som si však veľmi dobrý pozor, aby som ho nenakreslila ako visí na stene. Namiesto toho som ho nakreslila ako okolo seba švihá mečom. Zamerala som na jeho tvár. Aj napriek tomu, že bojoval vyzeral uvoľnene. Vlasy mal strapaté a padali mu do očí. Pri pravom uchu mal zapletené tri vrkôčiky a na ich koncoch mal perly. Zaujímalo by ma, prečo má tie vrkôčiky.

Zrazu zazvonil budík. Tak som sa zľakla, až som nadskočila a takmer spadla z parapetu. Zabudla som ho vypnúť, aj keď za týchto okolností je aj dobré, že som ho nevypla. Ešte by som prišla neskoro do školy. Prvý máme telocvik a potom históriu, a potom dvojhodinovka výtvarky. Na tú sa už teším.

Zoskočila som dolu, skicár schovala naspäť, kde patrí a schmatla som batoh. Dobehla som do kuchyne, kde sedela Emily a jedla cereálie. Pozdravili sme sa a ja som si zobrala svoju misku. Máme taký systém, že ten kto príde skôr, chystá raňajky aj pre ostatných. Rýchlo som sa najedla a vybrala sa do garáže. Emily prišla chvíľku po mne a mohli sme vyraziť. Henry našťastie odišiel s Hannah. Neviem, čo by povedal na to, čo sa tu deje. Raz to týždňa sa to dá ututlať, ale každý deň? To už nejde.

Zaparkovala som na našom typickom mieste – vedľa Kaena, ktorý nás každé ráno čakal. Bol to veľmi dobrý spoločník. Vďaka tomu, že bol samotár, sa nám ľudia väčšinou vyhýbali. Bola som za to rada a okrem toho, Kaenova spoločnosť mi bola viac ako príjemná.

„Ahojte,“ pozdravil nás a na tvári vyčaroval prekrásny úsmev. Niekedy sa mi až srdce zastavovalo nad tým úsmevom. Keď sa zadíval na mňa, mala som pocit, že mi vidí až na dno duše. Zdalo sa mi to, alebo som v jeho očiach videla záblesk nenávisti?

Kývla som mu hlavou. S Kaenom mám všetky hodiny, takže sme takmer stále spolu. Emily mala matematiku. Rozlúčili sme sa s ňou a spoločne vyrazili k telocvični. Kaen išiel do chalanskej šatne a ja som vošla do tej babskej. Prekvapivo v nej nikto nebol. Rýchlo som to využila a prezliekla si tepláky. Rozmýšľala som, čo s tým krkom. Nakoniec som to vyriešila jednoducho – nechala som si rolák. Poviem, že ma bolí hrdlo.

Na chodbe ma už čakal Kaen, ako vždy. Usmiala som sa na neho. Keď si pozrel, čo mám na sebe, zamračil sa, ale nič nepovedal. Akoby to vedel...

Dnes sme hrali volejbal – opäť. Profesor našťastie moje oblečenie nekomentoval. Dokonca vyzeral, že si ho vôbec nevšimol. Hodina dopadla dobre – žiadne zranenia. To bol sám o sebe pokrok. Ja som totiž priťahovala loptu ako magnet.

Rýchlo som sa prezliekla a spoločne s Kaenom som mierila na hodinu histórie. Profesor stále na mňa upieral skúmavý pohľad. Niekedy som mala pocit, že ma stráži alebo niečo podobné. Bolo to absurdné, ale bolo to tak.

Dievča a ten chalan z poslednej lavice niekam zmizli. Namiesto nich sa tu dnes mal objaviť nejaký nový spolužiak.

S Kaenom sme si sadli na svoje obvyklé miesta a čakali na zvonenie. Stále sme sa rozprávali. Najlepšie však bolo, že sme sa mali o čom. Mali sme toho veľmi veľa spoločného. Mali sme podobné názory, páči sa nám takmer rovnaká hudba, obaja sa venujeme umeniu. Ja kreslím a Kaen hrá na všetky možné aj nemožné nástroje. Vie hrať aj na harfu, čo je veľmi nezvyčajné. Oboch nás láka cestovanie a objavovanie stále nových a nových vecí.

Stále ma však hnevalo, že mi nerozpráva o svojej rodine. Prečo? Len raz spomenul svoju sestru, ale nikoho viac. Ani rodičov, ani starých rodičov, či brata. Len sestru. A o nej viem len to, že sa volá Penelope a údajne s ním býva tu v štátoch.

Po pár minútach po zvonení vošiel do triedy profesor a za ním mladík tmavšej pleti. Keď sa pozrel na mňa, zamrazilo ma. Tento nový chalan a náš profesor sa až veľmi nápadne podobali. Vyzerali takmer ako dvojičky, len s tým rozdielom, že náš nový spolužiak bol trošku nižší a nemal tmavé oči, ale svetlé zelené.

„Takže študenti, toto je odteraz váš nový spolužiak, Sam Uley,“ povedal a poslal dotyčného sadnúť si do poslednej lavice. Ten Sam ma stále pozoroval. Pozeral sa na mňa takým pohľadom akoby na niečo čakal.

Hodina prebehla rýchlo a už aj zvonilo na výtvarku. Sedela som pri svojom stojane. Zvykla som si, že Kaen nám robil model. Vraj to robí preto, aby mal čo robiť. On má tieto hodiny vždy voľné a Joan potrebovala nejakého ochotného chalana, ktorý bol dostatočne trpezlivý na to, aby dokázal sedieť – alebo aj stáť – na jednom mieste takmer dve hodiny.

„Takže decká, dnes nebudeme kresliť priamo Kaena. Budeme kresliť len ruku, v ktorej bude držať misu s ovocím. Snažte sa vyjadriť hlavne to ovocie a nie jeho ruku. Tak, dajte sa do práce,“ povedala Joan na úvod a my sme začali kresliť.

Na týchto hodinách sa mi – okrem iného – páčilo aj preto, lebo sme mohli kresliť úplne všetkým. Niekto kreslil perom, niekto ako ja, uhlíkom, ceruzou alebo farbami. Každý z nás mal svoj vlastný štýl. Mne sa páčil štýl Cory Andrewsovej, ktorá kreslila perom. Mala veľmi osobitý štýl. Ona sama bola vlastne veľmi osobitý človek. Mala pestrofarebné vlasy – a to myslím doslovne. Mala svetlohnedé vlasy, v ktorých mala šialenú kombináciu farieb. Mala tam modrú, zelenú, fialovú, ružovú, červenú, dokonca aj ryšavú a bielu. Niekde som tam tuším videla aj sivú, alebo sivomodrú.

Väčšinou chodieva oblečená v károvanej sukni a čiernom tričku. Na prvý pohľad vyzerá ako poriadna čudáčka, ale to vôbec nie je. Je veľmi fajn. Na obede väčšinu sedela pri našom stole.

Zrazu sa pri mne pristavila Joan. Už som si zvykla, že mi nakúka ponad plece a sleduje, čo robím.

„Od čoho máš tie modriny na ruke?“ spýtala sa zrazu a ja som si až vtedy uvedomila, že som si vyhrnula rukávy, aby som si nerozmazávala to, čo som nakreslila.

Pozrela som na ňu a môj mozog pracoval na plné obrátky. Čo jej mám povedať?

„Ani neviem. Ja mám stále nejaké modriny. Nepamätám si ani ako som k nim prišla. Som magnet pre loptu na telocviku,“ povedala som pokojne a pokrčila plecami. Ešte som pridala aj nevinný pohľad. Normálne by som sa mohla dať aj na hereckú dráhu.

Joan len pokrčila plecami a išla ďalej. Zadívala som sa na Kaena. Svaly na ruke sa mu napli ako mierne zovrel misku s ovocím. Sánkou mu šklbalo. Niekedy ma desilo, čo môže o mne vedieť.

Ani neviem kedy, a už zvonilo na obed. Veci som si tam nechala – ešte máme jednu hodinu po obede. Kaen išiel mlčky za mnou. Mala som pocit, akoby sme si pohľadom dokázali povedať viac ako väčšina ľudí slovami.

Zobrala som si špagety a zaplatila. Pri našom stole už sedela Emily a jedla svoj obed. Cory dnes ostala v učebni a tam sa najedla, doniesla si jedo z domu. Sadli sme si k Emily a potichu jedli. Keď sme mali takmer zjedené, počula som ako si niekto vedľa mňa odkašlal. Pozrela som tam. Stál tam ten nový chalan – Sam.

„Môžem si prisadnúť? Všade je už obsadené,“ spýtal sa potichu. Kaen len mlčky prikývol. Pozrela som smerom k Emily, že sa jej opýtam, či jej to nevadí, ale tá vyzerala, že je v nejakom tranze, alebo čo. Zbožňujúcim pohľadom sledovala Sama. Zaujímalo by ma, koľko čudesných vecí ešte zažijem na tomto mieste. 

Kapitola bola hlavne pre týchto ľudí: Elanor, Wolf1701, CullenkaM, NoemiVolturiCullen, MIROSeLAVA, maggy881, blotik a lulukar. Ešte raz vďaka za podporu :)

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Noc je predsa super! - 4. kapitola :