Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Oheň a ľad 18. kapitolka

11.02.2010 (09:00) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 902×

"Chcem všetko vrátiť späť. Byť človek a nevnímať ten mystický dej okolo mňa!"

18. kapitolka

Stále som sa prechádzala len sem a tam. Dieťa, Jasper, dieťa, Jasper. Nevedela som si pomôcť ale ťahá ma to k Jasperovi. Chcem... možno som sebecká, ale je zakázané milovať? Možno v tomto svete áno, ale ja som bola naučená inak. Bola som naučená bojovať za to čo chcem, ísť si pre to, čo potrebujem. A ja potrebujem Jaspera. Jeho dotyky, bozky, slová. Znie to možno až moc  sladko, romanticky. Možno to znie ako presladený román, ale je to tak.

Viete, že niekedy mám pocit, že sa nachádzam v knižke a niekto riadi môj život? Niečo napíše, potom to vygumuje a premení tak, ako sa to páči jemu. Ničí to, čo teší mňa a vyžíva sa v mojej bolesti.

„E... Nikki!“ Otočila som sa a uvidela ako ku mne beží Jane.

„Prosím.“ V polovici cesty ku mne sa zasekla. To vyzerám až tak strhane?

„Nepotrebuješ si oddýchnuť, alebo...“

„Nie, som v poriadku.“ O falošné úsmevy som sa ani nepokúšala. Načo sa vôbec namáhať, však?

„Aro by ťa chcel vidieť.“ Kývla som a bežala do hradu.

„Na čo si ma potreboval Aro?“

„Už vieš? O čo... ide?“

„Aro, nemusíš sa báť, netýka sa ťa to.“ Usmiala som sa na neho.

„A môžem...“ skočil mi do reči a ja som sa mračila.

„Nie nemôžeš vedieť nič.“ Odsekla som a vybehla zo sály. Do riti!

Zaliezla som do Alecovej izby a ani som si neuvedomila, že tu je. Vybehol z kúpeľne a mal na sebe iba uterák. Prečo cítim túžbu... lásku. Nie ja nechcem. Cítila som, ako sa mi derú z hrdla vzlyky.

„Nikki.“ Kľačal pri mne a hladil moje vlasy.

„Je mi to ľúto Alec. Tak moc ľúto.“

„A čo zlatko?“ Zodvihla som hlavu a pozrela sa do tých jeho veľkých očí.

Pohladila som ho po tvári a on sa pousmial.

Nahol sa a pobozkal ma. Hral sa s mojimi perami a ja som cítila v podbrušiu šteklenie. Tešila som sa ako malé dieťa, že sa ma dotýkajú JEHO ruky! Nie!

Odtrhla som sa od neho a on sa na mňa vyjavene pozeral.

„Nie je to správne.“

„A povieš mi, čo správne je?“

„Neviem.“ Sadla som si na posteľ a ruky si položila na kolená. Nemohla som sa odvážiť pozrieť mu do očí. Nemohla som, nedokázala.

Počula som, že sa oblieka. Ako veľmi som chcela vzhliadnuť a pokochať sa jeho telom ale zakázala som si to. Čo som to ja za zrúdu? Nenávidím sa.

Dnes pri súmraku sa rozhodnem. Rozhodnem sa, koho si vyberiem.

Vstala som a pomaličky išla k Alecovi.

„Keby si to nebol ty.“ Stiahla som ho a pobozkala. Vášnivo i nežne. Musela som si byť istá mojim konaním.

Odtrhla som sa od neho a on mal zodvihnuté obočie.

„Alec, keby sa stalo čokoľvek. Keby Ema alebo ja, by sme umreli. Ver tomu, že ťa milujeme. Milujeme ťa, tak ako nikto iný. No v budúcnosti musíš žiť ďalej zlatko. Sľúb mi to.“

„Nikki... čo to... ja...“

„Sľúb mi to, prosím.“

„Sľubujem.“ Dala som mu letmú pusu a opustila izbu.

Sedím v kope lístia a pozorujem oblohu. Dnes po nej poletujú malé obláčiky.  Robia si čo chcú. Majú slobodu.

Bojím sa toho, že ak si vyberiem, hoci ako budem nešťastná. Budem si vyčítať, to čo som stratila. Prečo mňa čakajú vždy také ťažké rozhodnutia?

Zavrela som oči a nechala moje telo ležať v povevoch vetra. Nech sa hrá. Aj tak som len kus kameňa s... citmi. Och, potrebovala by som ťa Bells. Tak ako vždy, no nikdy som ti to nepovedala. Tak hlúpa!

Ležala som tu hodiny. Sem tam som otvorila oči a pozrela sa na nebo. Na tú krásu. Možno tam hore niečo je. Pozoruje ma a vysmieva sa mojej hlúposti. Vysmieva sa mne.

Kto by sa nesmial? Veď pozrite sa na mňa! Bože, sama za seba sa hanbím.

Konečne po niekoľkých hodinách som sa pohla a sadla si do tureckého sedu.

Vybrala som si. Viem čo je správne. Vybralo si srdce nie rozum. Na ten teraz môžem kašľať. Ja nie som osud aby som riadila životy iných. Som len úbohá bábka osudu.

Dúfam, že mi to Ema odpustí.

Vstala som a šla k jazierku. Pohladila som vodu len bruškami prstov. No potom som do nej vhupla celá. Bola som ponorená a mala otvorené oči. Nepotrebujem dýchať nič. Zavrela som oči a snažila sa splynúť.

No poď Ema... čakala si dlho? Už mám odpoveď. Zrazu ma zobrala hmla.

„Kde si Ema!“ kričala som do temného lesa. Niekto mi položil ruku na rameno a ja som sa s kľudom otočila.

„Tak ako si si vybrala drahá, Nikki.“

„Dlho som nad tým rozmýšľala. Nikdy som si nemyslela, že ma čaká tak ťažké rozhodnutie, no zvládla som to. Je to... Jasper. Vybrala som si Jaspera.“ Ema najprv strnula potom sa zhlboka nadýchla.

„Nuž, nič iné nemôžem robiť ako všetko napraviť. Si si vedomá, že si toho tvora...“ položila mi ruku na brucho a jemne ho pohladila.

„... pripravila o život? Bolo mi potešením ťa spoznať.“ Usmiala sa a ja som cítila ako mám hrču v hrdle. Jej slová sa mi ozývali v hlave. Nie! Prestaňte! Dosť!

Vynorila som sa z vody a zhlboka sa nadýchla. Vyliezla som z vody a mokré šaty sa mi lepili na telo. Otáčala som sa, no nikde nikto. Vbehla som do hradu a utekala do sály.

„Aro?“

„Nikki?“

Stál pri ňom aj Jasper.

„Nikki, preboha čo sa ti stalo?“ Vyvalil na mňa oči a mňa ovalila vlna lásky. Je tu, pamätá si ma! Som konečne naspäť.

„Jasper!“ Rozbehla som sa cez sál a nalepila sa na jeho telo. Bolo mi jedno kto tu je, bolo mi jedno, že som mokrá ale bola som tu.

„Povieš mi konečne čo sa stalo?“

„Nič. Len to, že ťa milujem.“ Pobozkala som ho a hladila po celej tvári.

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Oheň a ľad 18. kapitolka: