Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Osud-2.kapitola

26.03.2009 (20:30) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1786×

Osud

2.kapitola-z Edwardovho pohľadu

Bol som na love. Už som to potreboval. Keďže som upír, musím si dávať pozor aby som nelovil v blízkosti ľudí. Nechcem ich zabiť. Tentoraz som šiel sám. Rosalie mala s Emmetom svoje ,,chvíľky", Esme robila nejaký návrh domu, Carlisle bol v práci, a Alice s Jasperom na nákupoch. Nechápem, ako dokázala Jaspera presvedčiť.

Bol som síce na mieste, pri ktorom bola cesta, ale nikto ňou nechodieval. Neobával som sa toho, že by ma tu niekto našiel. Nenarazil som na žiadne veľké zvery ako pumy alebo medvede a tak som sa musel upokojiť len s jeleňmi a srnami. Na moje šťastie som zacítil stádo sŕn neďaleko miesta, kde som bol. Už dlho som nepil krv, takže som túto šancu nechcel premárniť aj keď boli na môj vkus dosť blízko k ceste. Srny sú veľmi ľahká korisť, ani som sa poriadne nemusel rozbehnúť. Schytil som prvú srnu, zložil ju na lopatky a zahryzol sa jej do krku. Bola to úľava cítiť znova sladkú tekutinu. Hlavou mi preblesla spomienka na to, keď som zabíjal ľudí. Nevedel som, že upír môže byť iný. Myslel som si, že piť ľudskú krv je pre nás typické. Snažil som sa vraždiť len ľudí, ktorí si to zaslúžili ale aj tak som stále cítil pocit neutíchajúcej viny. Mal som na to prísť skôr. Predsa aj zvieratá majú krv. Bol som blbec, keď som na to neprišiel.

Ešte nejakú chvíľu som premýšľal o mojich niekdajších činoch, keď ma z rozmýšľania vytrhla vôňa človeka a škrípanie bŕzd na asfaltovej ceste. Tá vôňa bola tak sladká, tak príťažlivá. Bez zaváhania som sa rozbehol. Bol som na love a tak som aj lovil. Toto bola moja budúca korisť. Prestal som sa ovládať. Zrazu mi krv zvierat nestačila. Túžil som po ľudskej. Len pred chvíľou som sa zamýšľal nad tým, aký som bol netvor a uvedomil som si, že ním stále som, ale bolo mi to jedno. Vybehol som na cestu a všimol si auto rútiace sa smerom, kde stál strom. O pár metrov ďalej bežal zdesený jeleň a ja som si uvedomil, že to ja som zavinil túto nehodu. Jeleň bol jeden z tých, čo mi ušli. Vyskočil som a auto odklonil, vo vzduchu nadvihol a položil na zem. Zase reflex, ktorý som nechápal. Prečo som zasiahol? Mal som ho nechať vraziť do toho smreka. Teraz som nemal čas na to myslieť. V hrdle som stále cítil tú lahodnú vôňu. V hrdle ma pálil neutíchajúci smäd. Mal som ho doslova v ohni. Vydrapil som strechu auta a tam som uvidel to stvorenie. Na sedadle vodiča sedelo dievča. Bola tak nádherná, tak  okúzľujúca, tak KREHKÁ. Všimol som si ako jej z hlavy steká pramienok červenej presladkej krvi. Stále som cítil ten oheň v hrdle, ale rozhodol som sa ju zachrániť. Nemôžem ju zabiť. Nemôžem. Opatrne som jej naklonil hlavu na stranu a uvidel som preliačeninu v jej hlave. Vedel som, že umiera. Obozretne som jej odopol pás, vzal ju do náručia a rozbehol som sa s ňou ku Carlislovi.

Vpálil som do nášho domu, kde už čakal Carlisle. Asi ho Alice stihla informovať. Akoby aj nie, keď vidí budúcnosť. Dievča som položil na sedačku a všimol som si, že všetci okrem Carlisla stuhli. Uvedomil som si, že stále krváca a tak som vedel, že majú nutkanie vysať ju do poslednej kvapky. Znova som pocítil pálivý oheň, ale potlačil som ho do úzadia a všetkých poslal preč. Našťastie neprotestovali.

,,Carlisle, čo budeme robiť?" nedočkavo som sa opýtal.

,,Skúsim jej zastaviť krvácanie, ale rana je až príliš veľká. Musela hlavou naraziť do niečoho poriadne silno. Neviem, či to dokážem." Zacítil som zúfalstvo v jeho hlase a to ma ešte viac vyľakalo. Vedel som, načo pomyslel.

,,Nie! Nie! Nech ťa to ani nenapadne" vykríkol som plný hnevu.

,,Edward musíme. Je to jediná šanca inak zomrie. Chceš aby umrela?" Touto otázkou ma zaskočil. Chcel som to? Nebol som si istý. Spočiatku som ju ja sám chcel zabiť, ale teraz mám pocit, že ju musím ochraňovať. Je taká.... nevinná, bezbranná. Za nič nemôže. To mojou vinou tu teraz zomiera. Carlisle na mňa nedočkavo pozeral. Určite si všimol moju utrápenú tvár. Veď som sa aj topil v útrapách. Bol som z toho zúfalý. To dievča buď zomrie alebo bude žiť večnosť. Zavrel som oči a pomaly sa otočil smerom ku Carlislovi. Nadýchol sa a zašeptal:,,Dobre..."

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Osud-2.kapitola: