Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Oni a my - 20. kapitola - 2. časť

17.01.2012 (20:30) • Killy • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1940×

Bez pohnutia som stála na mieste, ktoré mi pridelil Jacob. Všetci okolo mňa boli rovnako ticho ako ja. Bolo to divné. Pri mne stálo tisíc ľudí a ja som nepočula ani len šepkanie. Zdalo sa, akoby bolo všetko mŕtve. Dokonca ani vtáky nespievali a vietor sa rozhodol, že nebude viať. Zdalo sa mi, že sa čas zastavil. A s ním aj všetko živé okolo mňa.

Bolo to deprimujúce. Myslím tým iba stáť a čakať na prichádzajúcich nepriateľov. Mala som pocit, že sme sa všetci dopredu vzdali – všetci sa rozhodli umrieť. Akoby sa môj „úžasný príhovor“ nikdy v živote nestal. Zabudli naň. A ja sa im ani nečudujem. Chvíľková odvaha a odhodlanie sa už dávno pominuli. Teraz tu boli len oni a viac ako tisícka nadaných upírov, ktorí lačnia po krvi našich žien a detí. Všetko sa zdalo byť zlé, Volturiovci mi teraz pripadali akosi vzdialení a šanca na víťazstvo priam nedosiahnuteľná.

Kam sa len podelo naše odhodlanie? A kam sa podelo moje odhodlanie?

Mala som chuť otočiť sa a s krikom ujsť. Kto mal právo určiť ma za vyvolenú?

Chcem len jediné – mať normálny život. Život bez vlkolakov, bez upírov a bez meničov.

Mať milujúceho muža a s ním hŕbu detí. Možno štyri. Možno päť.

S radosťou by som sa dívala na to, ako postupne vyrastú a budú mať svoje deti. A tie svoje.

Čo by som ja len dala za možnosť mať na čele jednu jedinú vrásku zo starnutia? Chcem zostarnúť spolu so svojim manželom, sedieť v starom hojdacom kresle a pozerať sa na svoje vnúčatá, ako sú plné elánu a ako sa šantia. Počuť ich smiech... A potom umrieť. V spánku, bez bolesti. A s úsmevom na tvári.

Ale veď ja takú možnosť mám, napadlo mi. Stačilo by, aby som sa prestala premieňať a...

No už teraz som si bola istá, že je to len a len sen. Mala som totiž hneď viac dôvodov na to, aby som nedovolila svojmu telu zostarnúť.

Za prvé tu bol Seth. Tak veľmi by som ho chcela nájsť a opäť sa s ním zblížiť. Je to môj brat, chýba mi. Zmierila by som sa dokonca aj s Miou, len nech mi aspoň na chvíľočku vráti môjho milovaného Setha. Ako sa asi má? Je šťastný? Žije s Miou aký-taký normálny život? A žije ešte vôbec?

A potom som si spomenula na Alice a ostatných Cullenovcov. Nedokázala by som im ublížiť tým, že by som umrela. To by som si neodpustila ani po smrti. Ale nejde tu len o to. Ja vlastne chcem s nimi stráviť zvyšok večnosti. Ako člen ich rodiny. Ako najlepšia priateľka Alice a môj najobľúbenejší brat by bol Emmett. Ako Edwardova žena...

Na čo to len myslím?

Odrazu ma niekto buchol do ramena z pravej strany. Trhla som sebou a tým som ukončila tok svojich myšlienok. Bola to Alice. S obavami v očiach sa na mňa pousmiala a perami čosi začala naznačovať. Zamerala som sa na to, čo chcela povedať.

„Trid-sať-se-kúnd...“

Povzbudzujúco mi stlačila ruku a objala Jaspera okolo pása. Chlácholivo ju pohladil po líci.

Jedna... začala som odpočítavať. Je možné, že by mi ostávala už iba minúta života?

Päť... Budem mať na svedomí tisícky nevinných životov pokiaľ zlyhám. Zomrú všetci vlkolaci a povraždia aj ich potomkov a ich ženy... Bože...

Pätnásť... Ostáva teda len jediná možnosť, nezlyhám! Budem bojovať až do posledného dychu.

Dvadsať... Ak je však toto moja posledná hodina, budem si nadosmrti vyčítať, že som sklamala Edwarda. A čo ak žiadne „po boji“ naozaj nebude? Nebudem si vyčítať aj čosi iné?

Dvadsaťpäť... Musím sa sústrediť. Už žiadne myšlienky na Edwarda.

Tridsať... odpočítala som poslednú sekundu, potom som urobila dva kroky dozadu, otočila som sa a stála som presne pred Edwardom. Začala som zrýchlene dýchať a premýšľala nad tým, aké emócie mu práve vidím v očiach.

Strach, smútok, láska a... túžba... A potom som ho pobozkala. Krátko, nežne, ale vášnivo. Jeho pery chutili ako najsladšie ovocie a síce boli hladké a studené, tak boli mäkké. Pohladil ma po tvári a potom sa jeho ruka posunula na môj pás. Nebol však čas tento nádherný okamih nejako predlžovať. Takmer som počula, ako Volturiovci začali vchádzať na lúku. Nasilu som sa od neho odtrhla a postavila sa na svoje pôvodné miesto – napravo od Jacoba. Ten to nekomentoval. Bola som tomu rada. Teraz sa totiž musíme všetci naplno sústrediť.

Na lúku začali vstupovať muži, teda upíri. Sem-tam sa medzi nimi mihla aj žena a hneď vpredu som zbadala blondínu, ktorá by mi siahala možno po bradu. Podľa našich opisov som ju okamžite spoznala – bola to Jane. Spôsobovala ti bolesť, aj keď to však bola len ilúzia.

Bella, štít! poslal mi Jake svoju myšlienku a ja som sa v duchu pokarhala za to, že som na to vôbec nemyslela.

Sústredila som sa a snažila som sa prehľadávať svoju myseľ. Hľadala som jednu maličkú, elastickú bublinu, ktorá bola schovaná kdesi úplne vzadu mojej mysli. Našla som ju. Potom som sa pokúsila, tak ako vždy, ju roztiahnuť. Skúsila som to raz. Bublina sotva pokryla polovicu našej armády, potom spľasla. Splašene som sa poobzerala okolo seba, no nikto si moje problémy nevšimol.

Opäť som sa teda sústredila a tentokrát som roztiahla okolo nás aj fyzický štít – len pre prípad. Fyzický štít akoby posilnil ten psychický a tak som ich bez väčších ťažkostí držala nad našimi hlavami.

Kým ja som sa „zabávala“ so svojimi štítmi, asi dve tisíce upírov s červenými očami stálo už na rozľahlej lúke. Takmer tretina Arovej armády postávala ešte v kríkoch a mne na chvíľu napadlo, že aj oni majú „Náhradnú skupinu“.

Nebuď smiešna, Bella, pomyslela som si.

Očami som prebehla po skupine asi sto metrov od nás a pohľadom som zastavila na Arovi. Vyzeralo to, že sa na nás milo usmieva. Z toho som usúdila, že moja teória o zdvorilostných gestách bude správna.

„Som rád, že sme sa tu dnes stretli...“ začal Aro presladeným hlasom. Cítila som, ako sa všetci vlkolaci za mnou zlostne napäli, no stáli aj naďalej bez pohnutia – čakali na môj, alebo na Jacobov, signál.

„Eh, aby som to nenaťahoval... Dáme vám ešte možnosť vzdať sa,“ pokračoval po dlhšej odmlke. Všetci sme boli ticho.

„Ale no tak... Nemáte čo stratiť. Predsa len ste si museli všimnúť, že my sme upíri a je nás ku tomu ešte aj viac... Nebuďte hlúpi. Nemáte žiadnu šancu,“ povedal už trochu hlasnejšie a tým si pokazil masku hráča pokru. Niektorí vlkolaci za mnou sa zasmiali. Tým sa však očividne Arov pohár prelial a takmer skríkol:

„Tak teda dobre, vlkolaci. Bude teda po vašom. Oh, ako som len chcel, aby sa toto všetko zaobišlo bez násilia... Alec!“ Opäť som prebehla očami po armáde naproti nám a zastavila som sa na mladom chlapcovi, ktorý ako jediný zareagoval na Arov príkaz prikývnutím hlavy. Zavrel oči a zdalo sa, že sa snaží sústrediť. Pripomenul mi tým mňa a moje štíty a z toho som usúdila, že sa chystá použiť svoj dar. Škoda len, že mu bude na nič.

Odrazu sa k nám začala približovať hmla, ktorá sa šírila z toho chlapca. Vychádzala z jeho rúk a bola na hmlu zvláštne striebristá. Plazila sa k nám veľmi pomaly a nesiahala vyššie ako po kolená – z akéhosi dôvodu na ňu neplatil ani slabý vánok, ktorý ju mal za normálnych okolností odfúknuť kúsok preč.

Keď bola hmla asi v polovici, prestalo ma to baviť a opäť som sa sústredila. Pre väčší efekt som zdvihla ruky a vietor okolo nás sa odrazu rozfúkal. Volturiovcom zhodil z tváre ich plášte a tak sme na nich mali lepší výhľad. Potom som ju nasmerovala na Alecovu hmlu a snažila som sa ju odfúknuť. Márne. Aro oproti nám sa škodoradostne zachichotal.

„Toto vám nepomôžem, Isabella. Iba dar pre vzduch nás nedokáže zastaviť,“ vyškieral sa na mňa. Zlostne som prižmúrila očami a mraky nad nami sa zlovestne zatiahli. Všade nastala tma, avšak pre upírov a vlkolakov nebolo problém vidieť aj v noci. Tmavú oblohu však preťal blesk, ktorý zasiahol jedného z upírov. Razom začal horieť a na mieste sa premenil na popol, potom sa obloha opäť trošku vyjasnila. Zbadala som, ako Arovi zmrzol úsmev na tvári, no potom ho opäť obnovil. Nijako to nekomentoval, no upíri na jeho strane si vystrašene začali šepkať.

Alecova hmla bola od nás už len na dva kroky a keď sa už konečne mala dotknúť našich nôh, tak sa stalo niečo zvláštne. Namiesto toho, aby sa ďalej plazila pri našich nohách, sa začala zdvíhať, až bola plynová stena na úrovni očí, potom pokračovala ďalej a bola už aj nad nami.

Vyzerá to ako dom, pomyslela som si. Môj štít je ako Veľký čínsky múr, cez ktorý nič neprejde.

Spokojne som sa usmiala, no na miestach, kde sa Alecova hmla dotkla môjho štítu, som pocítila nepríjemné vibrácie. Ten štít bol akoby súčasťou mňa a ten dotyk mi spôsoboval menšie bolesti, nič som však na sebe nedala vidieť. Počula som, ako vlkolaci za nami ohúrene vzdychajú.

O pár sekúnd sa hmla vyparila a my sme mali konečne opäť výhľad na Volturiovcov.

Všetci sa tvárili, akoby im niekto vrazil dýku do chrbta. V Arovej tvári som postrehla strach.

„Ako to, že...“ začal, no ja som mu skočila do reči.

„Neovládam iba vzduch, hlupák. To by sa totiž v legende nemohlo písať, že vás porazím. A to by bola škoda, nemyslíte?“ poznamenala som uštipačne. Cez Arovu tvár prebehol hnev.

„Jane!“ zvrieskol a tá malá blondína sa začala okamžite činiť. Do môjho štítu, priamo predo mnou, narazilo čosi ostré a pichľavé. Bolo to, akoby niekto ihlami začal jazdiť po mojej pokožke a sem-tam sa mu podarilo zaboriť ich hlbšie. Bolelo to síce dosť, no ani som nemukla. Po chvíli to vzdala aj Jane. Arovi prasli nervy.

„Zničiť!“ zakričal, za sebou som začula trhanie látok a potom si už len pamätám, že v jednej chvíli som stála úplne vpredu a v tej druhej okolo mňa stála stovka vlkolakov, ktorá sa mala podieľať na mojej ochrane. Predo mnou stál Jacob a čosi mi zúrivo kričal do ucha.

„Bella! Musíš... štít, rozumieš? Skr... udrž štíty! My sa už o nich postaráme! Rozumieš?“ A potriasol mnou. Slabo som prikývla a potom sa tu, ani neviem odkiaľ, objavil Edward. Prvýkrát vo svojom živote som videla, ako sa Jacob rozpráva s upírom.

Nepočula som veľmi, o čom sa rozprávali, pretože všade naokolo zúrila bitka. Tam, kde som sa pozrela, bol upír s vlkolakom a vzájomne sa snažili zničiť. V tej chvíli som si spomenula na to malé dievčatko, ktoré ako prvé zakričalo, že mi verí. A spomenula som si aj na jej ocka. Rýchlo som rozmýšľala, ako by som ho mohla ochrániť, no nič mi nenapadlo.

A odrazu som to zacítila. Fyzický štít už dávno praskol a so psychickým som začínala mať už menšie problémy. Bolelo ma celé telo, pretože štít vyžadoval všetku moju energiu. Znamenalo to, že ak ho budem používať pridlho, zomriem.

Zrazu predo mnou stál Edward a rukami si ma posunul za seba tak, aby mi nikto nemohol ublížiť, hoci to bolo nemožné. Okolo mňa sa utvoril kruh vlkolakov, cez ktorých som nevidela ani jediného upíra. Všade bol hluk, bolo počuť bolestné kňučanie a aj akoby sa skala trhala.

Celý kruh sa so mnou a aj s Edwardom začal posúvať bližšie k lesu, až som chrbtom narazila na strom. Vďačne som sa o neho oprela a zavrela som oči. Snažila som sa, aby psychický štít vydržal čo najdlhšie, no nedarilo sa mi to. Bála som sa. Všade okolo nás sa plazila Alecova hmla čo dokazovalo dve veci. Za prvé bol Alec stále pripravený ochromiť nás a za druhé, môj štít postupne slabol, pretože som takmer cítila tú hmlu na končekoch mojich prstov.

Do očí sa mi nahrnuli slzy bolesti. Edward sa ku mne naklonil a keď si všimol, že plačem, rozhodol sa konať.

„Bella, ako ti môžem pomôcť?“ zakričal. Nemo som potriasla hlavou a ukázala si na ňu prstom. Nemyslím si, že to pochopil, no o chvíľu som mu poslala svoju myšlienku.

Edward, nevydržím to... Bolí to, fňukala som. V Edwardových očiach som zbadala poznanie a o chvíľu som dokázala čítať aj jeho myšlienky.

Môžem ti nejako pomôcť? opýtal sa ma. Chcela som mu povedať, že nie, že sa to nijako nedá, keď som si odrazu spomenula na svoje detstvo... Keď som bola malá, ako prvú schopnosť som objavila narábanie s energiou. Myslím tým so životnou energiou človeka, čo stojí dostatočne blízko mňa. Povedala som o tom iba svojej najlepšej priateľke Emme a spoločne sme sa rozhodli, že s tým budeme experimentovať. Prišli sme na to, že dokážem vysať časť energie z človeka, ktorý mi ju aj dobrovoľne dá. A tým sa posilním.

Hneď, ako mi to napadlo, Edward mal prístup ku mojim myšlienkam a všetko si prečítal.

Tak dobre, prikývol. Ja som však pokrútila hlavou na znak nesúhlasu.

Edward, nepovedala som to nikomu preto, pretože tá Emma skoro umrela. Takmer som z nej vysala aj poslednú iskričku energie a príšerne ju to bolelo... vysvetlila som mu. Iba okrajovo som vnímala, že na niektorých miestach má môj štít trhliny. Zopár prvých vlkolakov sa ochromene zložilo na zem a v diaľke som začula Arov smiech.

Som upír, láska. Neublížiš mi, upokojoval ma chlácholivo. Chcela som mu odporovať, povedať mu, že to zvládnem, no keď som už nemala ani silu rozprávať, tak som to vzdala. Edward to okamžite poznal a cez myšlienky sa ma spýtal, čo má robiť.

Nemysli na nič. Ak budeš pokojný, bude to menej bolieť. A potom som zavrela oči. Chytila som Edwarda za ruku a sústredila sa na tú obrovskú silu, čo mu prechádzala mŕtvym telom. Striasla som sa, no neprestávala som tú energiu volať k sebe.

Edward tichučko zastonal, no snažil sa to nejako zamaskovať. Potom už držal ústa pevne zavreté a ja som si od neho brala to, čo som potrebovala.

Plná energie som cítila, ako sa môj štít zaceľuje a ako bráni Alecovej hmle, aby sa k nám ďalej približovala.

„Zvládla si to,“ zašepkal zoslabnuto Edward a unavene sa oprel o strom. Ja som sa postavila, uložila som Edwarda medzi jeho korene a v duchu som premýšľala nad tým, či dokážu upíri spať. Edward tak vyzeral. Mal zavreté oči a pravidelne oddychoval.

Keď som od neho zdvihla zrak, porozhliadla som sa okolo seba. Chránilo ma už asi iba dvadsať vlkolakov a ostatní boli buď mŕtvi, alebo boli ďaleko na to, aby som niečo videla. Cez vlkolakov som nemala šancu niečo uvidieť, a tak som sa pomocou vetra zdvihla do výšky. Všade okolo nás zúrila bitka a ja som bola šťastná z toho, že takmer všetci vlkolaci stáli pevne na nohách a bojovali. Vpravo som uvidela hromadu častí tiel, ktoré určite patrili upírom, pretože sa pohybovali a snažili sa nájsť ostatné časti svojho tela. Znechutene som zmraštila tvár a kopu razom zapálila.

Na druhej strane lúky som zbadala Ara s jeho dvoma bratmi a polovicou gardy. Pozeral sa na mňa. V očiach mal strach. Cítila som sa taká mocná, že som ho chcela okamžite upáliť na mieste. Skľúčene som zistila, že ani Edwardova moc nie je nevyčerpateľná. So psychickým štítom som nemala problémy, ak by som však použila ešte nejaký zo svojich živlov, určite by praskol. Pozrela som sa pod seba a zbadala som, že sa k Edwardovi snažia dostať nejakí upíri. Ten bez pohnutia ležal na zemi a nemal šancu brániť sa. Chránilo ho už asi iba päť vlkolakov

Vyľakane som dopadla späť na zem a roztiahla som okolo nás dvoch aj svoj fyzický štít. Keď som si uvedomila, že mi to nerobí ani najmenšie problémy, zamerala som sa na všetkých vlkolakov na lúke a tiež som ich obalila aj druhým štítom. Asi päť sekúnd ešte bolo počuť kňučanie a drvenie kameňov, keď razom všetko ustalo. Upíri sa zmätene snažili dostať cez môj štít a vlkolaci premýšľali nad tým, či to opäť nie je nejaká ich pasca. Keď upíri pochopili, že takto boj prehrajú, pozreli sa na mňa a uvideli ma, ako sa na nich vyškieram. Vystrašene sa otočili a utekali na svoju polovicu lúky - hneď za Ara. Nemali odvahu odtiaľto ujsť, lebo sa báli, že sa im pomstí.

Po pol hodine neustáleho bojovania nastalo zvláštne ticho. Odrazu sa predo mnou objavil Jacob.

„To si urobila ty?“ opýtal sa ma a ja som prikývla. Celý sa rozžiaril, ale razom si nasadil kamennú masku.

Všetci Indiáni premenení na vlkov sa postavili za nás. Medzi nami a Arom bolo asi päťdesiat metrov prázdna. Na tej voľnej ploche ležali zvyšky upírov a dvaja zranení vlkolaci. Na tých, ktorí sa nehýbali, som už ani radšej nepozerala. Pokynula som niekoľkým za sebou, aby zranených preniesli sem. Desiati muži z Náhradnej skupiny poslúchli môj rozkaz a bez zaváhania sa po nich vybrali. Nebáli sa, pretože vedeli, že ich chránim. A vedel to aj Aro a preto sa tomu všetkému len zlostne a zároveň šokovane prizeral.

Obzrela som sa za seba a okolo stromu, kde by mal ležať Edward, stála Rosalie s Emmettom a vyzeralo to, že sa dohadujú, čo s ním teraz urobia.

Vedľa mňa sa postavil Carlisle a Alice.

„Ale, ale... Cullenovci. Vedel som, že vás tuto Isabella drží v zajatí, ale nemal som ani potuchy, že sa k nej pridáte. Sklamal si ma, Carlisle, môj drahý priateľ...“ preťal ticho Aro.

„Neboli sme priatelia, Aro,“ povedal po chvíli Carlisle vedľa mňa.

„Áno, áno... Tak to by potom možno vysvetľovalo, prečo ste sa pridali na stranu psov. Oh, Carlisle, myslel som si, že aj keď si... vegetarián, tak aj tak budeš na našej strane. Je ťa škoda, vážne škoda...“ hovoril a pri tom sa stále presladene usmieval. Už som mu chcela povedať, že by som ich bez väčších problémov mohla zničiť, keď opäť prehovoril. Tentokrát rovno na mňa.

„Isabella... Dávam ti poslednú možnosť. Ak sa nevzdáte, zničím to, čo tak miluješ...“ Hneď, ako to dopovedal, som zacítila čosi zvláštne... Bolo to v mojej mysli... Niekto v nej bol. Cítila som, ako sa to „prehrabuje“ v mojich myšlienkach. Bolelo to.

Chytila som si hlavu oboma rukami a snažila sa sústrediť na to, aby som to vyhodila z mojej mysle, no už to nebolo potrebné. Zmizlo to. Spokojne som si vydýchla a opäť sa vystrela. Znova som sa zamerala na Volturiovcov, keď som tam niekoho zbadala.

Medzi nami a upírmi stála nejaká postava, neviem či mužská, alebo ženská. Skrátka tam stála a nemala tvár. Jeho telo malo iba obrysy. Vystrašene som párkrát zažmurkala s tým, že sa mi to všetko iba zdá. Nestalo sa tak. Poobzerala som sa okolo seba a videla som, že všetci vlci rovnako pozerajú na tú postavu - ako ja. Opäť som sa na to pozrela a uvedomila som si, že už to naberalo nejaké detaily. Zalapala som po dychu.

Predo mnou, sotva dvadsať metrov, stála moja mama. Moja mama, ktorú som nevidela dvanásť rokov. Moja mama, ktorá mala byť už dávno mŕtva.

„Bella, zlatíčko...“ ozvala sa mama.

Nie, nie je to moja mama! Tá je predsa mŕtva! Je to nejaký trik! snažila som si dohovoriť, no moja myseľ akoby musela veriť tomu, že je to všetko skutočné. Moja mamička žije a stojí rovno predo mnou. Keď už som sa k nej chcela rozbehnúť, odrazu sa jej obrysy rozmazali a o chvíľu už vôbec nevyzerala ako moja mama, ale ako môj otec. S láskou sa na mňa pozeral.

„Sme na teba takí pyšní...“ šepol. Chvíľu na mňa iba hľadel, a potom sa jeho detaily opäť rozmazali.

Oni žijú, oni žijú, šepkal mi ktosi v mojej mysli.

Nevedela som, čo sa to so mnou deje, bolo to, akoby bol niekto ešte stále v mojej hlave a prikazoval mi, čo si mám o tom všetkom myslieť. Stále som kdesi v kútiku svojho srdca vedela, že je to pasca, no aj tak moje myšlienky vírili okolo toho, že žijú. A sú so mnou. Budeme naveky šťastní...

A potom predo mnou stál Seth. Do očí sa mi nahrnuli slzy šťastia. Usmieval sa na mňa. Niečo mi však nesedelo. Keď sa usmial, jeho pery sa zvlnili do perfektného a rovného úsmevu, zatiaľ čo môj Seth sa vždy na všetkých len vyškieral. Plná pochybností som pokrčila obočie.

„Sestrička!“ zakričal na mňa a všetky pochybnosti sa akoby vyparili. Bola som tam len ja a Seth. V pozadí toho všetkého som videla, ako sa Cullenovci, Jacob a ostatní vlkolaci snažia prísť na to, čo sa to práve deje. Nikto ani len nemohol tušiť, čo teraz práve Aro robí.

Seth sa na mňa chvíľu spokojne usmieval, no potom sa jeho črty tváre razom zmenili. Vyzeral byť smutný a vystrašený.

„Bella, ak sa nevzdáš, opäť ma stratíš... Bella, ja nechcem umrieť! Ak chceš, aby som prežil, musíš vypnúť svoje štíty!“ Cítila som, ako ma zapichalo pri srdci. Jeho slová som si prehrávala stále a stále dookola.

Musím sa im vzdať pre Setha. A potom mi niečo napadlo. Odkedy mi hovorí Seth Bella? Vždy mi hovoril len a len Bells. Nijako inak. Nikdy mi nepovedal Isabella či Bella. To by inak nebol... môj Seth.

Precitla som. Párkrát som zamrkala a poobzerala sa okolo seba. A potom sa všetko zmenilo.

Na lúku vtrhli dvaja ľudia. Jedna bola žena a ten druhý bol muž. Neviem, čo to robili. Skrátka sa postavili medzi mňa a toho tvora. Žena sa postavila pred tú záhadnú postavu, o ktorej som si ešte pred chvíľou myslela, že je Seth, a muž sa vybral smerom ku mne. Jacob a Edward sa predo mňa postavili tak, aby mu v tom zabránili.

„Bells, Bells!“ kričal.

„Seth?“ šepla som a odstrčila ako Jakea, tak aj Edwarda.

A potom ma objímali dve veľké a horúce ruky. Objatie som mu opätovala a stále sa z toho snažila spamätať.

Aro sa snažil imitovať môjho brata k tomu, aby som sa vzdala. Potom som mu na to prišla. A potom prišiel Seth, ten skutočný Seth. Môj braček žije a prišiel mi pomôcť...

Vzlykla som. Od šťastia. Pozrela som sa za Setha a uvidela som tú ženu a dvoch vlkolakov, ktorí trhali toho „imitanta“ na kusy.

„Bells, je mi to tak ľúto, tak ľúto... Neboj sa, Mia sa o toho upíra postará. Nemaj strach, všetko bude v poriadku, no teraz musíš urobiť presne to, čo ti poviem, dobre?“ šepkal mi do ucha a ja som otvorila oči.

Práve vtedy sa Aro spamätal.

„Čo to... Ako ste to...“ koktal. Aj Seth pochopil, že máme veľmi málo času.

„Bells, zapáľ ich! Hneď všetkých! Hoci by to malo znamenať zrušenie tvojich štítov! Bells! Hneď! Znič ich ohňom, kým sa nestratia medzi vlkolakmi!“ vysvetľoval mi svoj plán.

„Nemôžem... Nie... Nie som dosť silná!“ povedala som mu plačlivo.

„Za toto zaplatíte!“ kričal kdesi v diaľke Aro.

„Ale ja ti verím,“ šepol ešte Seth. Čas sa potom akoby zastavil a ja som si uvedomila, že táto jediná veta mi zabezpečila všetku energiu, ktorá mi chýbala. Opäť som zavrela oči a mysľou sa snažila nájsť všetkých upírov na druhej strane lúky, ktorí sa akurát snažili rozbehnúť k nám. Predstavila som si, ako všetci do jedného horia. Ako kričia od bolesti. Ako padajú na kolená a... ako sa menia na popol.

Keď už len stačila stotina sekundy na to, aby sa upír na čele armády pustil do boja s Jacobom, všetko sa to skončilo. Presne tak, ako som si predstavovala, začal horieť a v momente z neho ostal už iba popol. To isté sa stalo aj s celou armádou nemŕtvych. Nažive ostal iba Aro so svojimi dvoma bratmi a členmi jeho gardy.

Skončilo sa to. Všetko sa skončilo. Vyhrali sme. Opäť som sa pozrela na Setha, ktorý práve objímal Miu okolo pliec. Mala veľké brucho.

„Ó môj Bože...“ zašepkala som. Mia je tehotná. A usmieva sa na mňa. Ja budem teta. Preboha...

Potom ku mne Seth pristúpil bližšie a pohladil ma po tvári.

„Zvládla si to, sestrička. Zvládla si to...“ šepol, potom ma zdvihol do svojho náručia a zakrútil sa so mnou. Radostne som sa zasmiala.

„Nič sa ešte neskončilo!“ zasyčal na nás Aro, ktorý teraz stál až prekvapivo blízko.

„Ale skončilo, Aro. Je koniec a tak, keď máš dosť rozumu, odíď. Tvoja nadvláda sa práve skončila a keď nechceš prísť o svoj holý život, nebudeš sa nám vzpierať,“ povedal Jacob. Aro rezignovane zvesil hlavu, čo ma prekvapilo, avšak nezapodievala som sa tým veľmi dlho. Preboha, veď môj brat žije! A je pri mne! A už ma nikdy neopustí!

Chytila som Setha za ruku a poobzerala som sa okolo seba. Zbadala som Edwarda. Usmieval sa na mňa. Pod očami mal nezvyčajne tmavé kruhy, no pôsobil vcelku zdravo.

Bože, ako ho len milujem, pomyslela som si a prvýkrát som sa za to nevykarhala. Bola to pravda. Milovala som ho.

Pustila som Sethovu ruku a utekala som za svojim milovaným Edwardom. Skočila som mu do náruče. Pobozkala som ho. A zašepkala tie krásne slová, ktoré ma tak dlho pálili na jazyku.

„Milujem ťa,“ šepla som. Na chvíľu strnul a ja som sa bála, že ma vysmeje, no potom sa šťastne usmial a opäť ma pobozkal.

„Aj ja teba,“  vyznal sa mi. Odrazu som za sebou zacítila Sethovu prítomnosť.

„No teda, Bells, nemyslíš si, že to máme v rodine?“ zavtipkoval si, no aj tak si Edwarda premeral nedôverčivým pohľadom. No čo no. Starší brat ostane navždy starším bratom.

„Tiež si myslím,“ odpovedala som mu. Potom som sa poobzerala okolo seba a zbadala som, že sa všetci členovia svorky objímajú. U niektorých mužov som mala pochybnosti, či sú na ženy, no nekomentovala som to. Potom som zbadala Jacoba, ako objíma svojho súrodenca Sama a uvidela som aj Cullenovcov, ako sa bozkávajú. Nie všetci naraz, pochopiteľne, no Carlisle s Esme, Alice s Jasperom a Rosalie s Emmettom. Sem-tam sa na mňa a na Edwarda šťastne usmiali.

Potom mi však čosi napadlo.

„Seth?“ začala som pomaly.

„No?“

„Aký je môj najväčší dar, o ktorom som sa mala dozvedieť v deň boja?“ spýtala som sa ho otázku, ktorá mi stále chodila po rozume.

„Dar spoznať klamstvo od pravdy, Bells. A skutočnosť od predstavy...“ odpovedal mi a krátko sa na mňa usmial. Na jazyku ma však popálila ďalšia otázka a tak som neotáľala a povedala aj tú.

„A teraz už bude všetko v poriadku? Budeme šťastní?“ spýtala som sa ich ako malé dieťa. Iba Edward sa mi unúval odpovedať.

„Áno, láska. Celú večnosť...“

......................................................

Ježišmária, ja som to dopísala! Jupí! Bože, ja som z toho taká šťastná! Podarilo sa!! Prosím, veľmi prosím, chcem komentáre!!! Aj vy ste z tohto konca tak nadšení tak, ako ja?

Skončila som moju prvú poviedku. Je koniec. The End. Maximálne ešte napíšem epilóg a aj ten závisí od počtu komentárov.

Takže, tento koniec venujem: Faire, schuchinke, nicke289, ElleBelle, IsabelleStars, za to, že sa k mojej poviedke (asi) vrátili aj po dosť dlhej prestávke. Neviem, či vydržli do konca, no úprimne dúfam, že hej.

A potom to chcem venovať van za jej komentáre, lebo posledných šesť (alebo koľko) kapitol mi okomentovala minimálne dvoma smajlíkmi, čo mne vždy úplne stačilo. (Mohli by ste si z nej zobrať príklad.)

Ale hlavne ho venujem NatyCullen za jej kritiku a neustále povzbudzovanie. Každú jednu kapitolku od začiatku do konca si mi okomentovala minimálne dvoma vetami a, aj keď by to malo byť naopak, tak ma dosť potešilo, že sa tvoje komentáre stále skracujú. Znamenalo to, že sa zlepšujem, či nie? xD 

Takže vám opäť ďakujem a táto chvíľa je pre mňa historický okamih, pretože podľa môjho názoru nie je spisovateľ spisovateľom, kým nemá dokončenú aspoň jednu poviedku. Tak preto sa teraz cítim akosi „naozajstne“. Viem, šibnuté, ale tak to cítim.

Čiže, ešte raz: ďakujem! 

P. S.: Mám jednu otázočku na NatyCullen: Neurýchlila som dej? Snažila som sa neurobiť tú chybu, pred ktorou si ma varovala. ;) 

Vaša naozaj, ale že naozaj, šťastná *Killy*

Epilóg

Autor: Killy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Oni a my - 20. kapitola - 2. časť: