Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Opustená vo svojom tieni 6. kapitolka

28.01.2010 (07:30) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 699×

6.kapitolka

Stále tu bol. Takže to celé nebol sen. Vzdychla som si a sadla oproti nemu.

Držal mamu za ruku a pobozkal ju na krk. To som vstala a vybehla schody naspäť do Joshovej izby. Bolo mi z toho celého na zvracanie. Ako ho mohla len tak prijať, veď ma skoro zabil? Ničil ma celých 17 rokov, preboha. Schúlila som sa do klbka v rohu jeho izby a položila si hlavu na kolená. Musím vymyslieť, čo ďalej. Odmietla ma moja láska a moja rodina prijala člena, ktorý mi pripomína minulosť. V tom ma napadol skvelý nápad...

... utečiem. Čo tak nebo? Alebo niečo také? Veď predsa dačo také musí existovať, keď sú anjeli.

Vstala som a hrabala sa Joshovi v skrini, až som našla to, čo som hľadala. Cestovnú tašku. Počkať, nevysmejú ma tam hore? Prídem tam s cestovnou taškou. Áno, beriem si ju. Sama si niesom istá, či idem rovno tam. Nahádzala som si do nej veci a jedno Joshove tričko, v ktorom som spávala. Otvorila som balkón, no v tom ma zastavilo niečo úplne iné.

Pred našim domom sa mlátili dva vlky. Josh a? Vôbec neviem. Vyskočila som dole a utekala medzi nich.

„Tereza!“ Kričala hystericky mama. No ja som nemala v pláne ju počúvnuť. Veď nevidia, že si aspoň jeden z nich poriadne ublíži?

„Prestaňte!“ Stála som medzi nimi. Bože áno, to je môj otec!

Obaja vrčali a snažili sa ma obísť. Vtedy sa stalo práve to, že ma otec trafil labou a ja som letela cez celú záhradu a narazila do stromu. Bola to strašná bolesť, ale to sa nedá nahradiť nenávisťou a strachom o Josha. Zrazu bola všade okolo nás tma a ja som bola anjel. Jasné, že všetci videli dobre, ale zotmelo sa. To sa stalo aj raz, keď som sa hádala s mamou.

„Stop!“ Zvrieskla som a môj hlas sa mi vracal v ozvene. Bol iný, bol hrôzostrašný. Obaja prestali a premenili sa. Cullenovci im hodili oblečenie a bolo všetko dobre. Len ja nie.  Nevedela som vrátiť deň.

„Musíš to napraviť Tai.“ Chytila ma za rameno mama.

„Ako?“

„Je mi to ľúto, ale... bude to bolieť. Asi ti to zoberie celú energiu na dnešok.“

„Prekliaty vlci.“ Mrmlala som a pozrela sa do neba.

Rozpažila som ruky a zavrela oči. Cítila som, ako sa každý kúštiček energie  štiepi. Ako sa odlepuje. Keď už som necítila vôbec nič, padla som na kolená a zhlboka dýchala. Bolelo ma pri srdci. A tak strašne moc. Cítila som, ako keby ma hodili do ľadovej vody a moje telo pomaly zamŕzalo.

„Berte ju!“ Zavelila mama, no ja som padla do krásnej, vysnívanej temnoty.

Neviem koľko ležím, koľko dýcham ani kde som. Som vo vlastnom svete a tu mi je fajn. Už ma neprekvapuje nič. Nič zlé, čo sa týka mojej osoby. Veď prečo nie, veď je to iba Tereza Black, nebojte sa, kopnite si, udrite. Ach, jak ja nenávidím svoj život! Kde je tá záchrana, za ktorou som utekala? Kam zmizla?

Cítila som, ako sa mi teplo vracia do tela. Pomaličky od končekov prstov. Také príjemné.

Už som mohla otvoriť oči. Keď som tak urobila, ležala som u Josha v izbe. A kto tu bol? Josh.

„Povieš mi, čo ste to tam dole vyvádzali?“ Vybehla som naňho.

„Trochu sme sa chytili. Je ti už dobre?“ Chytil ma za ruku. Reflex alebo ma chceš ešte viac zabíjať, chlapče!

„Dobre ako dobre.“ Šepla som a hodila sa do teplých perín.

„Prosím, prepáč mi, Tai.“ Šepol a oprel si svoje čelo o moje. Musela som zavrieť oči, pretože to bola chvíľka, ktorú nikdy nechcem skončiť.

„Za čo sa ospravedlňuješ?“

„Za to, že som ťa tak zranil. Znovu odišiel.“ Jeho dych ma hladil po tvári.

„Mhm.“ Zamrmlala som. Jeho telo sa začalo viac tisnúť na moje, až bol nado mnou. Otvorila som oči a zahľadela so do tých jeho. Tak nádherných a nežných.

„Prepáč.“ Zohol sa a šepol mi to do ucha. Jemne sa však svojimi perami obtrel o moje uško.

„Znovu... začo?“ Mierne som sa usmiala. On len zakrútil hlavou a perami mi prechádzal po tvári. Prsty som mu zamotala do vlasov a pritiahla si tvár na úroveň tej mojej. Konečne náš prvý bozk. Ja ho milujem. Milujem ho, och milý Bože! Teda ak si, samozrejme. Vnútri som sa smiala na svojej hlúposti. Som anjel a nič o sebe neviem. Vlastne neviem nič, vôbec nič.

Josh ma začal hladiť po tvári a po boku. A povedal niečo, prečo by som aj vraždila, vymenila život.

„Milujem ťa. Nikdy, nikdy ťa už neopustím. Si môj anjel a to doslovne, kráska.“ Zasmial sa mi do ucha.

„Aj ja ťa milujem, ty šteňa!“ Zasmiala som sa a on ma začal štekliť.

„Takže šteňa!“ Smial sa a prechádzal mi po rebrách.

„P... presn... e.“ Zajakávala som sa. Bol zlatý. Prestala som vnímať okolie. Prestala som počúvať, čo hovorí, len som ho pozorovala. Aký je šťastný, jeho žiarivý úsmev, to ako mu vlasy vejú vo vánku otvoreného okna. Je môj, konečne môj.

„Počúvaš ma vôbec?!“ Nadurdil sa a ruky si zložil na prsiach. Vysunul dolnú peru a mračil sa. Úplne ako keď bol malý.

„Pravdaže.“

„Tak zopakuj to, čo som práve povedal.“

„Hm... že ma miluješ?“ Tvárila som sa ako nevinné káčatko.

„Mal by som sa hnevať... ale neodolám.“ Potulene sa usmial a vrhol svoje pery na moje.

Neviem, koľko trval môj vysnívaný deň, no ja musím ísť do “práce“.

„Dobre, dobre, ja viem. Už musíš ísť.“ Usmial sa a vtisol mi posledný bozk na tvár.

Otvorila som balkón, no to ma ešte zastavil Josh.

„To vážne nemôžeš chodiť dverami? Mám blbý pocit, keď to vidím.“

„Mám to bližšie a nepozeraj sa.“ Zasmiala som sa a on si len odfrkol. Postavila som sa na zábradlie a odrazila od neho ako každý večer.

Letela som nocou a strážila domčeky. Pozorovala nočný život. Keď som zrazu uvidela v jednej uličke utekať dievča. Mladé a krásne. Za ňou bežal chlap. Asi nejaký uchýl. Zletela som dole. Samozrejme ako anjel. Chlap schmatol dievča za vlasy a ťahal ho až k stene. Držal ju a ona plakala a vzlykala. Oblízal jej krk a zvrhlo sa usmial. Upír to nebol, iba úbohý človek. Postavila som sa do uličky a jeho pohľad zamrzol na mojich krídlach.

„Okamžite... ju... pusti!“ Zavrešťala som. Mám ho zabiť? Alebo to anjeli nerobia? Ale v čom pomôžem svetu, ak ho nechám žiť? Rozbehla som sa a odtrhla mu hlavu. Vedela som, že dievča sa nepozerá. Bola zosunutá na zemi a plakala. Keď som telo hodila do kontišu, pokľakla som k nej.

„Si v poriadku?“ Zodvihla na mňa hlavu a usmiala sa.

„Som už v nebi?“ Stiekla jej po tvári slza. Bola tak čistá a nevinná. Zotrela som jej slzu a zodvihla ju.

„Nie, žiješ. Si v poriadku, len ťa musím poprosiť, musíš mlčať o tom, že si ma niekedy videla.“ Ona vážne kývla.

„Budem ticho.“

Zavolala som jej taxík. Už bolo 6:10, mala by som pomaličky stiahnuť noc. Keď som doletela na našu záhradu a sadla si na ňu premenená ako človek, až vtedy mi došlo, čo som vykonala. Áno, zachránila som jej život, ale druhému som ho zobrala. Som obyčajný vrah. Nenávidím sa!

Ľahla som si do mokrej trávy od rosy a plakala. Moje slané čierne slzy sfarbovali zem na čierno.  Plakala som, až kým pri mne nebola Alice. Moja teta.

„Och, zlatíčko.“ Šepla a objala ma. Správala sa ku mne úplne inak ako pred tým. Položila som si hlavu na jej rameno a zavrela oči. Som zrúda, vrah a zabijak.

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Opustená vo svojom tieni 6. kapitolka: