Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Oheň a ľad 10. kapitolka

30.12.2009 (09:00) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 886×

10. kapitolka

„Písal sa rok 1533. Bola temná noc a ja som so svojími bratmi prechádzal cez Londýn. Bol problém s deťmi mesiaca.“ Uprel na mňa svoje karmínové oči a unudene sa usmial. Znovu ma vtiahol do rozprávania.

„My a naša garda sme šli jednou ulicou kde nás čakal odvoz ked zrazu vyletelo  zpoza voza dievča. Bola nádherná. Jej vlasy boli v tme celé čierne ako granáty oči mala tiež tak temné od smädu. No bola pôvabná. Moje oči hned patrili jej.“Stratili ste sa milá slečna?“ opýtal som sa jej zdvorilo s úsmevom. Vyľakane na mňa pozerala no neodpovedala. Demether otvoril voz a pokinul že je čas nasadať. Moji bratia nasadli. Marcusovi to bolo jedno no Caius vyzeral podozrievavo. Stále som ostával stáť na mieste a pozeral sa na ňu. I v tej tme som uvidel jej náznak úsmevu. Úplne mi očarila.“ Prestal a pozrel sa na mňa. Viete je to celkom nepríjemné počúvať takéto niečo. Som odhodľaná mu slúžiť no nie sa za neho vydať predsa!

„Stala sa mojou manželkou. Dlhú dobu len mlčala no vedel som že aj jej mŕtve srdce patrí mne. Všetci naokolo ju milovali ku každému sa správala ako ozajstná matka. Najradšej mala Aleca.“ Alec. Kričalo mi v hlave. Zavrela som oči a zrazu spomienka? Ved ja ho vôbec nepoznám.

Stála som v chodbe za Arovými dverami do pracovne. Ked som počula jeho hlas cítila som sa bezpečne. Bola som plná lásky.

„To nemyslíš vážne Alec.“ Kričal na neho Aro.

„Prepáčte Pane ale je to tak. Musel som vám to povedať.“

„Zabijem ťa Alec.“ Vrčal Aro. Vtedy som vtrhla dnu ja. Šaty sa mi  v tej rýchlosti bili s vetrom.

„Môžem vedieť čo sa tu deje?“ opýtala som sa kľudne.

„Nič drahá.“ Šepol Aro. Alec sa na mňa pozrel a ja som spoznala čo sa deje. On mu povedal že sa milujeme? Že milujem tiež Aleca?

„Prečo si to spravil Alec?“ kričala som.

„Prečo si mu povedal že sa milujeme?“ hystericky som kričala a vtedy mi došlo že on povedal iba o sebe. Aro sa pridržal stolu počula som ako puká drevo nad náporom jeho sily.

Poamličky som šla k nemu.

„Aro, nie je to tak ako...“

„Sklapni!“ zakričal a prvý krát ma udrel. Jeho služobníci držali Aleca. Bol to Demether a Felix.

„Prosím, vypočuj ma Aro. Ja ťa...“ znovu ma udrel. Spadla som a zlomila poličku. Videla som Felixa ako mi chcel ísť pomôcť. V ich tvárach sa značila bolesť a smútok. Ležala som na zemi a vzlykala. Aro ma zodvihol a ja som čakala poslednú ranu.

„Vieš čo drahý Alec? Nezabijem ťa ale učiním ti bolesť nie fyzyckú ale psychyckú.“ Pri tom sa však pozeral mne do očí. Mal v nich lásku no tú prebíjal hnev a nenávisť.

Chytila som ho za tvár svojou mlou rúčkou a on pod mojim doytkom zavrel oči.

„Prosím...“

„Nenávidím ťa Elizabeth.“šepol. Bolelo to viac ako si môžete myslieť. Pustil ma na zem a zakričal.

„Jane! Simone a Steave.“ Zakričal. Vedela som čo to zanemná.

„To nemôžete!“ metal sa Alec a vzlykal. Vstala som na nohy aby som sa každému pozrela do očí.

„Pane...“ chcel sa prihovoriť Felix aj Demether no môj manžel ich spražil pohľadom.  Zrazu som bola na kolenách z oboch strán ma držal jeden upír. Z ľava Simone a z prava Steave. S nimi som sa moc nepoznala boli tu nový preto si ich vybral. Otvorili sa dvere a prišla malá osôbka. Jane.

„Ahoj Jane.“ Usmiala som sa.

„Elizabeth?“ videla som v jej očiach strach. Bola mi ako dcéra.

„Pane ja nemôžem.“ Aro zavrčal. Zrazu som pocítila bolesť. Cítila som ju do štipku kostí.

„Dosť!“ kričal Alec. Vtedy to prestalo. Dychčala som a lapala po dychu. Aro vstal a šiel predo mňa.

„Prečo si mi to spravila?“ zlomil sa mu hlas.

„Nenechal si si to vysvetliť Aro.“ Šepol za mňa Alec.

„Už bud ticho!“ zakričal na neho Aro.

„Aro...“ bolo posledné čo som zo seba dostala. Kývol na tých dvoch upír a Simone ma chytil za hlavu. Z toľkej bolesti sa mi z oka vydrala krvavá slza. Bolo v nej toľko bolesti. A vtedy nastal môj koniec. Posledné čo som počula bol krik Aleca, vzlyky Jane. Odišla som tak kde moja duša ostane naveky.

Zrazu som vstala zo stoličky a prudko dýchala.

„Stalo sa niečo darhá?“ vstal Aro a blížil sa ku mne.

„Ako si mohol?!“ kričala som.

„Prosím?“

„Nechal si ju zabiť. Pred vlastnými očami.“ Moje oči padli na obraz a z očí mi tiekli slzy. Slzy? Chytila som sa svojej tvíre a na ruke som mala čiernu tekutinu. Áno tiekli mi čierne slzy. Aro ma držal pri stene a tvár mal veľmi blízko tej mojej.

„Nechcel som, pochop ma ja...“

„Pusti ma!“ vrieskala som a vytrhla sa mu. Utiekla som zo sály a utekala chodbami. Plakala som a nechávala čierne šmuhy na stenách. Konečne som sa dostala von. Padla som na kolená a plakala.

Držala som sa z trup a celá tá tragédia sa mi opakovala. Stále dookola. Uvidela som tých upírov čo ma zabili. Teda Elizabeth.

„Steave, Simone!“ zakričala som a oni sa zastavili na lúčke.

„Vrátila sa.“ Šepol jeden z nich v hlase mal štipku paniky. Všetko okolo seba som videla červené. Chcela som trhať, driapať, cítiť krv a mäso vo svojich zuboch. Ked som sa chcela rozbehnúť chytili ma ruky. Otočila som sa že zaútočím no bol to Alec. Zastala som  a pozerala som do jeho očí.

„Nie.“ Šepla som a ustúpila. S otáznikmi v očiach sa na mňa pozeral. Asi som blázon. Ale ja neviem čo mám robiť. Som chorá? Alebo sa mi to celé sníva. Narazila som do niečoho tvrdého a otočila sa. Bol to Simone. Zavrčala som a skočila na neho. Driapali sme sa po sebe a na koniec som mu skočila na chrbát a sakusla do krku. Odtrhla som mu hlavu od tela. Fuňela som a trhala. Stála som pred jeho potrhaným telom a spadla na kolená. Začala som plakať.

„Nie, čo som to psravila? To nie som ja.“ Mrmlala som si popod nos.

„Nikki, pod so mnou. Pod.“ chytilo ma nejaké dievča.  Bola krásna. Mala zlaté vlasy a červené oči. Držala ma a niečo šepla Alecovi. Ten kývol a šiel za nami. Videla som ako Steave nemilosrdne páli svôjho brata. Bez kúska citu ho hádzal do ohňa.

Kráčali sme chodbou do nejakej veľkej miestnosti. Ked sa otvorili vráta uvidela som ľúdí. Rodiny, starých i mladých ľudí, deti a tínedžerov.

„Zbláznila si sa? Odved ma!“ kričala som a pchala sa von.

„Je to rozkaz prepáč.“ a zevrela za mnou dvere. Nechala ma s tými ľudmi samú.

„Chodte odo mňa čo najdalej! Niekam do rohu preč od okna a neorbte prosím prudké pohyby.“ Všetci mali strach v očiach.

„Silvi!“ kričala mama na dievčatko ktoré sa rútilo priamo ku mne. Nie! Otoč sa! Kričalo mi v hlave. Uteklala za mnou s úsmevom na perách. Chytila sa mojej nohy a zavrela oči.

„Dobý deň.“ Zašušlala. Strnulo som tam stála a snažila sa nedýchať no nešlo to jej vôňa ma štípala v nose. Dráždila moje hrdlo. Chytila som ju do náručia a pozerala sa jej do malých hnedých očiek. Rýchlo musím odísť. Pustila som ju a rozbehla sa proti dverám. Rozmlátila som ich na malé triesky.

„Za mnou!“ zakričala som na tých nevynních ľudí a viedla ich von no to ma zarazila garda. Vrhli sa na ľudí a aj na to malé dievčatko.

„Nie! Prestante!“ kričala som a mávala rukami.

„Prosím!“ pišťala som. Padla som na kolená a plazila sa po štyroch k mŕtvemu telu dievčatka. Tuho tvierala malého medvedíka. Oči mala otvorené a vyľakané, plné strachu. Na lícach sa jej skveli neuschnuté slzy. Chytila som jej bezvládne telíčko a pritisla k telu. Z očí mi vytriskli slzy. Zašpinili jej bielu košielku. Toľko bolesti a prekvapení v jeden deň? Toho je moc. Položila som jej telíčko k jej mame a vstala. Utrela som si tvár. Od teraz som iná. Krvilčná beštia bez citu. Ten cit a láska vo mne stále ostali no práve to ma zabíja. Mučí. Ľudí sa však nedotknem nikdy. NIDKY!

Prerazila som stedu, ktorá tvorila garda a šla do pracovne Ara Volturiho. Sedeli tak už aj jeho bratia.

„Si obyčajný hajzel!“ vrieskala som na Ara. Ten sa na mňa prekvapene pozrel. Všetko čo sa dnes stalo som mu vykričala do tváre.

„Nikki ja s tým nemám nič spoločné. Caius?“ šepol ustarane. Ten sa len sladko usmial.

Zavrčala som a chcela sa na neho vrhnúť no to už ma držal Felix  a Demether.

„Pustite ma!“ metala som sa no potom som zistila že to nemá cenu. Zvesila som sa na krk Demetrimu a plakala. Vzal ma do náručia a viedol do sovojej izby nie do mojej.

„Je mi to ľúto.“ Šepol a položil ma na posteľ.

„Ja nie som Elizabeth!“ plakala som a držala sa za kolená.

„Nie si ale Ara fascinuješ. Si rovnaká ako ona a ešte aj správaním.“ Pohladil ma po tváry a zrazu sa otvorili dvere. Stál v nihc Alec.

„Necháš nás cvíľu Demetri?“

„Jasné.“ Usmial sa na Aleca a vyšiel z izby. Ked sa zavreli dvere Alec ku mne šiel a v ruke držal nejakú tubu. Ked ju otvoril moje oči sčernali. Bola v nej krv. Sladká a teplá krv. Podal mi ju a ja som pila. Cítila som ako môj požiar v krku hasne. Pomaličky ale isto. Ked som dopila odhodila som tubu a pozrela sa mu do očí.

„Dakujem.“ Zasmial sa a utrel mi ústa.

„Piješ len s tuby a už si špinavá chcem vidieť ako budeš loviť,“ smial sa.

„Lepšie ako ty!“ pichla som do neho prstom. No zrazu bol ticho a nesmial sa. Prisnul sa ku mne a naše nosy sa skoro dotýkali. Ked mi v hlave zakričalo Jasper!

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Oheň a ľad 10. kapitolka: