Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Opustená vo svojom tieni 17. kapitolka

01.05.2010 (22:00) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 727×

"Ako málo stačí k detskej radosti a ako veľa k tej našej!"

17. kapitolka

hudba

„O dušu prídeš až po pôrode. Teraz by to bolo pre dieťatko nebezpečné, prepáč.“

„To je v pohode, Bohuš.“ Pobozkala som ho na líce a poriadne ho objala.

„Tak teraz, Josh. Čo s tebou, chlapče.“

„Jednoducho... budem anjel.“ Josh sa usmial a ja som si pleskla po čele. Čo som to vyviedla? Začala som znovu niečo nebezpečné a možno i nie moc rozumné.

„Nechytíš ma! Nechytíš ma!“

„Ale áno, ty potvorka!“ kričal Josh a behal po oblakoch. Naháňal sa s malým anjelom. Volala sa Megan. Bola anjelsky krásna a Josha mala ako vlastnú hračku. Keby ste ma videli. Moje brucho je väčšie ako balón. So mnou by ste ešte aj vyleteli... a to pozor, ja myslím bez krídel. Ležala som na deke pod stromom pokušenia a čítala si knihu. Vyšli sme si na piknik. Už som si poriadne nevidela ani na vlastné nohy. Josh mal dnes voľno tak sme spolu.

„Hej! To nie je fér, Josh!“

„Všetko je fér.“ Zasmial sa a otočil Megan vo vzduchu. Tá sa smiala a ja som počúvala tie roľničky, čo jej vychádzali z hrdla. Smiala sa a mne to robilo radosť.

„Poďte sa najesť, hladoši,“ zavolala som ich na deku a oni sa znovu začali pretekať. Josh bude super ocko a ja dúfam, že budem i ja skvelá mama. Megan sa sem dovalila ako prvá, lebo podvádzala a za to ju Josh poriadne vyšteklil. Bola som rada, že je to všetko fajn. Ale na ako dlho? Stále sa obávam okamihu kedy nastane čas odovzdania duše... ako to zvládnem? Ako budem môcť byť anjelom? Josh je už anjelom. Bielym anjelom... vždy sa všetci stretávajú práve za východu alebo západu slnka, kedy sa akoby celá príroda na okamih zastaví. Radila by som vám postaviť sa pred západ slnka a zistíte, že aj vy sami ste na okamih zastali. Zhlukujú sa taktiež v blízkosti posvätných miest, napríklad kostoloch, katedrálach, na miestach zjavení alebo aj energeticky silných miestach, ako môžu byť napríklad pyramídy, menhiry, skalné útvary, z čoho vyplýva, že sú proste všade. Josh mi raz rozprával o krásach skál... o tom ako sa dá letieť a vnímať len svetlo a okolitú prírodu. Poznám ten pocit, keď sa cítite... voľný.

Josh je... Metatron. Kedysi by ho nazývali "Pán Boh neba a Boh zeme, Boh Bohov, Boh morí a Boh zeme". Je niečo ako Bohušov najbližší... jeden z najvýšších. Preto niekedy nemá vôbec čas... je to proste anjel Metatron. Bol označovaný ako spolustvoriteľ svetla, je mu tu hore  daná úcta ako Bohušovi. Josh za tých pár dní urobil pre nebo veľa... i pre ľudí tam dole. Mojou povinnosťou je hrať sa s nocou a on? On je môj Bôžik dva.

„Zlatko?“

„Prepáčte, zasnívala som sa. Čo si dáte do tých vašich prázdnych brušiek?“ Usmiala som sa a posadila si Megan medzi svoje nohy. Jemne sa oprela o moje bruško a usmievala sa ako to najšťastnejšie dievčatko na svete.

„Metatron!“ Otočili sme sa za hlasom Bohuša. Vyzeral zúfalo, vyzeral bolestne. Josh vstal na nohy a tváril sa vážne. Bohuš a moja láska majú schopnosť... komunikujú cez vlastné myšlienky. Josh sa v sekunde na mňa otočil a jemne sa usmial, no oči mi vraveli niečo iné. Mal strach, mal v nich bolesť a hnev.

„Musím ísť, Tereza... Megie, poslúchaj tetu Tai a ja sa za chvíľu vrátim.“ Megan zasalutovala, no ja som sa už štverala na nohy. Josh mi okamžite pomáhal a šepkal mi do ucha.

„Je mi to ľúto, zajtra ti to vynahradím, láska.“

„Povec mi, čo sa deje!“

„Všetko je v poriadku. Je to práca bielych anjelov. Daj na vás pozor.“ Pobozkal ma na čelo a pohladil bruško. Tak toto má byť pokoj v duši? Ak sa to nedozviem od Josha tak od Bohuša.

„Ani ja tu nebudem, Tereza. Hneď ako prídeme ti všetko vysvetlím, sľubujem!“

„Vráťte sa skoro.“ Poslala som im vzdušnú pusu a vzala Megan na ruky. Musíme ísť domov. Bohuš nám zaobstaral byt... je naozaj krásny. Megan sa v ňom rada hráva, máme tam už zopár detských hračiek... viete si Josha predstaviť? Ešte tamto, nie Tai a čo toto? Bol to bláznivý deň v nákupnom centre a ešte keď sa pridala teta Alice, no zbohom!

Doniesla som Megan do izby a položila ju na stôl.

„Kedy myslíš, že sa mama vráti?“

„Neviem zlato, ale určite čoskoro. Veď vieš, ako ťa ľúbi.“

„Viem, povedala, že spolu pôjdeme na Artovi... vieš, ten pegas.“ Usmiala sa a zamrkala svojimi dlhými mihalnicami. Bola krásna, mala blonďavé vlásky a milý úsmev. A hlavne detské oči plné lásky a nádeje. Možno je to tým, že je malý anjelik lásky alebo tým, že je skutočne tou láskou naplnená.

„Určite si to užijete.“ Pohladila som ju po vláskoch a spravila jej teplé kakao. Neskôr sme si pustili rozprávky a spoločne zaspali na pohovke.

Počula som tiché cvaknutie dverí, tým ma neoblafneš drahý Josh.

„Už si tu?“ zachrapčala som a on ma jemne pohladil po tvári. Zdá sa mi to alebo je krvavý. Vystrelila som z pohovky, no zošuchla som sa z nej podľa možností tak, aby sa Megan nezobudila. Ona sa len viac zachumlala a niečo si mrmlala zo sna. Chytila som Josha za ruku a zaviedla do kuchyne, kde som zažla svetlo, ale i tak som žmúrila ako rozospaté mača.

„Pane Bože, čo sa ti to stalo?“ Chytila som mu krvavú peru, no on ma však  zastavil. Chytil ma za zápästie a posadil na stoličku.

„Poviem ti všetko, ale prosím, počúvaj ma.“ Kývla som a zatajovala dych. Bolelo ma vidieť ho takto, bolela ma myšlienka, že ja som tu chrápala, keď on bojoval! Kde je to vždy po tvojom boku? Zlyhala som a za to sa budem viniť do konca môjho života... nikdy, nikdy si to tak ľahko neodpustím Metatron.

„Leteli sme až k horám, niekde blízko Švajčiarska. Dole na zemi sa viedol boj. Tak krutý a na pohľad bolestný až mi to naháňalo strach. Bol som zvyknutý na boje ešte keď  vo mne prebýval vlk, no teraz. Postavili sme sa armáde stavanej z troch rás. Padlí anjeli, meniči a upíri. Boh nikdy nič podobné nevidel. Nikdy sa nič podobné neudialo. A najviac ma zaráža to, že... je to kvôli tebe. Nie, neprerušuj ma. Padlo dnes veľa zbytočných životov. Padol život Lusil. Bojoval som, snažil som sa k nej dobehnúť, ale prišiel som neskoro. Stratila život... chcem ti povedať, že navždy ťa budem strážiť. Že so mnou si v bezpečí. Dám na vás pozor. Milujem vás.“ Pohladil ma bo brušku a stieral mi z tváre slzy. Kvôli mne... padli životy. Bojovali za mňa... silno som Josha objala a vzlykala mu do ramena. Prečo plačem ja? Nemala by som byť ja tá, ktorá sa teraz bude starať? Bože, prečo som tam dole nebola? Dala by som za všetkých vlastný život, dala by som ho za “ľudí“ čo boli tam dole. Josh ma zobral do náručia a odviedol do izby, kde sme si ľahli na mäkkú posteľ. Na chvíľu odišiel aby sem preniesol aj Meg. Megie ležala v strede a kopala nás svojimi malými nôžkami. Ešte je tu jeden problém... ako to povedať tomuto drobcovi. Zrazu sa zamrvila... začala kričať a plakať.

„Mamí, nie!“ Nikdy som nič podobné nevidela. Vyzerala ako keby to vedela. Ako keby práve teraz dospela... zostarla o niekoľko rokov. Nechcem, aby to vedela. Josh ju schmatol do náručia a ona len tíško vzlykala. Púšťala smútok zo svojho tela. Takže to Lusil spravila... prekonala stenu snov a vnikla ku Megan. Na poslednú rozlúčku. Povedať posledné zbohom a milujem ťa. Slová, ktorými možno zachránila všetko čo by Megan neskôr stratila. Lásku a oddanosť pre svoj dar... byť anjelom a starať sa o duše. O ľudí... je stvorením lásky a bez nej by nebol svet krásny. Lusil vedela čo robí... mnohí jej budeme ďakovať a tak isto mojej malej Megan.

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Opustená vo svojom tieni 17. kapitolka: