Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Opustená vo svojom tieni 19. kapitolka

05.06.2010 (09:30) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 623×

"Obe ste našimi anjeli. Budeme vás chrániť, milovať a dávať vám radosť."

19. kapitola

hudba

Prečo do pekla... prosím, pomôžte mi. Zachráňte aspoň kúsok dobra čo vo vás je!

Ako prebiehal čas tak utíchlo zlo, no všetci sme vedeli, že to len čo chvíľu všetko príde. A ja som mala strach. Práve o pár dní príde čas príchod môjho zlatíčka a ja mám strach. Čo keď práve na to čakajú? Nechcem ho priviesť na svet, do plného nebezpečia. Chcem ho chrániť, tak ako teraz, keď je pod mojim srdcom. Pohladila som sa po brušku a oprela sa o napufňaný oblak.

„Mamí!“ kričala malá Megan a ja som sa otočila. Stále myslela na svoju mamu, no bolo pre ňu teraz ľahšie prijať ma za svoju mamu.

„Áno, zlatko?“

„Ocko tu nie je...“ smrkla a ja som ju jemne objala, teda podľa možností.

„Príde, čoskoro, zlatíčko.“ Pohladila som ju po vláskoch a tajne dúfala, že aj ten drobček bude taký. Ja viem, že bude. Milujem svoj život. Milujem ho aj zo všetkým tým zlým. Keby nebolo toho pekla, ktoré som si prežila, nebola by som teraz tu a nečakal dieťa s niekým koho neuveriteľne a nesmrteľne milujem!

„Si si istá? Už tu mal byť pred hodinou...“ Anjeli rastú rýchlo a za ten čas Megan vyrástla na dievča, ktoré mohlo mať okolo dvanásť rokov. Bola múdra a rýchla, no jej srdce plné lásky sa nezmenilo.

„Príde.“ Pohladila som ju a ona si oprela tvár do mojej dlane a zavrela oči. Bola krásna... och, ako ju milujem. Ako keby bola moja už od jej narodenia. Z nebeskej brány vyleteli deti, ktoré boli na svojej prvej misii. Megan sa usmiala a rozbehla sa za nimi, no hneď sa aj otočila.

„Choď.“ Kývla som a ona sa na mňa usmiala, so smiechom sa rozbehla za tou haldou detí a premenila sa na anjela. Lietali vo vzduchu a hádzali po sebe obláčikové gule. Oblaková guľovačka bola ich najobľúbenejšia hra, no Bohuš toho mal plné zuby, potom boli vždy problémy tam dole. Viete, zlé počasie a podobne. Ľudia tam dole si  myslia, že keď je veľmi teplo alebo veľmi zima je to problém globálneho otepľovania, no reálne za to  môžu naše malé deti. Usmiala som sa a pre dnešok som ich nechala tak. Nemala som náladu hrešiť ich a ničiť im zábavu. Dnes, nie.

„Som tu!“ Spoza môjho milovaného Pegasa vybehol Josh. V ruke držal čerstvé bagety a na hlave mal vrabčie hniezdo.

„Prepáč, že meškám, ale dole bolo rušno. Deti sa hrali však?“

„Tak nejako.“ Zasmiala som sa a poťapkala na miesto vedľa mňa.

„Au...“sykla som bolesťou, keď sa moje dieťatko pohlo.

„Si...“

„Áno, už to za chvíľočku príde.“ Usmiala som sa a on ma pohladil po brušku a vtisol mi na pery letmí bozk.

„Si krásna, však o tom vieš.“

„Krásna možno áno, teda ak sa ti páčia vzdušné balóny, chápem.“

„Tereza!“ Zamračil sa a ja som mu prešla prstami po vráskach na čele. Bol neskutočne zlatý. Milujem ho. Rada by som vedela, ako sa má tam dole rodina a ako to dopadlo, no nemôžem nikam ísť, lebo miesto toho, aby som sa svojimi krídlami udržala, gravitácia by určite nesklamala a moje krídla by to nezvládli, veď keď sa na seba pozriem je mi do plaču. Ach, kde je to moje pekné telíčko? Ale pravdu povediac mi to nechýba, pre môjho drobčeka všetko. Nechala by som si aj narásť veľkú chlpatú bradavicu na chrbte len, aby bolo moje zdravé a šťastné! Josh mi mával pred očami čerstvou bagetou, moje snívanie ma zas vyviedlo z miery, no vôňa čerstvej bagety mi nahrnula sliny a nebolo možné nezobudiť sa, lebo keby som sa nezobudila z môjho tranzu, tak by som sa asi zadusila alebo skôr zadrhla vlastnými slinami.

„Daj sem, ty potvora!“ Zasmiala som sa a trhala mu ju z ruky.

„Aká  nedočkavá.“

„Nie nedočkavá, láska. Ale hladná mama.“ Len nado mnou zakrútil hlavou a ja som sa začala napchávať.

„Ocko!“ Pozrela som sa smerom hore a uvidela Megan, ako letí dole. Keď jej malé nôžky dopadli na zem, premenila sa a cupitala k nám. Josh si čupol a rozpažil ruky. Megan utekala a jej vlásky viali v slabom vánku, smiech môjho malého dievčatka sa ozýval snáď aj na zemi. Rozbehla sa a skočila Joshovi do náruče, ten sa zvalil na zem a kotúľal sa s ňou až ku mne.

„Stačilo, vy nezbedníci, Megan, poď sa najesť. Ocko ti doniesol bagetu.“

„Mňam, bageta!“ zvýskla a hneď sa po jednej sápala. Bola neskutočná, spontánna a pojašená. Taká aká som ja nikdy nemala možnosť byť. Pozerala som sa na ňu s láskou v očiach a pristihla sa pri tom ako mi po tvári tečú slzy.

„Tai?“

„To nič, som v poriadku.“ Utrela som si slzu a usmiala sa. Tak a je to tu, už plačem. Milujem ich a som šťastná, možno to bude tým, že to prichádza, že prichádza nová zodpovednosť. Budem oficiálnou mamou.

„Áá...“ kričala som a ťahala Josha za golier košele.

„Zhlboka dýchaj, Tai.“ Snažil sa ma upokojiť, no to, že ležím tu je jeho vina!

„Nehovor mi čo mám robiť!“ zavrčala som a zmačkla mu celou silou ruku. Jeho tvár sa skrčila v bolestnej grimase, no ja som nemala čas rozmýšľať nad jeho hlúposťami. Po čele mi tiekol pot a okolo mňa pobehovali anjeli. A hlavne on... anjel plodnosti, môj najlepší priateľ.

„Tereza, teraz musíš potlačiť,“ šepol. Nadýchla som sa a zatlačila celou silou, čo som v mojou úbohom tele našla.

„Ideš!“ povzbudzoval ma Josh, ako keby bol na nejakom futbalovom zápase!

„Zavri-si-hubu!“ zvrieskla som a medzi tým aj tlačila. On na mňa vykulil oči a potom sa začal smiať. On sa mi smeje! Ja tu rodím naše dieťa a on sa smeje!

„Tereza, sústreď sa! Ešte raz! Posledný krát!“ Musím to zvládnuť. Už posledný krát silno a bude po tom. Dúfam... inak Joshovi niečo strčím do zadku! A myslím, že to bude kus môjho chodidla! Nadýchla som sa a oprela sa chrbtom o posteľ.

„Áá...“ vrieskala som a rukami drvila rúčky postele. Zrazu som pocítila uvoľnenie a detský plač.

„Je tu...“ šepol Josh a v jeho očiach bolo niečo, čo som v nich ešte nevidela. Prebral do rúk ten malý uzlíček šťastia.

„Analea,“ šepla som k mojej láske a ona na mňa vykulila tie krásne zelené kukadlá, ktoré mala samozrejme po mne! Niečo si zabrblala a upadla do snov. Muselo to byť pre ňu vyčerpávajúce. Mám strach moje dieťa je napol vlk a napol anjel.  Je to vôbec možné? Kedysi som sa s Bohušom rozprávala, že Analea bude anjelom lásky, no anjelom lásky je aj Megan. Takže niečo tu nehrá. Na toto sa nemôžem zabudnúť spýtať. No teraz sa moje myšlienky uberali inam. Ešte prežiť prehliadky a lekárske teda anjleské kontroly a potom šup sa konečne ku spánku, aj keď si ho asi moc neužijem. Zavrela som oči a nechala  ľudí okolo mňa pracovať, veď mi neuškodí pár minút.

„Mamí!“ pišťal mi jemný hlások pri uchu.

„Mama!“ Otvorila som oči a hneď v zornom poli stála malá Megan. Stála na špičkách a rukami mi otvárala oči. Zasmiala som sa a posunula sa na posteli. Hupsla si ku mne a oprela si o mňa hlávku.

„Je krásna,“ šepla a ja som v jej hlase počula obavy.

„Deje sa niečo, slniečko?“

„Nie, nič.“

„Dobre vieš, Meg, že mi môžeš všetko povedať.“

„Mami? Ja len... bude vám na mne záležať stále rovnako?“ Chytila som ju okolo pásu a posadila pred seba. Dala jej preč vlasy z očí a povzbudivo som sa na ňu usmiala.

„Samozrejme, že áno. Si naše každodenné slniečko, zmena bude len v tom, že sa ti narodila sestrička a budeme mať dvoch anjelikov lásky a hlavne dve deti, ktoré budeme nadovšetko milovať a ochraňovať!“ Vtisla som jej bozk na čelo a ona ma objala okolo krku. A tak za začala nová kapitola môjho života... a to ešte neprišli ďalšie problémy, no ani moje šťastie netrvá naveky... aj keď...

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Opustená vo svojom tieni 19. kapitolka: