Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » P.S. I love you 14

06.12.2009 (20:30) • Jarusinka • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 3282×

Edward:

Stál som na mieste a čakal ako odsúdený na popravu. Nedokázal som rozumne uvažovať, nevedel som čo mám spraviť, čo si mám myslieť, čo sa odo mňa čaká, aby som urobil. Pohľadom som zmätene preskakoval z jednej strany na druhú.

Po chvíli som na líci pocítil jemné fackanie drobnej rúčky.

„Ed!!! No tak zlato spamätaj sa! Nenecháš ju predsa odísť, nie?! Choď za ňou! Hneď!“ prihovorila sa mi dôrazne Terry a v očiach sa jej zablyslo. Na chvíľu som zaváhal.

„Prestaň, teraz nie je čas na nič iné, musíš ísť za ňou, neviem síce čo sa jej stalo, ale určite to nebolo nič príjemné. Ja teraz pôjdem pekne domov za sestrami  a... a ďalej sa uvidí.“ Povzbudivo sa na mňa usmiala ale ja som stále váhal. Neviem prečo. Nebol som si istý samým sebou. znova som našiel svoju druhú časť srdca a teraz tu stojím ako tĺk akoby sa nechumelilo. Som strašný idiot!

Objal som Terry, na líce jej vtisol bozk a bežal som preč. Šiel som za jej pachom ale dážď pomaly zmýval všetky stopy. Začínalo ma chytať zúfalstvo.

Kolieska v mojej hlave začali pracovať na plné obrátky. Bella je tu. Moja sebecká časť sa radovala, radovala sa, že z Belly sa stala upírka a možno by so mnou chcela byť. Upírka... Ale za akú cenu? Nezaslúžim si ju. Taká dokonalá čistá bytosť. Moment...

Všetko zrazu začalo do seba zapadať... Všetky tie vraždy... Bella...

Na chvíľu som zastal, ale potom mi došlo, že na tom nezáleží. Nezáleží na tom, či zabila tých ľudí, aj keď nepopieram, že to bolo zlé. Ale aj tak som ju miloval, nemôžem ju stratiť. Nie znova... už nie... už nikdy...

Dopredu ma poháňala tá nelogická túžba, ktorej sa hovorí láska. Už som nezastavoval, no jej vôňu som už takmer necítil, hoci prestávalo pršať. Bolo mi jedno, že som bol premočený do poslednej nitky- prečo by ma to aj vôbec malo trápiť?! Vtom mi do nosa udrela silná vôňa Belly. V diaľke som zbadal tmavú jaskyňu, vedel som, že idem správe. Ani z takej diaľky som nemohol prepočuť tie srdcervúce vzlyky. Vzlyky, ktoré mi trhali srdce na kusy a tie kúsky po jednom ponárali do kyseliny.

Už som nebol ďaleko. Už len posledných pár metrov. Pred jaskyňou som ale náhle zastavil.

Čo jej mám povedať???

No tak nebuď trápny, veď ju predsa miluješ, tak jej to povedz!

Áno, ale čo ak...

Prestaň- spolu to zvládneme!

Náhle sa mi zdali všetky moje obavy zbytočné. Nadýchol som sa vošiel dnu. Pohľad, ktorý sa mi naskytol mi doslova vyrazil dych z hrude. Bella ležala schúlená na zemi a nechty zarývala kamennej zeme.

Keď si ma všimla, zdvihla hlavu a pozrela mi do očí. Tá bolesť, ktorá z nich vyžarovala ma takmer zrazila na kolená.  Len na chvíľu som uhol pohľadom a bola preč. Stála ďaleko odo mňa na druhej strane jaskyne. Ruku výstražne vystrčila pred seba dlaňou ku mne. Jej pohľad sa ale stále nezmenil. Trhane sa nadýchla a zašepkala: „Nepribližuj sa ku mne. Odíď.“

Neveril som svojim ušiam. Nie, nie to sa mi určite len zdalo. Určite nepovedala, že chce, aby som odišiel. Podišiel som krok bližšie no ona sa narovnala a tentoraz pevnejším hlasom zvolala: „Nerob to! Ja ti za to nestojím.“ Hlas sa jej zlomil a všetka hraná arogancia pod slabou maskou sa vytratila.

So zvesenými ramenami padla na kolená a zložila si hlavu do dlaní. Urobil som ďalší krok, no tentoraz ešte istejší. Zľahka som ju objal okolo ramien no ona sa len striasla a ešte viac sa rozvzlykala. Bom som v koncoch. Nevedel som, čo mám urobiť. Možno by bolo lepšie keby som odišiel... Nie! Teraz sa nesmiem zachovať ako zbabelec. Nesmiem urobiť druhý krát tú istú chybu!

Znova som ju tuhšie objal a pohladil po vlasoch. A ona sa znova odtiahla. Bolelo ma to ale snažil som sa to nadať na sebe znať. Odsunula sa kúsok odo mňa a vzala moje ruky do svojich jemných dlaní. Chvíľu sa mi hrala s prstami, navzájom nám ich prepletala. Uchvátene som sledoval každý jej pohyb, ale náhle sa zastavila a pozrela mi vážne do očí.

„Edward...“ začala, no hlas sa jej zasekol. „Edward, ty... ty teraz musíš odísť. Musíš ísť preč za... za svojou priateľkou... ty tu teraz so mnou nemusíš byť. Nie... ty tu nesmieš byť, nemôžeš byť so mnou. Nie... nie nemôžeš..ja som zlá...“ krútila hlavou a tuho zavrela oči.

Vyslobodil  som si jednu ruku a jemne ju pohladil chrbtom dlane po tvári.

„Tak nehovor. Obaja vieme, že to nie je pravda. A ja som tu s tebou nie pretože musím, ale pretože chcem.“ Šepkal som ale ona stále krútila hlavou, akoby ma ani nepočula.

„Nie, nie, nie... To nie je správne. Som zlá, nezaslúžim si ani len tvoju prítomnosť. Som odporná, chladnokrvná vrahyňa. Ja... ja odídem a už odo mňa budeš mať navždy pokoj, prisahám, že už ma viac neuvidíš, už nikdy ti nebudem robiť žiadne problémy ani nič podobné.“ Vyvliekla sa a chcela vsať. Ako mohla z úst vypustiť taký do neba volajúci nezmysel???

Okamžite som bol na nohách , zdrapol som ju za ruku a pritiahol k sebe.

„Už nikdy ti nedovolím odísť, rozumieš? Už nikdy...“ zašepkal som jej pri uchu a bez rozmyslu som sa vrhol na jej pery.

Na hrudi som cítil slabý tlak ako sa ma snažila odtlačiť, ale vzdala to, prestala bojovať, pochopila, že v tejto bitke neprehrá nikto, obaja budeme víťazi. V tej chvíli som bol opäť šťastný, opäť som bol sám sebou. konečne som dosiahol všetko po čom som vždy túžil. Mal som pocit, akoby sa nachádzam v inej realite. Dúfal som len, že toto nie je nejaká halucinácia alebo čosi podobné.

Pocítil som ako mi jej pery začali oplácať moju snahu a vedel som, že ešte nie je nič stratené. Zovrel som ju v objatí ešte tuhšie a keby sme potrebovali dýchať, určite by sme sa už obaja zadusili. Nedokázal som sa od nej odtrhnúť a zdalo sa, že jej to prekáža asi tak ako mne. Jemne som ju zdvihol a vzal si ju do náručia. Stále som ju neprestával bozkávať, bál som sa, že keby sa oddelíme, môj sen zmizne a s ním aj ona, že zmizne všetko.

Odnášal som ju preč z tmavej jaskyne, preč od ľudí, preč od všetkého. Zastal som niekde na osamotenej lúke uprostred lesa. Teda aspoň myslím, že to bolo blízko lesa.  Opatrne som ju zložil na zem, akoby bola z porcelánu. Čo v mojich očiach samozrejme aj bola.

Ľahol som si na zem vedľa nej. Neprekážalo nám, že v tráve sa ešte stále držia kvapky dažďa a vôbec. Podoprel som sa na lakti a zahľadel som sa jej do očí. Stále v nich bol smútok, hoci sa usmievala.

Ľahla si na chrbát a zahľadela sa na oblohu. No bol som to ja, kto som ako prvý prerušil ticho otázkou, ktorú som mal dlho na jazyku, hoci som si bol istý odpoveďou.

„Annette?“ spýtal som sa bezvýrazne. Pocítil som ako vedľa mňa stuhla a meravo prikývla.

„Je to moja chyba...“ pokračoval som. „Keby som šiel za ňou hneď vtedy keď ušla... Mohlo mi napadnúť, že ťa vyhľadá... Mal som...“ chcel som pokračovať ale jej naliehavý bozk ma umlčal.

„To už nikdy nehovor. Nie je to nikoho chyba. To čím som, za to si môžem sama. Bohužiaľ to už nemôžem nijako zmeniť a ani nemôžem vrátiť životy tým nevinným ľuďom...“ povzdychla si.

„Ani si nedokážeš predstaviť, ako dlho som čakal na túto chvíľu...“ nechal som posledné slová visieť vo vzduchu a znova som sa jej vpíjal do očí.

Hodnú chvíľu sme tam len potichu ležala, kým tentoraz ona prelomila ticho.

„Prečo si nič nepovedal? Prečo si odišiel?“  šepla do ticha. V tej chvíli som to bol ja, kto stuhol ako soľný stĺp.

„Ale ak nechceš nemusíš mi to hovoriť...“ prehodila naoko silným hlasom po mojom dlhom, váhavom mlčaní.

„Ja... teda... Ty... Keď ty a on.. boli ste...“ nedokázal som pokračovať.

„Ale mohol si niečo povedať ...hocičo... Možno by sa tým niečo zmenilo.“ Stále si stála za svojím a ja som absolútne nechápal, kam tým mieri.

„Lenže ty si mi dovtedy bola ako moja malá sestra a videl som, že ty ma stále považuješ za svojho brata a keď prišiel on a ty si s ním bola šťastná... Nemohol som sa do toho miešať, hoci som ť celý ten čas miloval, ako najviac som len bol schopný, nepomohlo to k ničomu.“

„Mýliš sa. Pomohlo to. Pomohlo to mne. Pomohlo mi to až vtedy, keď som si uvedomila, čo k tebe naozaj cítim. Ibaže vtedy už bolo trochu neskoro a môj milovaný braček vtedy pri mne už nebol.“ Dodala som smiechom.

„Milujem ťa.“ Povedal som prosto.

„Ďakujem...“ Zašepkala a ja sa znova prisal na jej pery.

Vedel som, že teraz už zvládnem všetko. Všetko zvládneme, keď budeme spolu. Láska prekoná všetky prekážky.  Je to naša choroba, ktorá sa už nedá vyliečiť, veď čím máme viac lásky, tým ľahšie sa pretĺkame svetom, hoci sa v nej strieda radosť i bolesť...

zhrnutie

←

___________________________________________________________________________________________

Toto bola posledná kapitola, uznávam hrozná, ale nič sa nedá robiť:( Už nemám ani nápady ani náladu na dokončenie tejto poviedky takže prepáčte, že som ju pokazila takýmto koncom:( Dúfam, že som si nepoškodila moju neexistujúcu reputáciu a že ešte si odo mňa niekedy niečo prečítate:D( vo vínimočnom prípade, že niečo napíšem xD)

Ďakujem, že ste to čítali, ďakujem tým, čo poviedku komentovali, aj tým čo nekomentovali ale predovšetkým vďaka patrí Twigirl, Ree, Gaudi a mnohým ďalším, ktorí mali o poviedku záujem:)

Špeciálny Thanx ide pre ZabZu:) sa to, že sa ma snažila dokopať k písaniu xD:D a za jej super nálady:)

A druhý špeciálny Thanx opäť Twigirl, ktorá mi dlho s celou povidkou pomáhala a vďaka nnej niektoré kapitoly vyzerali o dosť lepšie, než boli pôvodne, vďaka nej som sa na poviedku dokázala opzrieť inak a vidieť tam tie nedostatky a upraviť ich... Hoci v tomto diely sa mi to nepodarilo:)

Ja sa s vami lúčim a ďakuejem:)

Autor: Jarusinka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek P.S. I love you 14: