Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » P.S. I love you 4

15.09.2009 (15:45) • Jarusinka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 3478×

4. Je to moja vec

Edward:

Volala. Volala, aby mi povedala, ako jej bolo super, ako sa teší, ako má pocit, že sa konečne zaľúbila, aká je šťastná a že sa dohodli na ďalšom rande... Čím dlhšie som to počúval, tým silnejšie som začal zvierať v ruke mobil. Keby na mňa Alice stále tak varovne nehľadí, už by bol na prach. Pri každom Bellinom slove som sa snažil prejaviť čo najviac radosti. Lenže...nebolo to najľahšie...

„ Ty sa netešíš???“ spýtal sa ma zrazu smutne jej hlas z telefónu. Rýchlo som sa spamätal a vynaložil to najväčšie úsilie, akého som bol schopný.

„ Blázniš?! Jasné, že sa teším s tebou! Je to naozaj úžasné!“

„ Prídeš dnes? Mohli by sme pokecať, pozrieť nejaký film.“ Pýtala sa ďalej natešene. Mohol by som ju odmietnuť? Mohol by som jej kaziť radosť? Koľko ešte znesiem tej pretvárky a bolesti?

„ No ja neviem či je to dobrý nápad keď...“ nedopovedal som, určite pochopí, čo tým myslím. Predsa len, som chlapec- muž, a ona už niekoho má, a jemu by sa to zrejme nepáčilo, keďže zo mňa nie je ani trochu nadšený. Chvíľu bola ticho, zrejme, kým si uvedomila o čom hovorím.

„ Ale prosím ťa, nebuď smiešny! Tým sa predsa nič nezmení, naozaj.“ Dodala so smiechom. Rozlúčili sme sa a ja som znova zaliezol do podkrovia. Začínal som si pripadať ako skutočný upír...

Áno. Mala pravdu. Nič sa nezmení. Vôbec, absolútne nič. Nemá to vyznám sa o niečo ani len pokúšať. Je šťastná. Ja nie. Ale čo na tom záleží?! Sedel som, sedel a sedel. Hľadel som prázdnym pohľadom pred seba na klavír, akoby tam ani len nebol. Necítil som nič. Len prázdnotu, otupujúcu ničotu. Vytiahol som z vrecka zapaľovač a prehadzoval som ho medzi prstami...Znova som pochoval pod povrch všetky emócie, ktoré by sa mi mohli odrážať v tvári, či očiach. Kvôli mne nebude sa predsa nikto trápiť. To naozaj nepotrebujem.

Pomaly som kráčal von. Znova pršalo, nevadí. Aspoň počasie dokázalo vystihnúť moju náladu... Nasadol som do auta, šiel som pomaly, nemal som sa kam ponáhľať. Keď som bol už takmer pri Bellinom dome, pocítil som na sebe čísi pohľad. Nemusel som pátrať po jeho majiteľovi. Bolo mi jasné, kto to je. Jeho myšlienky boli najhlasnejšie, aké som keby počul. Len veľmi ťažko som držal nepohnutú fasádu. V hlave si stále prehrával včerajší večer s Bellou, akoby vedel, ako ma to týra. Musím to vydržať a on musí pochopiť, že ju nemilujem. Teda to si musí myslieť. Keby vie pravdu, ktovie, či by jej to povedal? Znova mi napadlo, že ona nevie pravdu o ňom...a odo mňa sa ju ani nedozvie...

Privítala ma doslova s otvorenou náručou. Vedel som čo bude nasledovať. Jej obľúbený film, vlastne rozprávka, pri ktorej sme sa spolu vždy smiali. V jej prípade tomu nebolo inak ani teraz. Jediné, čo ma tešilo bolo, že má ona radosť. Po skončení nadšene so smiechom poskakovala okolo gauča, hádzala na mňa pukance a opakovala repliky z filmu. To mi vždy dokázalo aspoň trochu zdvihnúť náladu. Bola taká roztomilá...

„ A vieš prečo je kráľ Julien moja jediná životná láska???“ pýtala medzi výbuchmi smiechu, keď videla, koľko pukancov mám vo vlasoch.

„ Jasné, lebo je taký skvelý pískač!“ a vytriasol som si z vlasov všetky pukance na ňu.

Pritiahol som si ju k sebe na gauč a pošepkal som jej.

„ Budeš mi chýbať, Belli...“ bolo to zvláštne povedať jej to, ale musel som. Už teraz. Tak je to najlepšie. Tak to musí byť. Dokázal som to povedať bez toho, aby sa mi zlomil hlas, len vďaka jej prítomnosti. Mohol som ju držať v náručí, kiežby som  mohol dokonca svojej existencie. Lenže nemohol som, môj plán boj jasný. Nezabráni mi v tom ani Alice. O zvyšku premýšľať teraz nemôžem, Alice by prišla na to, čo budem robiť, keď odídem. Som monštrum, tak teda budem monštrum...

Odsunul som Bellu od seba a už som jej nepozrel do očí. Len som tam sedel a hľadel na vypnutú telku. Počul som ako sa jej srdce prudko rozbúchalo, nadýchla sa, vydýchla a znova. Päť minút žiadna reakcia.

„ Č-č-čo tým myslíš?“ bola zmätená. Kto by nebol?!

„ Ale nič, tým sa netráp.“ Usmial som na ňu a zdalo sa, že sa upokojila. Ona by sa rozhodne nemala trápiť kvôli mne. Také niečo je neprijateľné.

Pri dverách sa ozval zvonček a ja som na mieste stuhol. Belline oči sa rozžiarili, bolo mi jasné, že vedela, kto príde. Prečo mi to dopekla nepovedala?!?! To naozaj čaká, že si s ním podám ruku a budem sa tváriť ako keby sa nechumelilo???

Áno, presne to čaká. Čo iné by mala čakať?! Nie si pre ňu nič!

Milujem ju!

HA HA HA to sme už počuli, skús prísť s niečím novým!

Prečo mi toto hovoríš?

To nie ja, to ty...

Stále som bez pohnutia sedel na gauči. Znova tá príšerná zúrivosť, keď som začul jeho myšlienky. Zas. Boli otravné ako bzučanie včiel, ktoré práve besne vyleteli z úľa a pripravovali sa na útok. A presne tak na mňa aj útočili, zabodávali sa mi pod kožu ako tisícky žihadiel. Nádych výdych, veď sa nič nedeje. Nie, kdeže, nič sa nedeje, iba sa mi práve pre očami rúca svet!!! Čo som si vlastne myslel?! Načo tu vôbec som?!

„ Ed?? Chcem ti niekoho predstaviť...“ vošla do obývačky a za ruku za sebou ťahala vysokého tmavého chlapca. Len čo ma zbadal prižmúril oči, ale ďalej pokračoval v hre “my dvaja sa nepoznáme“.

„ Som Embry. Ty musíš byť Edward, veľa som o tebe počul, teší ma.“ Povedal sarkastickým tónom a jeho myšlienky opäť hovorili za všetko. Silno mi stisol ruku, ale nebol silnejší ako ja. Jeho horúca ruka drvila moju ľadovú, prílišný kontrast. Bella si po chvíli potichu odkašľala, aby upútala našu pozornosť. Ruky sme si drvili dlhšie, než bolo vhodné. Ona vyzerala zmätená a trochu v rozpakoch. Ani sa jej nedivím, to čo tu teraz predvádzame sem rozhodne nepatrí.

„ Tak, ja už pôjdem, tešilo ma.“ Oplatil som mu rovnako sarkastickým tónom. Potichu na mňa zavrčal, tak, aby som to počul iba ja. Otočil som sa a odchádzal som preč.

„ Edward!“ skríkla Bella, keď už som bol pri dverách.

Ak jej ten pes niečo spravil... Rýchlo som sa otočil a videl ju ako sa ponáhľa za mnou. Hodila sa mi okolo krku, pobozkala ma na líce a ešte dodala: „ Maj sa a pozdrav všetkých. Niekedy sa zastavím.“ Široko sa usmiala. Opätoval som jej úsmev, nehľadel som na toho idiota. Nevnímal som jeho pobúrené vrčanie. Vykĺzol som z jej objatia a vyšiel von. Dvere sa za mnou zavreli, ale ja som nebol schopný sa pohnúť. Je to dobrá voľba. Odídem. Čím skôr, tým lepšie. Musím dúfať, že on sa o ňu postará...

Zbláznil si sa?!

Čo zase chceš?!?!?!

Ty si naozaj myslíš, že bude k nej úprimný a milý a všetko ostatné? Že s ním bude v bezpečí?

Nenahováral si ma čírou náhodou práve ty, na to aby som odišiel, že so mnou nebude mať normálny život, že jej bude lepšie po jeho boku?!

To sem neťahaj!

A prečo nie?

Lebo som povedal!

Postarám sa o to, aby bola v poriadku. Bude v poriadku... pohol som sa k autu. Na sedadle som si našiel mobil so sedemnástimi neprijatými hovormi. Prečo to Alice nemôže nechať plávať??? Je to moje rozhodnutie a ona na tom nič nezmení. Už som jej povedal, nech sa do toho nestará, tak prečo mi to musí tak komplikovať?! Nemám to už dosť ťažké aj bez toho??? Asi nie.

Vošiel som dnu do domu, auto ostalo stáť pred domom. Ráno odídem. Načo to odkladať? Všetci na mňa zrazu upreli ustarané pohľady. Neznášam, keď ma ľutujú!!! Vedia to, Alice nedržala jazyk za zubami, ako sľúbila. Ako mi to mohla urobiť? Sklamala ma na plnej čiare...

„ Ako si mohla, Alice? Veril som ti...“ pokrútil som nad ňou hlavou a bežal som hore, zbaliť si veci. Mohol by som odísť hneď, ale chcel som, MUSEL  som, sa ešte rozlúčiť s Bellou. To bude posledný krát, čo ma uvidí. Blbosť! Bude to posledný krát čo uvidím ja ju. Jej chýbať nebudem, má Embryho.

Zo šatníka som vytiahol cestovnú tašku. Veci vlastne ani potrebovať nebudem, ale keď sa nad tým zamyslím...nie nemôžem sa nad tým zamýšľať, nesmú vedieť, aký bude zo mňa netvor... teraz už len jednu vec...

„ Jazz, prosím, príď sem hore a ostatných  pošli von.“ Povedal som to len potichu a dúfal som, že ostatní pochopia a odídu na chvíľu von. Pri troche šťastia si budú myslieť, že sa s ním chcem o celej situácii poradiť a nejako rozumne to vyriešiť. Lenže ja už nedokážem konať rozumne a rozhodne nedokážem nič vyriešiť. Sklamem ich, ale zvyknú si.

Naozaj to zabralo, mysleli si, že neodídem, dúfali, že on ma presvedčí. Keď vchádzal dnu tváril sa neurčito ale zvedavo. Jeho myšlienky boli zmätené. Naozaj ho zaujímalo, čo od neho chcem. S Jasperom som si nikdy nebol veľmi blízky. Bol to môj brat, ale s Emmetom sme mali lepší vzťah.

„ Chcel by som ťa o niečo poprosiť. Potrebujem adresu na J. Jenksa.“ Zamračil sa ale v hlave sa mu okamžite vybavila presná adresa, to bolo to, čo som potreboval.

„ Nie..nie..načo to potrebuješ?“ nesúhlasne krútil hlavou. Uvedomil si, že tú adresu mi už vravieť nemusí, že omylom mi ju už “povedal“. Smutne som sa naňho usmial.

„ Len keby náhodou...pre istotu...“ isteže mne bolo jasné, že žiadnou náhodou to nebude, keď sa tam maximálne o dva dni ukážem.

„ Edward, nerob to. Nerob to, kvôli rodine.“ Tentoraz, ma to nezastaví. Sú rodina, ale ja tu nemôžem už dlhšie ostávať. Nebolo od neho fér, že na mňa vytiahol toto.

„ Ďakujem.“  Povedal som chladne a hlavou som mu pokynul ku dverám. Chvíľu sa nehýbal ale potom zmizol von za ostatnými.

Táto rodina bola dlho mojou súčasťou, ale už to nevydržím. Je to to najsebeckejšie a najhroznejšie čo môžem urobiť...ale je to moja vec. Všetkých sklamem, je mi to jedno. Už sa topím len v sebe. Nenávidím sa. nenávidím, to aký som. Iný ale nebudem. Každé ďalšie slová ma posúvajú len bližšie k okraju...a o chvíľu padnem...čím menej počúvam, tým menej hovoria....o chvíľu padnem...nič zo svojej existencie nemôžem ľutovať...ale aj tak padnem...

O pár dní bude po všetkom čo bolo.

Nechcem to tak!!!

Ale áno chceš, už príliš dlho si to popieral.

Neurobím to!

Samozrejme, že to urobíš, si slabý. Padneš, podľahneš, uvidíš...

________________________________________________________________________________________

Tak je tu pokráčko ;) dúfam, že si to užijete, je to kratšie, lebo chcem dostať Edwarda na určitú cestu, na akú zistíte buď v ďalšom dieli, alebo neskôr, sama neviem...k pokračovaniu mám zatiaľ len názov kapitoly, ale budem na nej pracovať ;) for gabriella: dúfam, že ti to čakanie stálo za to:D:D thanx for all:) twigirl vďaka za podporu, ostatným ďakujem za motiváciu písať ďalej:)

← →

zhrnutie

Autor: Jarusinka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek P.S. I love you 4: