Vôbec som nevyzerala zle, hnedé, gaštanové vlasy mi padali do pol pása, moje hnedé oči boli zvýraznené tenkou, čiernou linkou a na perách som mala svetloružový lesk. No priznávam, že už som vyzerala aj lepšie. Mhm... Kde toľko trčí tá Katy? Ja ju jedného dňa zaškrtím! Jej najväčšou chybou je to, že vždy chodí neskoro. Žiaľ, musím sa s tým zmieriť.
Sadla som si na pohodlne vyzerajúcu stoličku a započúvala som sa do zvukov naokolo. Počula som spievanie vtákov, cvrlikanie cvrčkov, praskanie ohňa v už takmer vyhasnutej pahrebe, a dokonca aj šum mora... Počkať, šum mora? Nikto sa mi nezmienil o nejakom mori... Ale prečo? Hm, asi to nepokladali za potrebné. No čo už, po nákupoch sa pôjdem pozrieť na pláž. Ak teda budem vôbec môcť odísť... Celý môj program je iba o samých schôdzach starších a podobných hlúpostiach. Vlastne sú tie porady iba o tom, ako zabiť Cullenovcov.
A ja nechápem prečo! Veď nerobia nijaké problémy a okrem toho, som si istá, že by bolo Arovi určite podozrivé, keby jeho... ehm... priatelia zmizli.
Z úvah ma prebrali rýchle kroky, ktoré sa veľkou rýchlosťou približovali k môjmu stanu.
„Dvere" stanu sa otvorili a dnu vbehla Katy. No konečne!
„Ahoj, prepáč ž... že meškám ale ma... z-zdržala Cullenová," dychčala Katy, pričom bola prehnutá v páse a opierala sa rukami o kolená. Nechala som jej trochu času na upokojenie, a potom mi už vyrovnaným hlasom povedala:
„Inak, máme problém. Alice Cullenová sa nám nasáčkovala na nákupy! Vieš, ja som jej to najprv nechcela dovoliť, ale keď ona bola taká presvedčivá a keď k tomu pridala tie malé, šteňacie oči, tak som jej to proste musela odsúhlasiť," dokončila svoje rozprávanie Katy a čakala na moju reakciu... A nič. Ja som bola ticho a pozerala som na ňu vypúlenými očami ako na blázna... Ako mohla dovoliť upírovi, aby išiel s nami na nákupy?! Veď je to... je to... nenormálne! Je mi to absolútne proti srsti a to myslím teraz doslovne.
Dovoliť pijavici, aby sa ti nasáčkovala do auta? Budeme spolu v jednom aute? A keď teraz tak nad tým rozmýšľam, tak natlačené v jednom aute? S ňou? S tou... tou... hlupaňou?
„Ehm, asi som ťa veľmi nepotešila?" zmenila konštatovanie na otázku... Ako by ma mohla potešiť, keď to znamená, že budeme v jednom uzavretom priestore viac ako jednu hodinu?
„Ehm, nie... Vôbec si ma nepotešila, Katy. Ako si jej to mohla dovoliť? Byť v jednom uzavretom priestore s tou smradiacou bombou? To myslíš vážne? Ja sa totiž neobávam, že by nám niečo urobila. Mne najviac lezie na nervy ten smrad!" povedala som. A hovorila som to úplne úprimne. Ja proti Cullenovcom vlastne nič nemám, ale ten ich puch je naozaj hrozný... Ble.
„A vieš, čo je na tom najhoršie? Nemôžeme tvoj súhlas odvolať. Vlkolačie slovo platí. To vie predsa každý. Aj ona, ako sa zdá..." pokračovala som mierne rozčúlená.
„Čože? Ja som jej dala neporušiteľný sľub? Ale veď to nie je možné... To by som si pamätala..." hájila sa Katy. No jej znak na zápästiach hovoril niečo iné. Mala na ňom teraz tetovanie pripomínajúce hada, ktorý mal dve hlavy, na každom konci jednu. Keď ruky spojila, vyzeralo to, akoby ich mala spútané. Toto tetovanie sa urobí každému vlkolakovi, ktorý dá neporušiteľný sľub a zmizne, keď ho splní... Vážne máme veľké šťastie!
„Katy, pozri sa na svoje ruky," povedala som jej. Ona na mňa vypleštila oči a vyzeralo to, že to ani za nič nemieni urobiť, len aby nevidela dôkaz toho, čo urobila.
„Katy, pozri sa na svoje ruky," zopakovala som. Vlastne, celá táto situácia mi pripadala vážne veľmi komická. Och, no bože... Dala upírke sľub, že ju zoberie na nákupy. No a čo? Veď to nie je koniec sveta.
„Katy," povedala som opäť čo najviac prísnym tónom a mala som čo robiť, aby som sa nahlas nerozosmiala.
„V ktorom aute ideme?" prehodila som akoby nič.
„Ehm... čo?" spýtala sa nedôverčivo Katy.
„V ktorom aute ideme?" zopakovala som jej.
„Ouh, aha... No, bude to asi náš Citroen... Presnejšie C3. Viem, že je v ňom dosť málo miesta, no je zatiaľ najvhodnejší," usmiala sa na mňa Katy.
„A chystáš sa pozrieť na tie ruky ešte dnes?" prehodila som akoby nič.
„Dobrá otázka," pochválila ma naoko nevinne a potľapkala ma po pleci. Tak to bolo trošku trápne nápadný pokus o zmenu témy. A asi si to aj uvedomila, keď sa doplnila:
„To sa mi nepodarilo," skonštatovala.
„Ehm, nie," pritakala som.
„Ideme do auta?" už zúfalo sa ma spýtala a vytlačila ma von zo stanu. A tak sme stáli pred stanom asi stotinu sekundy a už už sme chceli vykročiť smerom „Brloh" - pomenovanie pre ten dom, v ktorom bývajú Cullenovci. A áno, aj ja som čítala Harryho Pottera -, keď k nám pribehol Jacob.
„Ahoj, myslel som si, že by sme mali začať trénovať na ten boj proti Veď-Vieš-Komu a tak mi napadlo, že by sme to mohli skúsiť teraz. Plus tam musí byť aj nejaká tá taktika, takže by bolo rozumné začať hneď teraz. Čo sa týka obvolania Hlavnej skupiny, Bočnej skupiny, Vedľajšej skupiny a Náhradnej skupiny, tak o to sa nestaraj. Zavolám ich ja. Aby ti to bolo jasné, Hlavná skupina je vždy na čele proti nepriateľom. Tu nie je čo riešiť. Bočná skupina sa delí na dve časti a to Pravica a Ľavica. Viem, smiešne názvy, ale nebol čas. Vedľajšia skupina väčšinou stojí v zadu, ale ak nejak rýchlo zomrú vlci v Hlavnej skupine, nahradia ich oni. A čo sa týka Náhradnej skupiny, sú to skoro vždy tí mladí, alebo tí nie veľmi dobrí bojovníci. Ich úlohou je chrániť vlkov od zadu, pretože sú ukrytí väčšinou v kroví. Ak by sme však prehrávali, polovica pôjde do boja a polovica pôjde strážiť a varovať ženy a deti v hlavnom táborisku... Ehm, vy niekam idete?"
„Čo?" Bolo to to jediné, čo som zo seba mohla dostať.
„Asi sa buchol do hlavy," zašepkala mi Katy. No, neviem o čom rozprával, ale musím s ňou súhlasiť.
„Vieš čo, Jacob?" priblížila som sa k nemu. „Ešte raz a pomaly." Jacob na mňa hodil pohľad plný žiaľu a prosíkania. „Ale ja neviem, čo si hovoril, tak prosím ešte raz."
Jacob si vzdychol a niečo nezrozumiteľne zamrmlal.
„Čo? Nerozumiem, Jacob. Hlasnejšie!"
„Už si to nepamätám!" vykríkol nahnevane a zároveň smutne Jacob a strčil mi do rúk papier. Pardon - papiere, na ktorých boli šípky, označenia, sem-tam nejaká tá poznámka a smiešne obrázky, ktoré vyzerali ako ovce so zubami. Tak a dosť. Všetky tie papiere som mu opäť strčila do rúk a obišla ho. Môj cieľ bol jasný. Idem konečne ku Cullenovcom!
„Katy, ideš?"
„Chudák Jacob, takého som ho v živote nevidela," tvárila sa ohromene Katy, keď ma dobehla. Svižným krokom sme prechádzali okolo množstva stanov a zatiaľ sme sa rozprávali o všeličom. Možno sa to nezdá, ale náš tábor je v skutku obrovský. Keď sme sa postavili pred vilu Cullenovcov, privítalo nás vrčanie piatich upírov naraz. A medzi nimi bol aj ten hlupák Edward.
„Čo tu chcete?" vyšla na nás zostra tá blonďavá bohyňa. Myslím, Rosalie?
„Prišli sme si po Alice," odpovedala stručne Katy bez toho, aby vedela, ako to znelo.
„Len cez moju mŕtvolu!" zavrčal upír s medovými vlasmi.
„To nebude potrebné," prehlásila som s pokriveným úsmevom, keď som videla, ako schádza dolu schodmi Alice v krásnych, sivých šatách. Prešla pomedzi Cullenovcov, ktorí na ňu pozerali s vytreštenými očami a prišla k nám.
„Ahoj, ideme?" prehodila len tak Alice a zamierila ku autu.
„Kam ju vediete?!" spýtal sa zlatovlasý upír.
Diskuse pro článek Oni a my - 6. kapitola: