Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Opustená vo svojom tieni 13. kapitolka

12.03.2010 (20:45) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 757×

"Nikam sa neponáhľaj, všetko má svoj čas."

13. kapitolka

hudba

„Ja viem všetko Tai... a to len kvôli tej ceste. O pár minút budeš mať v hlave ako vymaľované neboj sa. A ďalšia správa... to, že si tehotná vieš však?“ Tehotná? Ostala som sedieť s otvorenou pusou na mäkkom obláčiku.

„Aha... tak ani nie...“ dodal s úsmevom od ucha k uchu.

Vstala som až sa z obláčiku prášilo. To nemôže byť pravda... ja a tehotná? S kým asi tak? Pane Bože veď ja som s ním spala. To ON! Ja ho zabijem! Tak to je naozaj skvelé, urobí mi dieťa a odhodí ma ako takú prašivú mačku. Chytila som sa za bruško a pocítila ten príval šťastia... veď ja nemôžem byť šťastná! Som do slova a do písmena nasratá! Jeden hlas mi hovorí... teš sa, si tehotná! A ten druhý hlas... ako ti to mohol urobiť? To čudo čo nosíš pod srdcom chceš? Nosím ho pod srdcom... je to kus mňa a mojej lásky... ja viem, že ho chcem. Už teraz cítim ako ho milujem. Viem, že  spolu budeme šťastní. Pretože to dieťatko ma zachránilo... preto som stále TU!

„Presne tak... to čo nosíš pod srdcom ti zachránilo život, Tereza,“ usmial sa na mňa... Boh. Ako komicky to znie...

„To hej. Preto ma tu všetci volajú Bohuš...“ Bohuš? No toto... raz som čítala v takom tom časáku pre tínedžerov, že meno Bohuš znamená v preklade “Bohu sláva“ zaujímavé... ale víztižné. Je to proste narcisák!

„No prepáč!“

„Sorry, ale nejako mi to... vykĺzlo,“ ako keby som za to mohla. To tie pojašené myšlienky!

„Mám otázku... Bohuš...“ uchichtla som sa. Musím mu vymyslieť nejakú prezývku. Má blond vlasy a modré oči... super postava... hm, čo tak beach boy, nie to je moc dlhé.  Ja viem! Budem ho volať Čiči. Tak som volala mačku takej starej paní... no nie je to originálne?!

„No myslím, že sa aspoň mesiac neukážem pred anjelmi!“ Zasmial sa a hodil sa do mäkkého obláčiku.

„Prečo náhodou... má to svoj šmrnc a štýl... ako by povedal Rytmus... si pán!“ Čiči sa začal smiať a ja som sa hodila k nemu do obláčiku. Vôbec mi nepripadal ako Boh...

Ležala som a pozerala sa na blížiace sa hviezdy. Možno by som mala ísť...

„Nemusíš... teraz si tu so mnou a v podstate to riadiš odtiaľto. Ale iba teraz... lebo si v mojej blízkosti. Viem viem je to... divné,“ bol zlatý. Myslím, že si s ním budem rozumieť. Vôbec nechápem ako môže byť práve Bôžik takýto... ľudia ho dole vidia tak... skoro sa idú pototo, že sa Božie meno berie na darmo. Ach jo, je to ťažke... ale nejako mi nedochádza, že som preč. Cítim sa tak voľné. Ruka mi skĺzla na bruško a jemne som ho hladila.

„Tehotenstvo prebieha normálne?“

„No budeš tehotná iba 5 mesiacov... je to trošku urýchlené. Vieš a ty... budeš mať nadané dieťa.“

„Ako myslíš, že nadané?“

„Vieš... ty si pôvodne mala byť vlkolak ako tvoj otec, ale nastal zvrat... tvoje dieťa bude aj aj.“

„P-prosím?!“  Ono bude aj pes aj nádherný anjel? Ja... aj tak ho budem ľúbiť a milovať!

„Pomôžeš mi Čiči?“ Môj Bôžik vstal dal  ruky v bok a žiarivo sa usmial.

„Budem tu pre teba... vás!“

„Má ťa rada už teraz!“ Zvesila som sa mu okolo krku a začala plakať. Ani neviem prečo. No tak toto je naozaj zvláštne... tak toto sú tie tehotenské náladičky?

„Pod ukážem ti tvoju izbu,“ mrkol na mňa a chytil ma za ruku. Izbu? Oni majú tu hore ešte aj izby? Kam som sa to dostala? To som naozaj mohla ísť niekam do blázninca!

„Tak toto je ona.“

„Je krásny!“ vypískla som a utekala sa pozerať dnu. Z vonku bol ten domček krásny. Stál na bielom obláčiku, ale začal šednúť. To som nechápala.

„Bude pršať...“ oznámil mi Boh.

„Mama...“ zamrmlala som si popod nos, ale zakrútila som hlavou a venovala sa tejto kráse. Vstúpila som dnu a všetko bolo také veľké. Musel to byť očný klam alebo proste zázrak. Kúzlo na, ktoré som do teraz neverila. Z jednej izby hrala moja obľúbená hudba. Otec ju vždy počúval... vždy keď ma zmlátil. Ukľudňovala ma a myslím, že mi pomáhala aj teraz. Bol to sting- shape of my heart. Krásna melódia i slová.

„Tieto sú tvoje, nechám ťa samú. Keby niečo stačí zašeptať moje meno... prezývku,“ mrkol na mňa a už ho nebolo. Tak toto sa musím naučiť aj ja! Vyzeralo to ako z filmu. Už som mala ruku na kľučke, ale tá hudba ma volala. Kráčala som k tým dverám a len sa oprela o stenu vedľa dverí. Zosunula som sa až k zemi a položila si hlavu na kolená. Nechala som sa svoje telo otriasať tichými vzlykmi.

Cítila som tú bolesť v srdci stále, ale to dieťa ma nútilo byť šťastnou.  Čierne slzy mi stekali po tvári a na bielom tričku mi nechávali čierne fliačky. Neviem koľko som tu sedela, ale smer mojich myšlienok ostával na tom istom bode.

„Vzchop sa!“ Možno mi šibe to áno, ale nemám nikoho kto by ma viedol vpred.

„Iba teba...“ pohladila som sa po brušku a vzdychla si. Vstala som na nohy a šla k mojim dverám. Jemne som pohladila tie vyrezávané  dvere a vošla dnu. Bolo to tu čarovné. Steny boli tmavo modré a jedna bola zdobená hviezdami. Posteľ bola veliká s nebesami, obliečky boli béžové. Parkety boli farby bledého piesku... proste nádhera. Pripomínalo mi to LaPush večer. Vzdychla som si a hodila sa do napufňaných perín.  Stále sa mi pred očami ukazovali obrazy. Josh, stále len ON. Nech ide do pekla! Sedela som tu až do kým moje krídla neosvietilo slnko. Vstala som a šla do kúpeľne.  Premenila som sa na človeka, no ornamenty na mojej tvári ostali. Zaujímavé... dala som si sprchu vyhrabala nejaké neznáme veci v skrini a vybehla von.  Niektorí anjeli boli premenení  tak ako ja. No žiadne ornamenty... to sa tu musím rovno ukázať ako nováčik?!

hudba

„To je preto, že si tehotná...“ zasmial sa mi za chrbtom Boh.

„Ale čo... vieš o tom, že sa nepatrí starať sa do cudzích... myšlienok?“

„Pre mňa nie sú cudzie,“ zasmial sa a chytil ma okolo ramien.

„Mama ti povedala aký anjel si?“

„No... došlo mi to aj samej. Anjel noci teda Lilliah,“ usmiala som sa on  nás viedol k lavičke. Bola pod veľkým stromom po ktorom sa plazil had... nechápavo som sa na neho pozrela a on len pokrčil ramenami.

„To je len taký gýč...“ zasmial sa. Aha takže v nebi si potrpia ešte aj na gýče.

„Ehm, takže áno si anjel Lilliah, ale  anjeli sú rozdelení do skupín. Niečo ako má pes plemená... viem zlý príklad, ale mala by si to pochopiť...“ ja som len prikývla a nechala ho pokračovať ďalej.

„... ty patríš medzi Cherubínov. Sú to anjeli svetla a hviezd. Tým myslím aj noc. Vytvárate a sprostredkúvate moju  pozitívnu božskú energiu. Váš vzhľad je prekrásny a zatienite  všetkých ostatných anjelov. Pravdaže ste všetci krásny to áno, ale je to Váš dar. V preklade Vás možno nazvať "tými, ktorí sa prihovárajú". Ochraňujú Vás plamenné meče.“

„No teda. Mama mi teda také informácie nedala. Takže patrím k cherubínom a ochránim sa ohnivým mečom?“

„Presne tak... a preto budem mať tú česť obdariť ťa jedným. Ale meč si vyberá sám. Niečo ako v rozprávke Harry Potter,“ zasmial sa a ja som stále sedela ako pripečená.

„A vieš niečo... niečo o ňom alebo nej?“ Pohladila som si bruško a on sa lišiacky usmial.

„Viem všetko... naozaj to chceš vedieť?“

„Prosím!“ zaklipkala som očami a on si vzdychol. Oprel sa hlavou o strom a začal.

„Bude to... dievčatko, vlčie i anjelské. Ako vlk bude snehovo biela s modrými očami a ako anjel bude nádherná... jedna z najkrajších. Bude patriť k Serafínom.  Sú to anjeli čistej lásky, svetla a ohňa.

Serafíni sú tí, ktorí sú najbližšie k božstvu a udržiavajú ho stále "nedotknuté". Zaisťujú, aby sa k božstvu nedostala žiadna negatívna energia. Je tu istý predpoklad, že majú štyroch veliteľov, z ktorých každý odpovedá jednému zo štyroch vetrov na zemi.  Slovo serafín znamená žiara. Títo anjeli pracujú s najžiarivejšou láskou a súcitom. Analea bude anjelom lásky.“

„Analea?“

„To je jej anjelské meno... meno aké jej dáš ti neprezradím. Nebola by to taká zábava vidieť ťa nad tým toľko dumať.“

„Haha, strašne vtipné!“ Strčila som do neho a on sa posunul až k úplnému okraju lavičky. Zodvihol hlavu a pozrel sa niekam do diaľky.

„Už musím ísť,“ ani sa na mňa nepozrel a už ho znovu nebolo. Ak to bude robiť často budem sa sťažovať. Ostala som sedieť na lavičke a pozorovala som okolie. Nebo bolo tak kúzelné... motýliky poletovali nad bielymi obláčikmi. Nebola tu tráva ale oblaky, ktoré menili farbu podľa počasia.

„Môžem?“ Zodvihla som zrak a uvidela... ako je to možné? Veď to bol upír... čo tu robí?

„Jasné,“ zakuckala som sa a posunula som sa o kus ďalej, aby si mohol sadnúť. Nemohla som uveriť vlastným očiam.

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Opustená vo svojom tieni 13. kapitolka: