Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ostrov - 2. kapitola

27.06.2011 (12:45) • Melanie • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1682×

2. kapitola: Ostrov

Tma... Všade okolo mňa bola len pustá a strašidelná tma. Žiaden zvuk, žiaden obraz, žiadne svetlo... Beznádej, ktorú som pociťovala, ma držala vo svojich pazúroch a nechcela ma pustiť. Bolesť v hlave a niekde na spodku môjho tela ma doslova mučila. Chcela som len, aby to prestalo. Bola som ochotná aj umrieť, len aby som už mala od tej ničoty pokoj. Pripadala som si ako blázon, uzavretý v svojej hlave.

Opäť som sa skúsila pohnúť. Myslela som na to, ako napínam svaly na ruke a chcem dlaň zovrieť do päste. Myslela som na to, ako tuho zvieram oči a snažím sa postaviť. No nič sa nedialo. Celé moje telo na moje príkazy nereagovalo a ďalej zostávalo úplne nehybné. Chcela som plakať, chcela som kričať. Ale chcieť je len úbohá vlastnosť.

Ubehli ďalšie hodiny. Alebo to boli dni? Neviem, nevnímam, necítim... Nie som. Nerátam sekundy, minúty, hodiny... K čomu by mi to bolo? Akurát by som sa upočítala k smrti.

Čakala som na vyslobodenie. Dúfala som, že raz príde. Dúfala som, že raz budem voľná. Chcela som to. Chcela som to ako ešte nič na svete.

Spozornela som. Akoby som niečo zacítila. Snažila som sa poriadne nasať tú zastretú vôňu, no sotva som niečo zacítila. Nevedela som, čo to bolo, ale strašne to pálilo v nose. Intenzita, s akou som ten zápach pociťovala, sa začala stupňovať a ja som začala chápať, že to, čo cítim, je dym. Dym z neďalekého ohňa.

Potešila som sa. Opäť som začínala vnímať. Cítila som, ako sa postupne odblokovávam a začínam sa pripravovať na svoj prvý pohyb po tak dlhej dobe. Keď som mala pocit, že by sa to mohlo podariť, opäť som sa sústredila a mozgu som vydala rozkaz zovrieť oči a otvoriť ich. Pocítila som, ako moje viečka reagujú a pomaly sa začali otvárať. Najskôr mi do očí udrelo ostré svetlo, ktoré ma prinútilo zavrieť ich. No skúšala som to ďalej a zistila som, že ležím tvárou k Slnku.

Slnko!

Otvorila som ich a okamžite som uhla hlavou. Na tak prudký pohyb som však ešte nebola pripravená a bolesť sa okamžite dostavila. Bola som úplne stuhnutá. Mala som pocit, že len z dýchania budem mať svinsky veľkú svalovicu. No nevzdávala som sa. Otvorila som oči a zaostrila som. Všade vôkol mňa ležali trosky nášho lietadla. Ešte stále som bola pripútaná k sedačke, ktorá sa však počas pádu úplne oddelila a asi cez dieru, ktorá sa v konštrukcii lietadla utvorila, som vyletela von. Nohy som mala vo vzduchu a mala som ich neskutočne stŕpnuté. Pomaly som vystrela ruku a zase som ju skrčila. To isté som urobila aj s druhou. Keď boli dostatočne rozhýbané, chytila som pás a snažila som sa naň pozrieť, no hlava ma príšerne bolela a akýkoľvek pohyb, ktorý som s ňou urobila, mi na bolesti len pridával. Poslepiačky som začala hľadať hlavný odopínač. Stlačila som tlačidlo a na páse som pocítila uvoľnenie.

Zhlboka som sa nadýchla a prevalila som sa von zo sedačky. Doširoka som otvorila oči a otočila som sa na bok. Bolesť, ktorá prichádzala z pravej nohy, bola nehorázna. Opatrne som sa na ňu pozrela a uvidela som črepinu z pohára, zarezanú do mojej nohy. Vyhŕkli mi slzy. Všetko ma bolelo, bola som šťastná, že môžem bezbolestne dýchať.

Pomaly som sa snažila posadiť sa. Posúvala som sa po centimetroch, na viac som sa neodvážila. Úplne som sa uvoľnila a začala som sa posúvať k nohám. Bolelo to, ale nie tak, ako tá noha. Keď som konečne sedela, nevedela som, ako tú črepinu vytiahnem. Bála som sa, že v sebe nenájdem toľko odvahy. Vrieskala som len pri porezaní sa, čo budem robiť pri tomto?

Začala som to predýchavať. Vždy som sa tak pripravovala, keď ma čakalo niečo veľké. Zahľadela som sa na tú nohu, ktorá bola teraz celá od krvi, a rozmýšľala som, ako tú črepinu vytiahnem. Chcela som to rýchlo, ako strhnutie náplasti. No bála som sa, že to nevydržím.

Natiahla som ruku a chytila som do rúk vytŕčajúcu časť. Noha nepríjemne zabolela a vystrelila bolestivý šok, ktorý mi dorazil až do mozgu.

„Takto to nepôjde," povzdychla som si a začala som si utierať stekajúce slzy.

Prevalila som sa na zdravú nohu a trochu ťarbavo som sa postavila. Rukou som lapala po niečom, o čo sa môžem oprieť. Neďaleko stál vysoký strom, a tak som k nemu začala pomaly cupkať. Oprela som sa oň a rozhliadla som sa. Z toho pohľadu sa mi chcelo vracať. Všade boli obhorené telá, trosky lietadla... Všade bolo cítiť zápach zhorených vlasov a kože. Zatočila sa mi hlava.

Pohľadom som pátrala po nejakej použiteľnej látke. Uvidela som otvorený kufor niektorého z cestujúcich. Dokrívala som k nemu a vytiahla som čisté oblečenie. Bolo, našťastie, dámske. Sadla som si na odvalený kmeň, prezliekla som sa a začala sa opäť psychicky pripravovať na uvoľnenie črepiny z mojej nohy. No tentokrát som nad tým radšej nepremýšľala, chytila som črepinu a vytiahla ju.

„Kriste!" vykríkla som a z mojich očí sa začali valiť vodopády sĺz.

Bola to neznesiteľná bolesť. Z rany sa valili doslova potoky krvi. Siahla som po prvej rastline, ktorá sa mi dostala do ruky. Odtrhla som z nej najväčší list a priložila som ho k rane. Z čistej košele som odtrhla pás látky a obviazala som ním ranu. Nevedela som, čo za rastlinu som to odrhla, ale ten list príjemne chladil.

Keď som mala o nohu postarané, začala som uvažovať. Čo budem teraz robiť? Kam mám ísť? Ako prežijem? Je tu vôbec niekto? To boli otázky, ktoré mojej mysli nevedeli dať pokoj. Snažila som sa niečo vymyslieť, no čím som nad tým viacej uvažovala, tým viac som sa bála. Ešte nikdy som nebola odkázaná sama na seba. Teda, bývala som sama, ale kvôli tej prekliatej fóbii som poriadne nepracovala, a tak mi všetky peniaze dávali rodičia. A čo mám teraz robiť? Neviem ani len dobre variť...

Zložila som si tvár do dlaní a snažila som sa upokojiť. Som silná žena, ja to zvládnem. Stále som si to opakovala a snažila som sa tomu veriť. Postavila som sa a otočila som sa k tej džungli, ktorá sa za mnou rozprestierala. Nevedela som, kam ma zavedie, či sa z nej vymotám, alebo tam zostanem trčať naveky a nikto ma nenájde. No vedela som, že nemám inú možnosť. Jednoducho som sa plná odvahy vydala do veľkej a hlavne nebezpečnej džungle.

Prekročila som akési nízke rastliny a začala som sa brodiť morom zelene. Keď som sa dostala dostatočne ďaleko od pachu dymu a zhorených ľudí, začala som vnímať zmes vôní, na ktoré bolo toto miesto obzvlášť bohaté. Keď som uvidela nejakú zvláštnu rastlinu, nedalo mi to a musela som k nej privoňať. Každá vôňa bola iná, osobitá. Niektoré boli sladké, iné boli cítiť drevinou, niektoré dokonca ovocím. Páčilo sa mi tu, aj keď mi to prišlo maximálne divné. Vedela som, že nasledujúce týždne, možno mesiace, budem musieť bojovať o život, no táto príroda bola proste dokonalá! Všetko tu žilo. Nie ako v nejakom meste...

Po pár hodinách túlania sa som sa dostala pri akýsi vodopád. Mohol mať okolo dvadsať metrov, možno aj viac. Ústil do malého jazierka, na ktorej hladine sa akoby vznášalo pár desiatok krásne ružových lekien. Bola to naotaz pastva pre oči. Zohla som sa a nabrala som do rúk trochu vody. Najskôr som k nej privoňala a potom som ju ochutnala. Zdala sa byť v poriadku, a tak som sa po niekoľkých hodinách konečne napila. Umyla som si spotenú tvár a vymenila som aj ten svoj "obväz". Ranu som vyčistila a odtrhla som tú istú rastlinu, čo pred tým. Odtrhla som nový kúsok látky a obviazala som ňou ranu.

Po chvíľkovom oddýchnutí som sa postavila. Skúsila som dostúpiť aj na tú poranenú nohu, no aj keď už tak veľmi nebolela, aj tak som s ňou ešte nemohla poriadne chodiť.

„Bože," povzdychla som si a rozhliadla som sa.

Zeleň... Zeleň... Strom... Zeleň... Zeleň... Chodník... Zeleň...

„Chodník!" vykríkla som, až niekoľko vtákov sediacich na konároch odletelo.

Podišla som k nemu. Bol tenký, možno že by som si ho ani nebola všimla, no bol tam. Hlina bola úplne vydupaná, čo značilo, že tu niekto pred pár dňami - možno pred pár hodinami - chodil. Džungľa mi poskytla malú nádej a ja som bola ochotná nasledovať ju.

Krívala som po tom chodníku a dúfala som, že ma dovedie za nejakými ľuďmi. Síce šanca, že tu niekoho nájdem, bola naozaj malá, verila som, že nejaká tu predsa len je. Kráčala som ďalej a ďalej, až som začínala mať pocit, že chodím v kruhu. Nevedela som, či je to tak. Na tomto mieste mi príde všetko rovnaké, takže podľa vizuálnej pamäte som to posúdiť nemohla. Kráčala som teda ďalej, pokiaľ som toho nemala plné zuby.

Uvidela som akýsi kmeň, pri ktorom bol ker s nejakými bobuľami. V žalúdku mi nepríjemne zaškvŕkalo, a tak som sa k nemu vybrala, no pocítila som, že ma niečo chytilo za nohu. Zdrapilo ma to a vystrelilo ma to do vzduchu. Hlava ma neskutočne zabolela a prestávala som vnímať svet. Šum lesa sa pomaly vytrácal a ja som upadala do hlbokého spánku.

***

„Hááálóóó..." doliehala ku mne akási ozvena. Počula som ju z veľkej diaľky, a tak som zostala ticho. „Počuješ ma?" spýtal sa ma ktosi. Tentokrát bol ten hlas čistejší.

„Kde... Kde to som?" opýtala som sa úplne omámená. V hlave mi hučalo a absolútne som nevedela, čo sa stalo.

„Neboj sa, si v poriadku," prehovoril ku mne akýsi hlas. Mužský hlas.

Vyľakane som otvorila oči a uvidela som svojho prekrásneho záchrancu. „Neboj sa ma, zlatko. Si v bezpečí," hovoril a ja som jeho slovám oddane verila...

Nevedela som, kto to je. Nevedela som, čo sa stalo. Ale aj tak som vedela, že on mi nič nespraví.

„Odpočiň si," hovoril mi ten prekrásny muž a ja som ako na povel zatvorila oči a zaspala. Opäť.

V budúcej časti:

Otvorila som oči a pomaly som sa posadila. V hlave mi hučalo ako pri poriadnej opici a mala som chuť zastreliť sa. Zdvihla som hlavu a neverila som vlastným očiam. Ležala som na mäkkej posteli v drevenom domčeku. Okno bolo dokorán, izbou sa niesla vôňa vynikajúceho jedla a z vonku sa ozýval spev.

Vyľakane som sa postavila a zhrabla som prvú ostrú vec, ktorá mi padla pod ruku. Pripravená aj na to najhoršie, som sa vydala von za tým hlasom, ktorého som sa neskutočne bála...

Autor: Melanie, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ostrov - 2. kapitola: