Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Oni a my - 9. kapitola

06.09.2011 (21:45) • Killy • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1042×

Bella: 

Po veľmi náročnom dopoludní som išla na obed. Stále nemôžem uveriť tomu, že tá „záležitosť“ s Edwardom trvala tak dlho. Cestou do stanu, kde bola jedáleň, som sa pozerala po okolí. Pred stanmi boli drevené lavičky, na ktorých sedeli ženy a starali sa o deti. Ani som si neuvedomila, že je v stávke tak veľa. Už len pomyslenie, že by sme prehrali a upíri by zabili toľko nevinných detí, bola strašná.

Začala som mať mierne výčitky svedomia. Posledných pár dní som vlastne skoro nič nerobila. A súboj proti Volturiovcom bude... Vlastne nikto nevie, kedy bude. My tomu dávame tak rok. Viac nie. Ale späť k téme. Schôdzky, na ktorých sme mali preberať taktiku, postupne prestali byť pravidelné. Teraz sme sa stretávali len raz za päť dní. Aj to len na hodinku. Cítila som, že budem musieť veľa vecí zmeniť. Zabudla som na to, že som vyvolená. Ja viem, hlúpe slovo, ale je to tak. Na mne závisia životy. A nechcem si ani predstaviť tú zodpovednosť, ktorá mi pristála na ramenách. Ale je tam, a ja to zvládnem. Pre seba, pre Alice, pre vlkolakov.

Koľkého vlastne je? Aký je deň? Stratili sme veľa času? Zastavila som jednu ženu, ktorá mi išla oproti a spýtala som sa jej na dátum a čas.

Bolo dvadsiateho tretieho novembra. Listy už boli suché, čo som si ani nestihla všimnúť. Je zvláštne, ako rýchlo ten čas tu beží. Bola som tu skoro mesiac. Neviem, či je to veľa alebo málo. Keď si predstavím, že len pred mesiacom som bola ešte v mojej rodnej dedine, nepríde mi, že by prešlo veľa času. Ale keď si predstavím, že celý ten mesiac sme netrénovali, je mi zle zo seba samej.

Ani som si neuvedomila ako, a už som stála pred stanom. Vstúpila som a išla si sadnúť za stôl k Vyššej rade. Mala veľa názvov a ja som sa neunúvala ich volať tak, ako ostatní. Za okrúhlym stolom (žeby sme sa vrátili k Artušovi?) sedelo dosť veľa ľudí. Všimla som si Paula, Jacoba, Jareda, Quila, Jacobovho brata Sama, Leah, Katy, Sylvu a ešte zopár ľudí, ktorých som veľmi neriešila. Medzi ne patrili tí starší.

Ja som si sadla za vrch stola. Viem, že kruhový stôl nemôže mať vrch stola, ale medzi dvoma ľuďmi bolo jediné voľné miesto s tou najvyššou stoličkou. Po mojej pravici sedel Jacob a po mojej ľavici Leah. Všimla som si, že vedľa Jacoba sedí Sylva a obidvaja sa od seba snažili čo najviac odtiahnuť. Budem sa ich na to neskôr spýtať.

Po výdatnom obede som sa dohodla s Vyššou radou, že si urobíme ďalšiu schôdzu. Keďže bolo okolo druhej, schôdza bude podvečer.

A tak som sa rozhodla ísť do svojho stanu. Chcela som si znova prečítať Rómea a Júliu.

Edward:

Cítil som sa veľmi ponížený. To, čo naplánovala Alice, ma štvalo a mal som chuť jej niečo urobiť. Podobne ju strápiť. Bohužiaľ, vždy, keď mi to napadlo, Alice mala víziu a povedala si, že si bude dávať pozor na svoj šatník. Ako len mohla? A urobiť to ešte pred Bellou? Teraz niekde sedí so svojimi priateľmi a spoločne sa na tom bavia. Oprava, spoločne sa ne mne bavia. O to bola tá myšlienka horšia. A ešte musím počúvať myšlienky mojej úžasnej rodiny. Mám chuť spáchať samovraždu.

„Chudák Edward. Takto si z neho vystreliť. Myslím si, že nebolo od Alice fér, že do toho zatiahla Bellu,“ myslela si Esme. No o chvíľu si zasa predstavila moju tvár s vetvičkami vo vlasoch a zeleno-hnedými zubami.

„Beriem späť. Stálo to za to. Len dúfam, že ma Edward nepočul,“ doplnila sa. Zúril som. Keď si už Esme myslí, že to bol super nápad, čo si budú myslieť ostatní? Zhrozil som sa tej predstave.

„Mal by si krotiť pocity. To jeho poníženie s nahnevanosťou nevyzerá dobre. Skoro som skočil na Alice! Aha, to s tým nemá nič spoločné. Alice má chúťky. Kde si, Alice?“ skríkol Jasper tak nahlas, až som podskočil. Ani Jasper mi veľmi na sebavedomí veľmi nepridal.

„Ten môj plán bol skrátka úžasný. Mali by sme si z Edwarda vystreliť častejšie. Najviac ma však dostalo to Belline Edward-retard. Vážne bombová prezývka,“ rozplývala sa Alice. Tok jej myšlienok sa začal uberať iným smerom. To mohlo znamenať len jedno: Jasper ju našiel.

„Édward-rétard, Édward-rétard, Édward-rétard, Édward-rétard, Édward-rétard, Édward-rétard...“ pospevoval si v pracovni Carlisle. Carlisle! Bože, kde som sa to dostal? Prečo práve ja? Prečo práve on? Spadol z Marsu? Je nadrogovaný? No to nič, idem ďalej...

„Bože... A tie jej krásne prsia sú ako...“ Dosť, Emmettove myšlienky počúvať rozhodne nemusím. K Rose radšej ani nejdem. A tak som sa ďalej sužoval myšlienkou, že na tento zážitok moja rodina len tak ľahko nezabudne. Až po chvíli mi však došlo, že upíri nezabúdajú. A do šľaka!

Bella:

„Bella? Môžem vojsť?“ Ozval sa hlas spred mojich „dverí“. Práve som dočítala Rómea a Júliu a musím priznať, že ma ten ich príbeh vždy veľmi fascinoval.

„Ďalej,“ vyzvala som dotyčného. Na moje prekvapenie to bola Sylva. Na moje fakt veľké prekvapenie, to bola Sylva! Tak trochu som si myslela, že ma bude odsudzovať kvôli tomu, že mám za kamarátku upíra. Čo odo mňa asi tak môže žiadať?

„Musím sa ti s niečím zdôveriť. Vieš, neviem, komu to mám povedať a ty si mi prišla najvhodnejšia.“

„Len to vyklop,“ povzbudila som ju. „O čo ide?“ nedala mi zvedavosť.

„Ide o Jacoba. Neviem, či si si všimla, ale v poslednej dobre sa správame k sebe inak.“ Tak! A je to tu! Konečne sa dozviem o Sylve a Jacobovi! Som zvedavá, čo spolu majú. Žeby sa do seba zamilovali?

„Ide vlastne o moju sestru a Jacoba,“ spresnila mi. A tým aj zmarila moje plány byť ich družičkou. Najprv ma však šokovalo to „moja sestra“. Ona má sestru?

„Ty máš sestru?“ ozvala som sa prekvapene.

„Áno. A ide o to, že... Že... Že Jacob sa k nej pripútal. Och, Bella. Neviem, čo má robiť! Moja sestra je ešte tak mladá a neskúsená a ja sa o ňu bojím.“ Zachovala som vcelku pokoj. Pripútanie (pripútania) boli u nás vlkolakov bežné. Až po chvíli mi však došlo, že sa pripútal Jacob! Ten Jacob. Myslím, že celkom ľutujem Sylvinu sestru. Nebude s ním to mať ľahké.

„A v čom je problém?“ nechápala som ešte stále.

„Bella! Ona nemá ani rok! Má päť mesiacov! Ako môže byť tak spútaná už v tak mladom veku? Nemôcť ani najprv s niekým chodiť a hneď ju postaviť pred hotovú vec? Je to ako vopred dohodnutá svadba!“ A ani týmto ma nevyviedla z miery. Bolo úplne bežné pripútať sa k malému bábätku. Ale istým spôsobom som Sylvu chápala. Vedela som, v čom je jej problém. A vedela som aj, ako to vyriešiť.

„Sylva, ja ti úplne rozumiem. A máš z jednej strany aj pravdu. Ale musíš si uvedomiť, že oni sa budú milovať. Bude to v podstate viac ako láska. Sú si súdení. Jej nebude vadiť, že nebude mať nikoho iného. Ona ani nikoho iného nebude chcieť. Bude túžiť iba po Jacobovi, s tým sa už zmier. Bude šťastná iba s ním. Nemusíš sa báť. Bude šťastná. A keď už sme pri tvojej setre, ako sa volá?“ Bola som zvedavá.

„María. Volá sa María. A všetci hovoria, že sa na seba vôbec nepodobáme. Ja mám hnedú pleť a svetlé oči aj vlasy. Ona má čierne kučeravé vlasy a čierne oči. Pri svetle tmavo hnedé. Ale pleť má úplne bledú. Skoro ako upír! Asi tak ako ty, Bella. Máme však v tábore pár bledých, čo znamená, že nebude vyčnievať. Ale je nádherná. Oveľa krajšia ako ja alebo naša mama,“ chválila sa ňou.

Po pár minútach Sylva odišla s tým, že sa ide prezliecť. Ja som prekvapene zistila, že o pol hodinu tam už mám byť. Nachystala som sa a vyrazila. Cestou som rozmýšľala nad Sylvou a Jacobom. Dúfam, že teraz to bude medzi nimi lepšie. Pred odchodom mi Sylva sľúbila, že sa aspoň bude snažiť. A aj ja sa budem snažiť. Budem sa snažiť byť tou správnou veliteľkou. 

Autor: Killy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Oni a my - 9. kapitola: