Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ostrov - 1. kapitola

25.06.2011 (17:00) • Melanie • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 1759×

1. kapitola: Pád do neznáma

Zhlboka som sa nadýchla. Na sucho v krku by mi nepomohol ani hektoliter vody. Škriabalo ma v ňom a stále som sa potila. Pred očami sa mi premietal celý život. Oči som mala doširoka roztvorené, až som mala pocit, že sa mi za chvíľu pretrhnú viečka. Dlane som mala mokré a kŕčovito som ich zvierala. Mala som chuť zvrtnúť sa na opätku a odísť. Urobiť presne to isté, čo vždy, keď mám letieť. No teraz som sa nemohla vzdať. Musím svoj strach prekonať. Nemôžem celý život zahodiť len kvôli tej hnusnej fóbii. Predsa...

„Rosalie? Si v poriadku?" spýtala sa ma Kate, moja šéfka. „Ó Bože, nevrav, že už zase!" povzdychla si.

Vystrašene som sa na ňu pozrela. „Ja za to nemôžem. Mám to v sebe zakódované. Vidím lietadlo a už ma napadajú tie najhoršie scenáre."

Snažila som sa jej to už toľkokrát vysvetliť, no ona tomu stále nechápala. Nevedela prísť na to, prečo mám z lietania taký obrovský strach. Mnohí mi už vraveli, aby som sa liečila, aby som sa toho snažila zbaviť. Ale ja som si nechcela pripadať ako blázon.

„Ale teraz to neurobíš, však?" opýtala sa ma opatrne. „Už nezdrhneš, ja ti to nedovolím!" povedala rozhodne a postavila sa medzi mňa a východ.

Pozerala som sa na ňu a obdivovala ju. Táto žena nalietala už asi viac hodín, ako ktorýkoľvek iný skúsený pilot. Ničoho sa nebála. Hady, pavúky, lietadlá... Nič ju nedokázalo vydesiť. Chcela by som to niekedy dokázať...

„Nie," povedala som, „už sa nechcem viac báť. Dnes po-po-poletím," zakoktala som sa. Bolo ťažké to len vysloviť, nie to ešte aj urobiť!

„Tak sa mi to páči!" pochválila ma. „Nemáš sa naozaj čoho báť. Je to tá najlepšia spoločnosť. Majú najbezpečnejšie lietadlá a najlepších pilotov. Trikrát naj, to už niečo znamená, nie?" položila mi rečnícku otázku. Prikývla som a nasucho som preglgla. „Ale no ták!" zaúpela. „Vážne ti vravím, nič sa ti nemôže stať. Uvidíš!" snažila sa ma upokojiť. Bola som jej za to naozaj vďačná.

„Prisaháš, že do Ria doletím v poriadku?" spýtala som sa jej.

Usmiala sa. „Máš moje slovo."

Viac som nepotrebovala. Keď Kate niečo povedala, muselo to tak byť. Posadila som sa a začala som zhlboka dýchať. Snažila som sa nemyslieť na vec, ktorá ma čaká. Snažila som sa myslieť na rodinu, na Baka, na Kate... Myslela som, že už len kvôli nim nedovolím, aby to lietadlo spadlo. Kvôli týmto ľuďom − a jednému psovi − sa vrátim. Živá a zdravá. Bez ujmy na zdraví, či už fyzickom, alebo psychickom. Obávam sa, že s tou druhou časťou budem mať menší problém...

„Tak čo, Rose?" spýtala sa ma Kate.

Zdvyhla som hlavu a pozrela som sa na ňu. Presvedčenie v jej očiach na mňa postupne začalo prechádzať a nakoniec som sa ním nechala úplne pohltiť.

„Idem," povedala som a pevne rozhodnutá som kráčala k letiskovej kontrole.

„Ak si myslíš, že hneď, ako prejdeš, odídem, máš smolu. Budem tu čakať, či sa náhodou nevrátiš," upozornila ma.

Nedalo mi to a musela som sa zasmiať. „Neboj sa. Kvôli strachu som prišla o veľa možností, teraz už nehodlám stratiť ani jednu."

Verila som si. Slová, ktoré som zo seba vypustila, ma úplne naplnili a pocítila som, že strach ma pomaly opúšťa. Myslela som, že na to naozaj treba lieky, ak nie rovno psychiatrickú liečebňu. A ono sa tomu stačí jednoducho postaviť. Treba mať pevnú vôľu a vedieť čeliť svojej fóbii. Mala som v sebe ešte mierne obavy, ale nemyslela som na ne. Hovorila som si, že ak prežijem tento let, prežijem už všetky. A Kate vravela, že sú to tí najlepší, takže som sa naozaj nemala čoho báť.

Sebavedome som kráčala ku vchodu do lietadla. Batožinu som mala v poriadku a letenka v rukách ma začínala až páliť. Sem-tam mi na rozum prišla myšlienka, aby som to vzdala a vrátila sa domov. Strach sa ma pokúšal ovládnuť, no s pomocou Katiných slov som si vytvorila kvalitnú obranu. Veď je to len jeden let. Vždy som chcela vedieť, ako sa cítia vtáky, keď môžu slobodne lietať. Síce som si to nepredstavovala v plechovej škatuli, ale predsa len...

„Dobrý deň. Poprosila by som vašu letenku," prehovorila ku mne pani pri vchode.

„Samozrejme, nech sa vám páči," podala som jej ju a čakala som.

Tá pani niečo ťukala do počítača a kotrolovala údaje na letenke. „Všetko je v poriadku," povedala po chvíli. „Prajem vám šťastný let." Usmiala som sa a k jej prianiu som sa radšej ani nevyjadrila.

Kráčala som tou dlhou úzkou chodbou a opäť som začala mať pochybnosti o svojom rozhodnutí. Už zase som sa chcela vrátiť do bezpečia. No moja druhá strana bola silnejšia a pomaly som tou chodbou kráčala až k úplnemu vchodu do lietadla. Keď som k nemu prišla, ešte raz som sa zhlboka nadýchla a vstúpila som.

Letela som prvou triedou, za čo som bola vďačná. Pri tom komforte som nemala ani čas myslieť na poruchu alebo rovno pád lietadla. Usadila som sa do nanajvýš pohodlnej koženej sedačke a zahľadela som sa z okna. Lietadlo bolo od zeme naozaj vysoko, a už len tá pomerne malá výška mi spôsobovala závrat. Na ďalekom obzore som zbadala náznaky búrky a...

... a bolo to. Moja dokonalá a ťažko vybudovaná obrana bola prelomená a strach ma úplne naplnil. Zapnutý pás som začala rýchlo odopínať, ale moje roztrasené ruky a komplikovaný mechanizmus mi v tom bránil. Nedalo sa to odopnúť. Mala som pocit, že ma to lietadlo uväznilo, že ma nechce pustiť von. Chce, aby som zomrela. Chce ma jednoducho umučiť, zabiť a potom vyhodiť do mrazivého oceánu. Ťažko sa mi dýchalo, triasla som sa a ruky sa mi potili.

„Slečna, deje sa niečo?" spýtala sa ma letuška a začala ma hladiť po chrbte. „Je všetko v poriadku?" Milo sa na mňa usmievala, ale ja som vedela, že aj jej ide o moju smrť. Cítila som sa ako úplny blázon, ale na tom nemysela. Chcela som sa len dostať von.

„A-áno!" vykríkla som. „Chcem ísť okamžite preč. Odopnite mi ten prekliaty pás a pustite ma von!" kričala som ako zmyslov zbavená. Ľudia naokolo na mňa pozerali a šepkali si o mne asi riadne pohoršujúce slová, ale bolo mi to jedno.

„Ale slečna, lietadlo je už zavreté. O pár minút vzlietame, už nemôžete odísť," hovorila mi.

„Čože?!" zašepkala som zhrozene. Do očí sa mi začali valiť slzy, krv mi v spánkoch nepríjemne pulzovala a celé telo sa mi triaslo.

Letuška na mňa začudovane hľadela. „Aha, už chápem," povedala po chvíli s úsmevom na tvári. „Prvýkrát letíte, však? Nebojte sa, sme najlepšia spoločnosť, s nami sa vám vo vzduchu nič nestane," chlácholila ma.

To, že je táto spoločnosť najlepšia, najúžasnejšia a najbezpečnejšia som počula už hádam tisíc krát. Ja chcem ísť von, dopekla!

„Ak chcete, prinesiem vám niečo na upokojenie," usmiala sa na mňa a odišla do malej kuchynky.

Snažila som sa upokojiť, ale nešlo to. Stále som mala pred očami, ako vzbĺkne jeden z motorov a my sa zrútime. Stále som mala pred očami svoju vlastnú smrť. Cítila som sa hrozne. Akoby ma niečo vo vnútri trhalo na kusy. Chcelo ma to zabiť a mojou jedinou záchranou bol východ lietadla.

Pocítila som pohyb. Lietadlo sa začalo pomaly hýbať. Z okna som videla, ako letisko mizne a my sa pripravujeme na vzlietnutie. To nie!

„Bože, nie, zastavte to!" šepkala som. Nemala som síl, niečo mi bránilo vykríknuť.

Tá hnusná letuška ku mne pribehla aj s tabletkou a pohárom vody. „Tu máte, nebojte sa, to vám pomôže."

Dala mi ju do ruky. Počkala, kým som si tabletku vložila do úst a podala mi pohár. Vypila som ho celý bez nadýchnutia a zaborila som sa do sedačky. Tuho som zavrela oči a nechty som zaryla do operadiel. Letuška mi už radšej nič nehovorila a odišla.

„Pripravte sa, budeme vzlietať," ohlásil hlas z reproduktoru a ja som sa do tej sedačky ešte viac zaborila.

Pocítila som strašný tlak. To nepríjemné pulzovanie sa vrátilo, boleli ma zuby, zaľahlo mi v ušiach, nič som nepočula, nemohla som sa ani pohnúť. Začala som zrýchlene dýchať. Nechty, ktoré teraz do operadla robili riadne veľké diery, ma boleli, ale nevnímala som to. Po chvíli ten hrozný tlak pominul a mne sa aspoň trochu uľavilo. Môj pohľad padol na okno. Pozrela som sa a uvidela som nádhernú krajinu. Lúky, pasienky, polia. Nádherné domy... Ale boli odo mňa vzdialené asi pätnásť kilometrov. Naplo ma a tak som to okno radšej zatiahla.

Sedela som v tej sedačke a snažila som sa veľmi nemyslieť na to, kde som a čo robím. Predstavovala som si nádherné miesto. Vodopád, ktorý padal do malého priezračného jazierka. Kvety, o ktorých sa mi ani nesnívalo, úžasná zeleň, vôňa drevín, nádherný štebot vtákov... So svojimi predstavami som stratila pojem o čase.

„No vidíte, ani to nebolelo," prehovorila ku mne letuška. „Už o hodinu pristávame v nádhernom Riu."

Usmiala som sa na ňu. Vážne to nič nebolo. Jednoducho som preletela pár stoviek míľ. Bolo to skoro to isté, ako cesta autom, len kratšie a vzduchom.

„Ďakujem vám," povedala som jej. Úprimne sa na mňa usmiala. „Mohla by som vás poprosiť o pohár vody?" spýtala som sa jej.

„Ale samozrejme," povedala a odišla. O pár minút sa vrátila aj s pohárom a nejakými časopismi.

„To aby vám to rýchlejšie ubehlo," povedala a podala mi ich.

Vďačne som sa na ňu usmiala a začala som listovať. Prečítala som niekoľko zaujímavých článkov, a ten pocit pokoja sa mi neskutočne páčil. Cítila som v sebe istý mier. Len som si nebola istá, či to bolo z víťazstva nad svojím strachom, alebo z tých liekov, ktoré mi dala tá letuška. Ale ak mám pravdu povedať, cítila som sa trochu sfetovaná...

Po únavnom čítaní som sa zahľadela na pohár. Bublinky začali vyprchávať. Hladina sa príjemne a upokojujúco vlnila. No niečo nebolo v poriadku. Pohár sa začal celý triasť, až sa z neho začala vylievať voda. Celé lietadlo sa nesmierne triaslo.

„Vážení cestujúci. Prosím, neprepadajte panike. Je to len malá turbulencia. Prosím, zapnite si pásy a nasaďte si kyslíkové masky," hovoril k nám kapitán.

Zo stropu sa vysunuli masky a ja som si ju okamžite nasadila. Pás som mala zapnutý, ale ešte som ho pre istotu štyrikrát skontrolovala. Opäť som sa nechtami zakvačila do operadiel a začala som sa modliť.

Lietadlom neprestajne triaslo. Nie len ja, ale aj všetci ostatní boli vystrašení. Stále som si opakovala, že s turbulenciou som mohla rátať, že to len preletíme a bude dobre, ale niečo mi hovorilo, že toto je náš koniec.

Ozval sa výbuch. Vyhrnula som ten umelý záves na okne a uvidela som, ako nám horí motor. Ó môj Bože!

Všetci začali kričať, plakali, chceli vyskočiť z lietadla... A len ja som tam sedela ako prikovaná a nemala som síl niečo robiť. Prečo som bola taká hlúpa a nastúpila som? Prečo som neodišla domov a nehľadala si prácu tam? Prečo som bola až taká sprostá, že som verila tým rečiam o najlepšej kvalite?!

Vedela som, že sebaobviňovanie mi teraz nijako nepomôže, ale aj tak som v tom pokračovala. Aspoň ma to nenútilo myslieť na prichádzajúcu smrť. Smrť, ktorá ma už neminie.

Myslela som na rodinu. Ako to asi vezmú? Budem im chýbať? A čo Bak? Nevyhodí ho mama? Veľmi dobre viem, že toho psa nenávidí... A Kate? Bude si to vyčítať? Alebo na mňa zabudne a pôjde ďalej?

Pocítila som náraz. Hlavou som narazila do sedadla predo mnou a upadla som do hlbokého spánku.

V budúcej časti:

„Kde... Kde to som?" opýtala som sa úplne omámená. V hlave mi hučalo a absolútne som nevedela, čo sa stalo.

„Neboj sa, si v poriadku," prehovoril ku mne akýsi hlas. Mužský hlas.

Vyľakane som otvorila oči a uvidela som svojho prekrásneho záchrancu. „Neboj sa ma, zlatko. Si v bezpečí," hovoril a ja som jeho slovám oddane verila...

Autor: Melanie, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ostrov - 1. kapitola: