Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nový život vo Forks 4. kapitola

29.11.2020 (10:00) • ACullen • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 2421×

EDIT: Článok neprešiel korekciou

„Edward!“ vypískla Alice a rozbehla sa k tomu anjelovi v mužskej podobe. Skočila mu okolo krku a on ju so smiechom objal. Keď ho Alice pustila postupne sa zvítal s celou rodinou a nakoniec sa otočil ku mne a Charliemu.

„Dobrý večer, som Edward Cullen.“ Predstavil sa, potriasol si s Charliem rukou a následne sa otočil ku mne. Usmial sa tým najkrajším úsmevom aký som kedy videla ale musela som sa rýchlo spamätať. Viem presne čo je to za chalana. Láme srdcia dievčat na počkanie ale ja sa oklamať nenechám. Ignorovala som ho a otočila som sa na Charlieho.

„Pôjdeme prosím? Som unavená a ešte ma čaká hromada vecí na vybaľovanie,“ zaklamala som a Charlie prekvapený mojim správaním a žiadosťou ísť domov len nemo prikývol. Ospravedlňujúco sa usmial na celú tú podarenú rodinku, ja som len pozdravila a odišli sme.

„Bella, tvoje správanie pred odchodom bolo neprijateľné!“ spustil Charlie len čo sme sadli do auta.

Pretočila som oči a rozhodla som sa ignorovať toto jeho kázanie. Nemala som sa na to náladu a hádať som sa tiež nechcela. Prišli sme domov, vytiahla som nasilu vnútené tašky od Alice a vybrala som sa do izby. Tam som tie tašky hodila do kúta, ľahla som si na posteľ a zavrela som oči. To som však robiť nemala pretože v momente sa mi pred očami zjavila dokonalá tvár anjela. Bože, na čo to myslím? Neochotne som teda otvorila oči a radšej som sa pustila do vybaľovania handier od Alice. To množstvo šiat, nohavíc a tričiek ktoré vyzerali úplne ako nové a na niektorých boli dokonca visačky a navyše boli neskutočne drahé pretože boli od rôznych celosvetových značiek ma prekvapilo. Naozaj si to Alice kúpila a nakoniec to ani nenosila? A prečo to teda nevrátila, keď mali visačky? Naozaj divná rodina ktorá očividne nevie čo s peniazmi. Síce sa mi veci páčili, rozhodla som sa že pri najbližšom stretnutí s Alice jej ich vrátim. Nie som prípad pre charitu, aby mi niekto dával oblečenie. Viem si ho zaobstarať aj sama.

Takto odhodlaná som vykonala večernú hygienu a zaliezla som do postele. Dúfala som, že sa mi opäť pred očami nezjaví tvár anjela keď ich zavriem no nakoniec ma zmohla únava a tak som sa ponorila do bezsenného spánku.

„Bella! Bella, vstávaj!“ Ozývalo sa z diaľky ale nechcela som ten hlas počuť a tak som si prehodila cez hlavu prikrývku a snažila som sa ho ignorovať.

„Bella, okamžite vstaň! Je tvoj prvý deň v škole, snáď nechceš prísť neskoro!“ To už Charlie hučal pri mojej posteli a tak som sa neochotne otočila a otvorila som oči.

„Už idem, už idem. Prestaň kričať a dopraj mi súkromie,“ zamrmlala som a pomaly som vstávala z postele. Charlie nahnevane zavzdušnil ale odišiel a tak som mohla v kľude absolvovať rannú hygienu. Prvý deň v škole, kde nikoho nepoznám bol už sám o sebe stresujúci a tak som nepotrebovala pobehujúceho Charlieho aby tu na mňa pokrikoval.

Rýchlo som sa teda umyla, vlasy nechala padať vo vlnách na chrbát a jemne som sa namaľovala. Nevedela som, čo si obliecť tak som nervózne stála pred skriňou, keď mi padol pohľad na tašky od Alice. Včera som sa síce rozhodla, že jej oblečenie vrátim, ale lákalo ma obliecť si niečo od nej. Naozaj to boli krásne kúsky. Najviac sa mi páčili tmavomodré šaty ku ktorým by sa skvelo hodili tie úžasné čižmy, ktoré som si kúpila. Chvíľku som váhala a nakoniec som si tie šaty obliekla. Veď ak sa im nič nestane môžem jej ich potom vrátiť aj s ostatnými vecami no nie? Hodila som na seba ešte trocha hrubšie pančušky, obula si čižmy a prehodila som cez seba kabát. Zbehla som dole, kde už čakal Charlie s raňajkami. Na tom som nebola zvyknutá, tak som si dala len jogurt a do tašky hodila jablko. Snáď bude spokojný.

„Bella, určite nemám ísť s tebou? Si si istá, že trafíš?“ spýtal sa trocha nepokojne. Čo si o mne myslí? Nie som nemehlo, ktoré nevie trafiť ani do školy.

„Nerob si starosti. A keby som sa stratila, spýtam sa niekoho. Čau!“ odvrkla som a letela som k dverám, skôr ako stihne opäť spustiť poučný a veľmi nudný monológ. Sadla som do auta a vybrala som sa smer stredná škole Forks. Žalúdok som mala ako na vode a celkovo bála som sa nového prostredia. Už len status šerifova dcéra mi asi na sláve nepridá a čerešničkou bude, že som síce decko z Phoenixu ale farbou pleti by som sa mohla rovnať s niekým kto žije v tomto upršanom meste celý život.

Po asi pätnástich minútach som dorazila ku škole a bola som na seba hrdá, že som nikde nezablúdila aj keď tu škaredú budovu bolo vidieť už od cesty. Rýchlo som našla voľné parkovacie miesto , vzala si veci a vybrala som sa do budovy aby som našla kanceláriu sekretárky. Po ceste ma odchytilo nejaké dievča.

„Ahoj, ty si tá nová však? Ja som Jessica oči a uši tohto inštitútu. Viem tu o každom všetko.“ Predstavila sa mi a ja som hneď vedela, že je to miestna drbna.

„Ahoj, áno ja som Bella. Keď teda vieš všetko, prosím ťa kde nájdem sekretariát?“ spýtala som sa, na čo ma zdrapla za ruku a viedla ma cez celú chodbu až ku nejakým dverám.

„Tadáá, tu je to,“ povedala, ako keby mi ukázala ôsmy div sveta.

„Ďakujem.“ Otočila som sa k dverám a zaklopala som. Keď sa ozvalo ďalej, vošla som dnu a dúfala som, že týmto som sa tej klebetnice zbavila. Určite bude teraz hovoriť ako stretla tú novú a podobné veci. To poznám aj v Phoenixe sme mali takú jednu príšerku.

„Dobrý deň, som Isabella Swan, dnes sem nastupujem,“ pošepla som smerom k pani za pultom a podávala som jej potrebné papiere.

„Ste Charlieho dcéra? No poďte drahá, vypíšete mi tu pár dokumentov a potom Vám dám rozvrh a plán školy,“ povedala, posunula si okuliare na nose a už sa hrabala v doskách s papiermi.

Keď to všetko úspešne vylovila, podala mi papiere spolu s perom, posadila ma kúsok od jej pultu a začala som vypisovať potrebné informácie. Meno, adresa, meno matky... Keď som písala meno mojej mami, pichlo ma pri srdci. Tak veľmi mi chýbala. Dnes jej musím zavolať.

„Hotovo.“ S miernym úsmevom som jej podala papiere späť a ona mi na výmenu dala rozvrh a mapku školy. Zakrúžkovala mi, kde mám prvú hodinu a vyprevadila ma na chodbu.

„Tak veľa šťastia Isabella. Dúfam, že sa Vám tu bude páčiť.“ Usmiala sa na mňa.

„Stačí len Bella. A ďakujem,“ šepla som a vybrala som sa podľa mapky na prvú hodinu, ktorou bola angličtina.

Triedu som našla pomerne rýchlo, táto škola nebola tak veľká ako tá vo Phoenixe a bolo to pre mňa jednoduchšie. Tesne pred zvonením som teda vošla do triedy a tam sa na mňa hneď otočili všetky hlavy ako na nejaký exponát v múzeu. Malé mesto plus nové dievča sa rovná senzácia.

Povzdychla som si, prešla ku katedre, kde ma už čakal učiteľ, dala som mu všetko potrebné a dúfala som, že budem sedieť sama.

„Tak Isabella, dúfam, že sa Vám tu bude páčiť. Prosím, posaďte sa tam, vedľa slečny Cullenovej,“ povedal a ukázal za mňa.

V tej chvíli ako vyslovil to priezvisko by sa vo mne krvi nedorezal. Otočila som sa a stretla som sa s vysmiatou tvárou Alice. Zúfalo som sa rozhliadla po triede, no miesto bolo len pri nej a tak som si len vzdychla a vybrala som jej smerom.

„Ahoj Bella. Sme spolužiačky, nie je to super?“ vyskakovala na stoličke ako malé decko.

„Hmmm.“ Sadla som si a dúfala som, že ju to prejde keď uvidí môj nezáujem.

„Tie šaty sú super. Vedela som, že ti padnú ako a všetko ostatné,“ trilkovala ďalej a ja som si vtedy uvedomila, čo mám vlastne na sebe.

„Prepáč, Alice, tie šaty a aj ostatné veci ti vrátim. Nevezmem si ich. Dnes som neodolala, ale sľubujem, že ich operiem a vrátim ti ich,“ povedala som a celú doby som sa šla prepadnúť od hanby.

„Nie, tie veci som ti dala, a ak mi ich vrátiš urazím sa.“ Povedala tvrdohlavo a založila si ruky na hrudi. Naozaj ako malé dieťa. Teraz som to nehodlala riešiť, ale určite si to s ňou ešte vyjasním.

Našťastie mi dala do konca hodiny pokoj, aj keď som ju občas pristihla ako ma pozoruje. Tie jej divne sfarbené oči sa do mňa zapichli ako keby chcela zistiť na čo myslím. Bolo mi to nepríjemné a tak, keď zazvonilo a ona odišla odľahlo mi.

Pomaly som si pozbierala veci a vyšla z triedy von. Tam mi ale do cesty vošlo niečo studené a tvrdé.

„Prepáč, je to moja vina. Nevidel som ťa,“ šepol niekto a ja som zdvihla hlavu. Och bože. Predo mnou stál on. Brat Alice.

„Nič sa nedeje.“ Odvrkla som a už som sa chystala na odchod.

„Ty si Bella však? Ja som Edward. Edward Cullen,“ predstavil sa mi s krásnym úsmevom a podával mi ruku. A ja? Ja som sa na päte otočila a trielila som chodbou na ďalšiu hodinu.

Autor: ACullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nový život vo Forks 4. kapitola: