Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Oheň a ľad 9. kapitolka

26.12.2009 (17:15) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 863×

9. kapitolka

Poskytol sa mi pohľad na upíra. Sedel za veľkým stolom na ktorom mal veľa papierov. Jeho pokožka bola skoro až priezračná. Keby som sa ho mala dotknúť myslela by som si že sa rozpadne na prach.  Usmial sa na mňa a jeho krvavo červené oči ma volali k sebe. Svojou jemnou rúčkou ukázal že si mám sadnúť. Pár krát som zamrkala a pohla sa. Čakala som čo príde. Čo so mnou bude.

„Vítam ťa tu Nikki Swan.“ Moje meno povedal ako keby som bola veľmi cenná a krehká, niečo čoho sa bojí no zároveň o to nechce prísť. Zvraštila som čelo a pozerala sa do jeho očí. Nie nemala som strach no niečo vo mne kričalo že by som sa báť mala.  Viete každá činnosť v sebe nesie to nejaké riziko, no v hlúpej nečinnosti ich číha ešte viac. Nebojím sa lebo riskujem. Aj ked s holým životom.

„Aj mňa teší.“ Žiarivo som sa usmiala.

„Vidím že nemáš strach.“ Spojil ruky ako keby sa šiel modliť a čelo zvraštil tiež. Nad niečím tuho rozmýšľal.

„Prepáčte že ruším vaše... rozímanie, no rada by som vedela čo odo mňa očakávate alebo lepšie povedané chcete.“ Sarkasticky som sa usmiala. V očiach som mala blesky. Videla som totižto svoj obraz v zrkadle za ním.

„Si veľmi všímavá. Najprv sme nevedeli že Isabella má sestru. No potom sme to neskôr zistili a som nesmierne nadšený. Si talentovanejšia ako tvoja sestra. No jasné nesmieme zaprieť že aj ona je úžasná ale úplne nám stačíš ty.“ Milo sa usmial.

„Hovoríte o mne ako o veci a to sa mi veľmi nepáči.“ Sykla som.

„Prepáč milá Nikki.“ Usmial sa a naklonil sa ponad stôl. On ma čuchal ? No tak to je naozaj choré!

„V poriadku. Kedy prebehne premena?“ preglgla som nasucho.

„Dnes. Za pár hodín. Alec sa už pripravuje.“

„Alec?“ vytreštila som oči. Alec bude ten kto ochutí moju krv? On bude ten kto do môjho tela vpustí jed? Kus Aleca bude vo mne a ja mám strach. Viem nemala by som to brať až tak vážne ale v kútiku môjho kamenného a rozpadnutého srdca je strach.

„Presne tak.“ Usmial sa a chcel sa ma dotknúť. Ja som sa odsunula. A on zdvihol obočie.

„Až ked budem upír.“ Usmiala som sa.

„Ale ja ti nechcem ublížiť milá Nicol.“ Povedal mi Nicol. Nenávidela som ke ma tak niekto volal. Na to oslovenie mám zlé spomienky. Striaslo ma  no rýchlo som sa spamätala.

„V poriadku ale ako som povedala. Ked budem upír.“ Otočila som sa a šla k veľkým dverám. Boli veľké a oblé z vyrezávaného dreva. Ked som bola za nimi oprela som sa o ne a vydýchla. Mala som zavreté oči. Ruky, ktoré som mala schované za chrbátom sa mi celé triasli. Zrazu ma niekto chytil za rameno. Mykla som sa a bol to Alec. Hnusne som na neho zazrela a sykla.

„Na budúce by si sa mohol aj ozvať.“ Mračila som sa a kráčala preč. Videla som ako mu cukajú kútiky úst.

„Vieš, tadeto.“ Zastavila som a otočila tvárou k nemu. Ukazoval úplne do inej chodby. Bolo to trápne. Celá červená som cupitala tou chodbou. Ked už sme boli pri, asi mojej izbe vošla som dnu a chcela zavrieť dvere. No on tam strčil ruku.

„Hej!“ zavrčala som.

„Prepáč ale mám ťa strážiť a presne o 00:00 premeniť.“ Mykol unudene plecami. Hej, tebe nejde o život, chlapče! Moje oči sa zúžili do malých štrbiniek ale pustila som ho dnu.

„Ak dovolíš idem si dať sprchu pred tým ako zo mňa spravíš toto bezcitné stvorenie.“ Ukázala som na neho ukazováčikom. Videla som v jeho očiach smútok a bolesť? To som nechcela. Rýchlo som stiahla ruku a on sklonil hlavu. Odkašľal si aby sa striasol tej knedličky čo mal v hrdle.

„Jasné.“ Stále sa pozeral do zeme a hral sa s rukami. Neviem čo ma to chytilo na rýchlo som pribehla k nemu a obajala ho. OBJALA! Rozumiete? Nikki Swan!

„Prepáč.“ Šepla som a pobozkala ho do vlasov. Vzala som si veci a bez toho aby som sa mu pozrela do tváre som utekala do kúpeľne. Zavrela som sa a hodila svoje veci do kúta izby. Ani neviem odkiaľ tie veci čo boli na zemy sa tu zobrali ale budiš. Vyzerajú staro  z takého 16st. ale sú krásne. Boli korzetové. Vliezla som do sprchy a snažila sa ukľudniť. Ked som na svoju už teraz studenú pokožku pustila prúd teplej vody všetko mi to došlo. Došlo mi to o čo všetko prídem a o čo všetko som už prišla. Prišla som o svojich vĺčkov, o sestru a milovanú osobu, prídem o normálny život, deti, plač, chlad a teplo proste o všetko podstatné v mojom živote. Ale bude to kúsok k dokonalosti mojej už teraz kamennej tváre. Všetko ma bolí, trhá sa mi srdce no prežijem to. Musím. Budem cúvnem a schovám sa alebo vypnem hrud a prejdem do útoku. Kedysi som zistila, že mne viac vyhovuje útok. Ked som bola malá mama nám s Bells hovorila jednu vetu  “...ak sa okno  otvorí a páči sa ti, čo vidíš, vyleť von. Druhý raz sa už nemusí otvoriť.“ vždy som sa nad tým zamyslela. A čo ak sami otvorí okno a ja nechcem vyletieť a inú šancu nemám. Bud smrť alebo  utrpenie celej mojej existencie? Ja ešte nechcem umrieť ale predstaviť si že mám žiť v tom utrpení nekonečno. To ma straší ešte viac. Vypla som sprchu a vyšla von. Obliekla som si šaty a nalíčila sa šminkami a inými hlúpostami ktoré boli v kúpelni na toaletnom stolíku. Dala som si len riasenku a púder na líčka, Vlasy som si nechala rozpustené a vyšla som von z kúpelne. Alec sa na mňa pozrel a hvízdol. Začala som sa okamžite červenať.

„Si nádherná.“

„Nevymýšlaj si ty jeden podlý upírisko.“ Zasmiala som sa a pozrela na hodinky ktoré vyseli pri mojich dverách za 10 minút  to príde. Ľahla som si na spotel a dala preč vlasy z hrdla. Dýchala som pravidelne a ruky som mala v päsť.

„Bolí to moc?“ šepla som cez zovreté pery.

Cítila som že si sadol vedľa mňa. Otovrila som oči aby som videla či klame.

„Nemusíš sa báť.“ Usmial sa trpko. Takže áno bolí to a moc.

„Prosím, povec mi pravdu. Nechcem byť premenená v klamstve. Už ked idem takto dobrovoľne chcem vedieť čo ma čaká.“ Chcela som sa usmiať no vyšiel z toho úškleb.

„Bolí to. Veľmi. Ale budem tu pri tebe do kým sa nezobudíš.“ Usmial sa a chytil my moju päsť. Nadýchla som sa a pomaličky vydýchla. Už to príde a ja tomu neuniknem. Nie je to zlý sen. Tak veľmi by som chcela aby to bola iba nočná mora. Pozrela som sa na hodinky a bolo 00:00. Posledný krát som sa pozrela Alecovi do očí a kývla. Zavrela som oči a zaklonila hlavu. Cítila som ako sa jemne dotkol perami mojej koži na krku a potom som zacítila tu bolesť. Jeho tesáky prešli mojou kožou. Bolo to ako rýchle. Bola to bolesť ale neymslela som že to bude také rýchle a tá bolesť bude trvať tak krátko no to som sa mýlila. Nevdela som že toto je iba začiatok.

Začala mi horieť každá časť tela. Nepočula som ani vlastný krik len som vedela že prosím o smrť. Bolo to ako keby ma spalovali za živa. Pomaličky a bolestne. Neviem ako dlho som tu ležala ale zdalo sa mi to ako roky. Nechcela som sa sústrediť na tú bolesť tak sa započúvala do môjho srdca. Buchotalo ako šialené. Ako šum krídiel. Chytajú sa Vianoce aja tu ležím v bolestiach. Bez rodiny úplne sama. Nepočítam to že tu pri  mne sedí Alec. Aj ked pochybujem. Sú to určite iba kecy.

Bolesť sa zrazu začala pomaličky strácať. Najprv z končekov prstov a sústredovala sa do hrude. Pomaličky ma oslobodzovala no teraz prišlo to najhoršie.  Celý ten oheň sa  dostal do stredu. Do môjho srdca. Myslela som že vybuchnem. Počula som posledné Buch, buch. A vedela som že už je potom. No, stále som ležala a mala zavreté oči. Ked som myslela že už je na čase vstať rýchlo som otvorila oči. Všetko som videla  dokonale. Každú čiastočku prachu. Cítila som z malej škárky na okne ako sem dolieha vôňa lesa. Pomaličky som otočila hlavu a uvidel Aleca. Usmieval sa a na hlave ma vianočnú čiapočku. Musela som sa zasmiať. No z hrdla nevišiel môj smiech ale čistá zvonkohra. Sadla som si a pozerala sa mu do očí. Stále sa usmieval.

„Je to zvláštne.“ Šepla som.

„Vyzeráš presne ako ona. “ usmial sa a krútil hlavou.

„Ako kto?“

„Aro ti to povie sám.“  Zamračila som sa a vstala z postele. Chcela som sa vidieť. Chytila som si šaty a odhopkala k zrkadlu.Bola som krásna. Moje hnedé vlasy sa vlnily na pleciach. Už neboli také hnedé ako pred tým boli skoro čiarne sem tam som videla bledé prúžky hnedej. Moje zelené oči neboli zelené ale bordové. Desivé. Pleť som mala ako porcelánová bábika. Líčka načervenalé a pery červené. Vyzerala som úplne ako bábika. Usmiala som sa a vycerila tesáky. Zdvihla som obočie a strčila si prst do pusy. Prešla som si prstom po mojich suboch no nič ostré som necítila. Potom som si uvedomila že sa za mnou Alec chicúňa. Otočila som sa a prst som mala stále v puse. Rýchlo som ho z pusy vybrala a utrela do šiať.

„Sakra.“ Mračila som sa na vhké šaty.

„Pod. Aro ťa chce videť.“ Zvážnel Alec. Chytil ma za ruku a viedol chodbami. Ked sme stáli pred dverami, ktoré si pamätám z môjho ľudského života vrazila som dnu sama a odhodlane.

„Volal si ma Aro?“ usmiala som sa a postavila do stredu miestnosti. Najprv na mňa hľadel s otvorenou pusou a potom sa usmial.

„Presne ako ona.“ Krútil halvou.

Uvidela som na stene obraz a skoro som omdlela. No ak je to u upíra teda možné. Ked som tu bola včera všimla som si ho tiež ale nič podobného som na nás nevdiela no teraz je to úplne iné. Som ako jej kópia. Ako keby ma maľovali pred pár minútami. Zalapala som po dychu aj ked to nebolo nutné a chcela som počuť vysvetlenie.

„Kto je tá žena?“ šepla som a sama bez ponuknutia som si sadla. On si sadol tiež a zahľadel sa do diaľky. Zahĺbil sa do svôjho príbehu. Ked sa nadýchol a vyslovil prvé slová vzal ma úplne do deja tejto magickej veci.

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Oheň a ľad 9. kapitolka: