Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » P.S. I love you 2

13.09.2009 (22:00) • Jarusinka • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 3634×

2. Čo sa to s vami deje, ľudia?!

Ráno bolo ako obvykle upršané. Zobudilo ma hlasné dopadanie kvapiek na listy vysokého javora, ktorý siahal až po moje okno. Klop klop klop klop klop... Človek by povedal, že si na tom po pár rokoch zvyknem, ale opak bol pravdou. Edward sa v noci už nevrátil. Bolo to zvláštne. Už som taká zvyknutá na jeho prítomnosť, až som mala pocit akoby som niekde na úplne neznámom mieste, nemohla som spať, chýbal mi. Dúfala som, že sa nenaštval natoľko, aby po mňa neprišiel. Svojím starým autom sa mi fakt do školy chodiť nechcelo- veď už tam stojí aspoň dva roky, bez toho aby na ňom niekto jazdil. Naraňajkovala som sa, otec už našťastie nebol doma, vzala som si veci a vykročila som z dverí.

Vydýchla som si, keď pri dome zastalo Edwardove volvo. Rýchlo som bežala k autu a zaklapla za sebou dvere. Mlčal a bezvýrazne hľadel pred seba. To nebolo dobré znamenie. Keď som sa už na včerajšok vyspala, cítila som sa previnilo. Mala som byť k nemu milšia, veď mi nič neurobil.

Bez slova naštartoval a stále hľadel von cez predné sklo. Žmúril do dažďa, akoby sa na niečo úporne sústredil. Cesta bola tichá, okolo neprešlo jediné auto. Zrazu prudko zavrčal a rýchlo zabrzdil. Na cestu skočil veľký sivý vlk. Bol naozaj obrovský, ceril ostré zubiská a na sivú srsť pokrytú čiernymi fľakmi na chrbte mu dopadali kvapky dažďa. Edward znova nahlas zavrčal, ale potom akoby sa spamätal a uvedomil si moju prítomnosť. Zúrivo zatrúbil a kývol hlavou smerom ku mne. Čo malo toto znamenať? Takmer som nepostrehla, ako vlk prikývol. Alebo som si to len vymyslela? Potom už ten obor ustúpil nabok a pokračovali sme v ceste.

Zdalo sa mi akoby si celou cestou niečo hundral, ale prekonala som zvedavosť a nezačala som rozhovor prvá. Zastavili sme pred školou. Edward vystúpil a jednoducho odchádzal preč. Len tak, bez rozlúčenia, bez slova. Môj pocit viny sa ešte viac vystupňoval a už mi bolo jedno, že ja by som asi mala byť tá urazená a nie on.

„ Edward!“ zakričala som už takmer cez polovicu parkoviska. Nič. Na moment zastavil, spustil plecia a odchádzal. Neodchádzal ale smerom ku škole. Mieril k neďalekému lesu. Rozbehla som sa za ním ale niekto ma zastavil, pevne ma držal za ruku. Alice!

„ Pusť ma! Kam ide??“ bola som nahnevaná ale mala som aj trochu obavy.

„ Nechaj ho ísť, vráti sa. Šiel si... len niečo vydiskutovať. Potom sa určite vráti...“ hovorila pokojne, ale keď som jej pozrela do tváre, bola zachmúrená. Rýchlo nasadila nefalšovaný úsmev a ťahala ma do školy. „ Poďme, škola volá!!!“

Celé doobeda som presedela ako na ihlách. Začínala sa na mne podpisovať panika a stres. Prílišná roztržitosť mi nikdy nepomáhala. Už aby bol obed, potom posledná dnešná hodina. Alice ma čakala pred triedou a viedla ma do jedálne. Ani som ju nevnímala, kým sme nevstúpili dnu. Aj jej sa vyjasnila tvár, len čo zbadala Edwarda pohodlne rozvaleného na stoličke, na perách sa mu pohrával silený úsmev. Natoľko som ho už poznala. Pozrela som na Alice- jej tvár už nezdobila nijaká emócia. Prisadli sme si k nemu a on sa zrazu pustil do veľmi živej debaty s Alice. Prestala som ich počúvať, len čo sa začali baviť o autách a oblečení.

Ďalšiu hodinu som mala mať s Edwardom. Alice nás šla odprevadiť až k dverám, obaja boli stále ponorení do tej nezmyselnej debaty. Keď odchádzala strelila po ňom smutným pohľadom. On len zavrel oči a pomaly pokrútil hlavou. Jedinou jej odpoveďou bolo myknutie pliec. Zvrtla sa na podpätku a odkráčala smerom k učebni taliančiny.

Profesor začal hodinu pár minút skôr, takže som ani nemala čas porozprávať sa s Edwardom. Veď ja si počkám... To on vie rovnako dobre ako ja... Celý čas sedel takmer nehybne a tváril sa, že počúval výklad učiteľa. Keď bola už posledná minúta do zvonenia, povzdychol si a pozrel na mňa. Jeho pohľad som zachytila iba periférnym videním, prinútila som sa naňho nepozrieť. Cítila som sa sebe jeho oči. Akoby sa mi snažil niečo povedať bez slov, ale ja som jeho odkaz nemohla rozlúštiť. Keby som tak JA mohla čítať JEHO myšlienky...Zazvonilo.

Začala som si dávať na kopu zošity, zohla som sa k taške. Edward stál nado mnou a pozoroval ma. Nebolo to nič neobvyklé- vždy na mňa čakal. Lenže po posledných dvoch dňoch to bolo všetko iné. Možno sa to zdalo len mne a niečo som si nahovárala.

„ Pôjdeme?“ spýtal sa milo, len čo som sa zdvihla zo stoličky a zavesila cez plece batoh. Tá náhla zmena postoja ma dokonale vyviedla z rovnováhy.

Cestou sa mi ospravedlnil za večer, vypytoval sa na oslavu, nedal mi príležitosť položiť mu jedinú otázku. Bez ustania mlel a mlel... Keď sme sa ale už viezli domov a on stále veselo drmolil o tom ako Alice zase raz chystá nákupy a on uvažuje, že si kúpi nové auto, som ho prerušila.

„ Edward! Som fakt rada, že Alice chce ísť nakupovať a je toho schopná tak, že mňa z toho vynechá, aj že ty si vyberáš nové auto, ale PROSÍM, môžeš teraz chvíľku počúvať mňa??“ skočila som mu prudko do reči. Pozrel na mňa kútikmi úst mu šklbalo. V jeho očiach sa ale smiech neodrážal.

„ Ale sestrička, veď ja ťa predsa počúvam.“ Teraz sa už otvorene na mňa škeril.

„ Vieš ako to myslím...“ začala som namrzene. „ Čo to bolo dnes? Kde si bol?“

„ Hmmm... a že vraj ja sa veľa starám...“ šplechol mi do tváre už menej veselým hlasom. Čakala som.

„ Tak, odpovieš mi?“ bola som netrpezlivá.

„ Nie, myslím, že neodpoviem.“ Stisol pery a opäť sa sústredene zahľadel na cestu. „ Ale vlastne, prečo nie? Bol som v lese. Stačí?“ taká vyhýbavá odpoveď...

„ Ani nie.“ Čo to so mnou bolo? Prečo ma to vlastne tak trápi? Vzápätí som si spomenula na toho obrovského vlka. Oblohu preťal blesk a po chvíli sa ozvala ohlušujúca rana hromu.

„ Prečo?“ spýtala som sa po chvíli.

„ Prečo čo?“ takže on bude hrať nechápavého!

„ Prečo si bol v lese? Alice povedala, že...“ začala som ale skočil mi do reči skôr, ako som stihla dopovedať.

„ Neviem...čo ti povedala Alice, ale...bol..bol som sa proste prejsť. Veď vieš, prevetrať si hlavu.“ Ústa trochu vykrivil v úsmeve, ale bolo mi jasné, že klame. Nechala som to tak, je to jeho vec. Nemusí mi predsa všetko vešať na nos no nie? Doposiaľ sme si ale všetko hovorili... Ako brat a sestra.

Okrem klopkania dažďa na strechu auta a tiché pradenie motora Edwardovho auta nebolo počuť nič. Až som nadskočila, keď mi vo vrecku nahlas zazvonil mobil. Chvíľu mi trvalo, kým sa mi ho podarilo vyslobodiť z vrecka obtiahnutých džínsov, takže keď som zbadala neznáme číslo, dosť ma to prekvapilo. Mobil so sebou nosím vlastne zo zvyku. Je len veľmi málo ľudí, ktorí so mnou potrebujú hovoriť telefonicky- obvykle prídu rovno osobne, jedna z výhod, alebo skôr nevýhod malého mesta.

Mobil už vyzváňal hodnú chvíľu, náhlivo som si ho priložila k uchu.

„ Haló?“

Nič, najprv ticho, len v pozadí znel šum rieky. Potom si niekto potichu odkašľal.

„ Ehm...Bella? Ahoj, to...to som ja Embry.“ Ozvalo sa s telefónu. Div oči z jamôk nevyliezli. Dokonca som na chvíľu zabudla zavrieť ústa.

„ Si tam?“ spýtal sa ostýchavo. No tak dievča spamätaj sa!!!

„ Ahoj. Som tu, len...trochu ma prekvapilo, že mi voláš. Nevedela som, že máš moje číslo...“ začala som váhavo. Naozaj ma zaujímalo odkiaľ ho má a prečo volá.

„ Aha...neruším ťa? No... dal mi ho Jake...“ To som si mohla myslieť.

„ Nie, nie nerušíš. Som na ceste domov, potrebuješ niečo?“ Hlupaňa, prečo by ti asi volal?!

„ Vlastne... chcel som sa ťa opýtať...“ začal váhavo. Až sa mi rozbúchalo srdce z nádeje, že by sa so mnou možno chcel stretnúť. „... či by si niekedy mala čas, si niekam zájsť, alebo také niečo...neviem ako presne by som ťa mal pozvať na rande...“ nervózne sa zasmial. Neverím!!! On ma fakt práve pozval na rande?! Hodila som pohľadom po Edwardovi. Ani neviem prečo vlastne. Bolo mi jasné, že počuje celý rozhovor a určite neprepočul ani bláznivú reakciu môjho srdca. Nasadil výraz dokonalého pokrového hráča ako vždy, keď nechcel dávať najavo svoje emócie. Nedávalo ale zmysel, prečo zrazu kŕčovito zvieral  jednou rukou volant a druhú zatínal do päste, až mu na alabastrovej pokožke vystupovali hánky. Snažila som sa nevšímať si jeho zvláštne správanie, aký by mal naň dôvod???

„ Nooo...ten čas si niekedy určite nájdem a poviem ti, takto priamo ma na rande ešte nikto nepozval.“ Zasmiala som sa a z telefónu som  počula aj jeho smiech.

„ Tak platí. Zajtra večer, vyzdvihnem ťa?“ hmmm to znie skvele.

„ Dobre, teším sa. Maj sa.“ potom, ako sa ozvalo už len posledné „Ahoj.“ Som zložila.

Na tvári som mala stále taký prihlúply úsmev, nemohla som si pomôcť. Z úvah o zajtrajšku ma vyrušilo Edwardove odkašľanie. „ Čo?“ spýtala som sa na rovinu. Odpovede sa mi ale nedostalo.

Iste, už parkoval pred domom. Z okna vykúkal otec a len čo zbadal Edwardove auto utekal k dverám otvoriť. Tam zostal stáť, z očí mu sršali blesky, ale ja som to nevnímala. Edward sa len škodoradostne uškrnul, otvoril mi dvere, znova nastúpil do auta a odišiel. Vyjavene som civela na odchádzajúce auto. Aspoňže prestalo pršať. Jedná z mála pozitívnych vecí dnešného dňa. A znova som si spomenula na telefonát spred pár sekúnd. Nemohla som sa neusmiať.

„ Isabella Swanová, okamžite poď dnu!!!“ ozval sa z domu otcov hlas. O ou...

„ Áno oci??“

To sa dalo čakať, že mi otec za včerajšok “vyčistí žalúdok“. Vlastne mi bolo divné, že ma ten večer ani nečakal, kým som prišla domov. Bolo to dosť zlé. To ako na mňa vyletel Edward nebolo nič v porovnaní s otcom. Keď som mu ale (bohužiaľ) povedala o všetkom pravdu, upokojil sa a nechal to tak. O chalanoch sa so mnou väčšinou nerád bavil- predsa len, je to môj otec a aj keď je to preňho ťažké už nečaká, že som stále to malé dievčatko, ktoré mu priniesli súdne pracovníčky po maminej smrti.

Vydýchla som si až keď som bola hore, vo svojej izbe. Zrovna dnes som vôbec nevedela čo so sebou. Od včera je všetko také...iné..stále sa nemôžem toho pocitu zbaviť. Možno by som mohla zájsť za Alice. Na nákupy. Áno, presne to je dobrý nápad. Aspoň mi pomôže vybrať si nejaké oblečenie na zajtra. Vtom už aj znova zazvonil mobil- Alice, ako ináč.

„ Ahoj Belli. No vieš...“ začala váhavo. „ ...z tých nákupov asi nič nebude, dnes idem s Jazzom na lov tak...možno inokedy. Čo tak cez víkend? Alebo budúci týždeň, dobre?“

Ach jaj, to mám smolu. Práve, keď chcem ísť nakupovať DOBROVOĽNE, povie mi, že musí ísť na lov. To sa mi na ňu nepodobá. Alice si predsa nikdy nenechá ujsť príležitosť ísť na nákupy. A obzvlášť ísť na nákupy, kde mi nakúpi tony oblečenia. Takže si budem musieť poradiť sama. Ale vlastne nie...

Netrvalo dlho a Edward už klopal na dvere. Ospravedlňujúco ale zároveň s radosťou som sa naňho usmiala a pustila ho ďalej. Zmučený výraz v jeho tvári hovoril za všetko. Alice mu iste povedala, že na tie nákupy chcem ísť s ním. Nadšene som sa mu vrhla okolo krku a dala som mu pusu na líce.

„ Vďaka bráško, máš to u mňa.“

„ Čo by som len ja pre teba neurobil...“ zamrmlal si.

Zašli sme do centra- do môjho obľúbeného obchodu, ktorý zas neobľubovala Alice. Na jeden strane je dobré, že nešla ale na druhej strane, ako budem vedieť, že som si dobre vybrala?

______________________________________________________________________________________

Prepáčte, že táto kapitola je o myslím o dosť kratšia ako predošlá, ale chcela som sa presunúť už na pokračovanie deja a bolo by asi zbytočné to tejto časti ešte pliesť nepostatné podorbnosti:) pokračovanie sa budem snažiť čo najskôr, ako to len pôjde:)

← →

ZHRNUTIE

Autor: Jarusinka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek P.S. I love you 2: