Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Oni a my - 17. kapitola

06.12.2011 (16:15) • Killy • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1024×

Možno by sa dalo povedať, že ma môj brat sklamal. A ja ani neviem, či je to pravda. Mám mu zazlievať, že miloval? Nie. Mám sa na neho hnevať a odsudzovať ho, že sa spútal s upírkou? Nie. A mám ho nenávidieť, že dal prednosť bytosti bez duše predo mnou? Niečo ma núti povedať áno. Teda, ak sa zamyslím nad tým, že ma opustil kvôli nejakej krvilačnej upírke, je mi do plaču. No ako on sám povedal, prvýkrát urobil čosi sebecké a to viem najlepšie ja sama.

Chránil ma, staral sa o mňa, miloval ma. No asi mu to nestačilo, nebol to dostatočný dôvod na to, aby si vybral mňa pred studenou. Tak fajn, priznávam sa, že viem, že aj upíri majú dušu. No určite nie takí, ktorí vraždia ľudí každých päť sekúnd. Jasné, hovorí sa, že láska človeka zmení, nejako ho poznačí a tým sa premení na lepšieho „človeka“. Nedozviem sa, či je to aj v tomto prípade, avšak...

Cítim sa ublížene. Dal prednosť upírovi, tejto myšlienky sa nedokážem zbaviť. Kým som si myslela, že je mŕtvy, mala som pocit, že som bola preňho najdôležitejšia. A odrazu... Odrazu som až na druhom mieste. A kto vie? Možno na mňa úplne zabudol a tak sa nedá povedať, že patrím medzi „ľudí“, ktorí ho niečím zaujímajú. No nech už je to akokoľvek, mám až príšernú chuť sa o tomto dozvedieť čosi viac. Mohlo sa to stať aj v minulosti? Myslím vzťah medzi upírom a vlkolakom?

Legendy, pomyslela som si. Musia byť o tom nejaké legendy. Možno by som sa dozvedela, ako niečo také... zničiť. Môj brat bol s tou mrchou spútaný, nie je do nej zamilovaný. Nie, to nie. Nikdy. A tak, keď ho nájdem, budem vedieť, ako sa dá zrušiť pripútanie sa a môj brat bude konečne voľný.

Na nič som už nečakala, Sethov denník som skryla pod vankúš (ja viem, detinské) a vyliezla som zo svojho stanu. Bol večer, stmievalo sa. To ma však neodradilo od toho, aby som nešla za svojim cieľom – do knižnice. Knižnica bola vlastne jeden veľký stan, v ktorom bola jediná vysoká obojstranná, skladaná polica vysoká asi dva metre. Keď som tam dorazila, všimla som si, že aj tá jedna už spomínaná polica je do polovice prázdna. Prekvapene som sa pozrela na jedného indiánskeho chlapca, ktorý si zhodou okolností tiež prišiel vybrať knihu na čítanie.

„A to tu viac kníh nemáte?“ zaskočene som sa ho opýtala. On sa na mňa len bezvýrazne pozrel a mykol ramenom.

„Bývali sme aj viac kníh, no viac ako polovica zhorela pri požiaroch a tak...“ stručne mi odpovedal a ďalej si ma nevšímal.

Ja som si iba vzdychla a vybrala sa hľadať nejaké knižky o legendách a o pripútaní sa. Bohužiaľ sa mi to nedarilo. Znudene som odložila jednu knižku a hneď sa načiahla po druhú. Pozrela som si vzadu obsah a hľadala pod písmenkom „S“ slovko spútanie. Keď som ho spokojne našla, otočila som si knihu na stranu dvestosedemdesiat dva a pustila sa do čítania.

„Spútanie... Spútaš sa s niekým vtedy, keď ho/ju zbadáš. Je to čosi ako „zamilovanie sa na prvý pohľad“ no až na to, že je to oveľa silnejšie ako láska. Daný človek sa pre teba stane...“ Bla, bla, bla... Samé hlúposti, ktoré už viem. Ale ako spútanie zničiť?

„Potrebuješ pomoc?“ ozvalo sa tesne za mnou až som nadskočila.

„Prepáč, ak som ťa naľakal,“ ospravedlnil sa mi Edward a prisadol si vedľa mňa (sedela som za stolom v knižnici).

„Ouh, nie, ďakujem. Pochybujem, že by si vedel mi pomôcť s týmto,“ pokrútila som hlavou a ukázala na viac ako storočnú knihu v mojich rukách.

„Môžem,“ povedal a ukázal na knihu. Bez žiadnych rečí som mu ju podala a on sa so záujmom pozrel na titulnú stranu.

„Legendy...“ zašepkal si pre seba a zamyslene sa na mňa pozrel.

„Carlisle má doma knižnicu a som si istý, že tam bude viac takýchto kníh ako tu v tejto...“ začal a s pokriveným úsmevom sa poobzeral okolo seba. „Knižnici,“ dokončil nakoniec s úškrnom.

„To by bolo fajn,“ prikývla som a tešila sa na to, že sa opäť stretnem s Alice a Emmettom.

„Odkiaľ vlastne vieš, že som bola v knižnici?“ chcela som vedieť, keď sme boli na ceste do ich veľkej vily. Edward sa na mňa iba záhadne usmial a spýtal sa ma:

„Čo myslíš?“ A v tej chvíli mi to došlo.

„Alice,“ povedali sme obidvaja naraz. A hneď na to sme sa aj rozosmiali, pretože on jej meno vyslovil ako príčinu a ja ako prekliatie. Mal nádherný úsmev. Keď sme dorazili do ich „skromného“ príbytku, väčšina ich malej rodinky sedela v obývačke.

„Ahojte,“ pozdravila som ich s poloúsmevom na perách. Alice a Rose sa na seba víťazoslávne usmiali. Nechápavo som nadvihla obočie.

„Chytila si sa,“ krátko mi odpovedala Rosalie na moju nevyslovenú otázku.

„Čo?“ Nemala som ani tušenie, o čom hovorí.

„Vieš, ja a Alice sme s tebou chceli mať dámsku jazdu. Veď to poznáš... Manikúra, pedikúra, líčenie a podobne. Lenže Alice vo svojej vízii videla, že na to nepristúpiš ani za nič, a tak sme nášho milého Edíka o niečo požiadali.“ Oh, nie! Už len pri slove pedikúra sa mi všetky chlpy dupkom postavili.

„Zradca,“ zasyčala som na Edwarda a nahnevane si ho premeriavala. On sa len pobavene zasmial a zdvihol ruky do vzduchu na znak, že sa vzdáva.

„Prepáč, Bells. Prinútili ma k tomu.“ Prekvapene som sa na neho pozrela. To, ako ma nazval, ma šokovalo. Bells. Čo to má byť? Nejaká nová prezývka? No... Páči sa mi.

„Okej, odpustené. No za trest mi musíš pomôcť s hľadaním jednej legendy,“ rozkázala som mu na oko podráždene. No poťahovalo mi jedným kútikom, takže to nebral príliš vážne.

„Fajn. Carlisle? Nevadilo, ak by sme išli do tvojej pracovne?“ žiadal si povolenie Edward.

„Eh, nie... Vlkolaci sú pod písmenom „V“ a legendy by mali byť hneď v prvej a druhej polici,“ odsúhlasil nám to Carlisle, ktorý sedel na pohovke hneď vedľa Esme.

„Ideš?“ Pozrel sa na mňa Edward a ja som len prikývla. Spoločne sme išli na horné poschodie.

„Carlisleova pracovňa je najväčšia miestnosť v našom dome. No... Ak nepočítame garáž.“

Ja som sa len uškrnula nad tým, ako mi galantne otvoril dvere. A to by som nebola ja, keby som sa nezačervenala a tak som si dôkladne splnila svoju povinnosť. Rýchlo som prešla cez prah a zastavila som sa až pri jednej obrovskej polici s knihami. A za tou bola ešte jedna. A ešte jedna. A ešte ďalšie dve... No vau!

Počula som, ako za nami Edward hlasno zatvoril dvere. Bez slova sme sa obidvaja vybrali hľadať písmenko „V“. Nestačila som urobiť ani jediný krok a Edward sa zmenil na šmuhu. O stotinu sekundy na mňa už volal, že to našiel. No áno, no... Oni a tie ich superschopnosti.

„Hľadáme niečo o spútaní celkovo, alebo niečo konkrétnejšie?“ spýtal sa ma Edward potichu, keď som ho konečne našla. Držal v ruke knihu, ktorá vyzerala, že sa čochvíľa rozpadne a horlivo v nej niečo hľadal. Podozrivo som sa na neho zahľadela.

„Čo je? Musím predsa vedieť, čo mám hľadať,“ ozval sa dotknuto a otočil sa späť na knihu. Trochu som posmutnela. Prečo som ho hneď z niečoho podozrievala? Nemá ani tušenie, o čo mi ide. A aj keby ho mal, no a čo? Nemá s tým čo robiť!

„Chcela by som vedieť, ako sa dá zničiť spútanie,“ šepla som a postavila sa vedľa neho. Natiahla som sa po najbližšiu knihu s legendami o vlkolakoch a pustila som sa do čítania.

Edward len neprítomne prikývol a ďalej sa venoval očividne zaujímavému textu. A tak sme tam s Edwardom stáli, čítali a vzájomne sa ignorovali. Hm, aké duchaplné. A asi som zabudla spomenúť, že sme nič nenašli. Totálne nič!

„Dnes to zabalíme. Už som unavená,“ povedala som nakoniec rezignovane a pošúchala som si červené oči. Edward len nemo prikývol a odložil moju a svoju knižku späť do regálu.

„Dneska asi žiadna dámska jazda nebude,“ poznamenala som pre istotu trochu hlasnejšie, aby to počuli aj tie dve hore..

„Joj!“ ozvalo sa zhora pohoršene a ja som sa skrátka musela pre seba zachichotať.

„A kde budem vlastne spať?“ spýtala som sa Edwarda ospalo, keď sme vychádzali z knižnice.

„No... Keďže nemáme hosťovskú, tak asi u mňa,“ vysvetlil mi akoby nič. Ja som naňho len neveriacky pozerala.

„A tebe to nevadí?“ chcela som vedieť pre istotu. OMG, ja budem spať v posteli Edwarda Cullena! pomyslela som si ako pätnásťročná. A hneď som aj mala chuť sa za takéto hlúpe myšlienky vyfackovať.

„Nie, nevadí. Ja nespím, čiže...“ A odmlčal sa. A potom si už len pamätám, že som si ľahla do perín a do sekundy som zaspala.

…............................

Pozeral sa na ňu, keď spala. Nemohol si skrátka pomôcť. Bola taká nádherná, keď mala zavreté oči a... ústa.

Edward sa pre seba pousmial.

18.kapitola

Autor: Killy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Oni a my - 17. kapitola: