Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » P.S. I love you 5

18.09.2009 (11:45) • Jarusinka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 3089×

5. Spomienky na budúcnosť

Edward:

Podľahnem, to bola jedna z mála vecí, ktorou som si bol istý. Chcel som tomu podľahnúť. Chcel som sa nechať ovládnuť tým netvorom vo mne, tým netvorom, ktorého som toľké roky držal pod zámkom v najtmavšej temnici môjho kamenného srdca.

Bolo rozhodnuté.

Pozrel som na hodiny- bolo už pol ôsmej. Dnes už Bell pôjde do školy. Tentoraz bezo mňa. Dobalil som posledné veci, na vrch som položil rámček s fotkou Belly a mňa spred roka. Vtedy bolo všetko jednoduchšie. Prečo som to musel takto skomplikovať? Nebolo by jednoduchšie, keby stále popieram svoje city k nej a hrám sa na niečo, čo nie som? Pre koho by to bolo ľahšie?

Mal som všetky potrebné aj nepotrebné veci. Zazipsoval som tašku, prehodil si ju cez rameno a pomaly som schádzal schodmi. Snažil som sa byť čo najtichšie, neplánoval som si žiadne srdcervúce rozlúčky. Iste, to by nemohlo byť Alice...

Stále na pri poslednom schode opretá o zábradlie, ruky skrížené na hrudi a nervózne poklepkávala nohou. Prebodávala ma pohľadom. Keby ju nepoznám, asi by som sa jej bál. Z jej myšlienok mi bolo zle. Cítil som sa omnoho horšie než doteraz. V hre na city vždy vyhrávala, na každého to platilo, a obzvlášť na mňa. Veľmi ťažko sa mi odchádzalo, keď na mňa jej myšlienky kričali, aby som tu zostal aspoň kvôli Belle, keď už nie kvôli rodine.

„ Nechápeš, že práve preto to musím urobiť??? Ak...ak sa niečo pokazí..musíš dať na ňu pozor! Buď tu pre ňu. To je posledná vec, o ktorú ťa žiadam, prosím.“ podarilo sa jej vyprovokovať ma. Presne to mala v pláne, ale nepočítala s takouto reakciou. Zarazil ju jedine môj tón. Nebol som nahnevaný, znova ma začínala ovládať tá neznesiteľná bolesť. V takom stave nemôžem ísť za Bellou. Potrebujem...potrebujem odtiaľto vypadnúť! Hneď !

Už som sa neotočil. Keby to urobím, celá moja snaha odísť bez rozlúčky by vyšla na zmar. Nechcel som odísť v zlom, ale Alice mi nedala na výber. Pochopí, že ma to mrzí...teda, že ma to bude možno časom mrzieť. Možno si navráva, že sa vrátim onedlho domov so stiahnutým chvostom ako zbitý pes. To je ale irónia...

Kohože to sem čerti nesú??? Sám veľký zástupca vodcu Quileutskej svorky z La Push. Čomu vďačím za takú návštevu?! Ale vlastne je len dobre, že je tu. Teda pokiaľ nechce bojovať. Tak- či tak by som sa s ním musel porozprávať. Lenže ak je tu už dlhšie, musel počuť, čo som povedal Alice. Asi nie je taký tupý ako vyzerá a dal si dva a dva dokopy...

Sedel som v aute, ale keď som zbadal, že sa sem blíži pomalým krokom, vyšiel som von. Jeho myšlienky nenaznačovali, že by chcel bojovať. Teda aspoň nie v tejto chvíli. Nechápal, čo to tu robím aj keď nebol ďaleko od pravdy, ktorú pred ním do poslednej chvíle budem tajiť.

„ Už sa s ňou len rozlúčim a potom zmiznem. Ako som sľúbil, nebudem stáť v ceste. Vidím, že ju miluješ, ale Alice a ostatní tu budú pre ňu. Ja nie. Im brániť nemôžeš, ani na to nemáš dôvod. Časom sa im možno naučíš aspoň trochu dôverovať. Nie sme..nie sú ako iní...“ opravil som sa. Videl som, že ju naozaj miluje, aj keď ma to ničilo. Nemohol som im brániť, ak s ním bude šťastná.

„ Ale varujem ťa...“ zavrčal som, keď sa jeho myšlienky začali zamotávať. „ Ak jej ublížiš, je mi jedno akým spôsobom, JA osobne, potom ublížim tebe, rozumieš?!“ naposledy som varovne zavrčal ale keď som kráčal späť k autu, podlomili sa mi kolená...

Naposledy sa postavil pred zrkadlo, upravil si golier košele a vyšiel z dverí k zaparkovanému autu pred domom. Pri aute stále jeho kamarát- Jacob. Nesúhlasne si ho premeriaval a zatínal ruky do pästí.

„ Nemal by si to robiť. Keď sa to dozvie Paul alebo Sam...“ varovne pokrútil hlavou a zavrel oči.

„ Je mi to jedno. Páči sa mi a pôjdem. Nech si vravia, čo chcú. MNE to zakázať nemôže, a okrem toho, nevie o nás. Tým som si istý. Tie pijavice o nás doteraz tiež nevedeli...“

„ Áno, ale vďaka tebe, už vedia.“ Skríkol naňho Jacob. Embry len pokrčil plecami a obišiel ho. Mal som pocit, akoby túto spomienku ani nechcel ukazovať, len mu prekĺzla, ale to čo nasledovalo bolo jednoznačne úmyselné...

Zastavil pred jej domom a zazvonil. Charlie mal byť do rána v práci, takže bola sama doma. Nemusel čakať dlho. Rýchlo zbehla dolu a otvorila. Líca jej zahoreli červeňou, keď sa naňho usmiala a on jej úsmev opätoval. Vymenili si pár zdvorilostných fráz a nastúpili. Najprv šli do Port Angels, do kina. Vždy keď sa jej dotkol ruky v prítmí kina, myslel som, že zošaliem

. Odtiaľ už vychádzali ruka v ruke. Šli na večeru a vracali sa späť do Forks. Potom ale odbočil na mne veľmi známu cestičku. Kľukatila sa takmer k okraju lesa, lemovaná hustým porastom vysokých borovíc.

„ Odtiaľto to prejdeme peši, nie je to ďaleko.“ Žmurkol na ňu a potiahol ju k lesu. Nechápavo sa mračila ale šla.

„ Kam to vlastne ideme?“ spýtala sa po chvíli, keď sa už aspoň tretíkrát potkla o koreň stromu ale našťastie nespadla. To znechutenie z turistiky bolo v jej hlase ľahko poznateľné.

„ Je to také miesto, ktoré som nedávno našiel keď...keď som zablúdil v lese...“ a nasilu sa zasmial. To miesto našiel, keď hliadkoval v lese na našom území. Je to trochu ironické, že zmluva ktorú uzavrel Carlisle s Quileutmi, nám zakazuje vstupovať na ich územie, ale oni sa pokojne môžu promenádovať po našich obľúbených miestach.

„ Tak. A sme tu.“ Ukázal pyšne rukou na lúku, ktorá sa rozprestierala pre nimi ako na dlani. Na MOJU lúku.Lúku, kde som vždy trávil čas, keď som chcel byť sám. Jediné miesto, na ktorom som sa cítil voľný a slobodný, bez starostí, zabudol som sa všetko navôkol...

Aj napriek tomu, že som hľadel cez jeho myšlienky na celú okolitú krajinu, ktorá ma vždy tak uchvacovala, v tom okamihu som nič z toho nevidel. Zrak mi zahalila priesvitná, no zároveň jasne červená hmla. Keby som tam bol, najradšej by som mu zakrútil krkom. Prečo to urobil? Prečo??? Raz ma tu dokonca videl a teraz ju sem vzal. Znova vo mne vzbĺkla nenávisť...

„ Je to nádherné...“ takmer nepočuteľne zašepkala a objala ho. Kúsok sa od nej odtiahol a hľadel jej do očí. Ona ho tiež doslova hypnotizovala. Jeho pohľad preskočil na jej pery a priblížil sa k jej tvári. Premohla ma totálna agónia. Posadil ju na deku, ktorú rozložil na zemi. Dlho sa bozkávali, kým sa neodtiahla a zašepkala: „ Mala by som ísť domov...“. on len prikývol a spomienka sa skončila. Mal som chuť kričať, porozbíjať všetky veci v dosahu, ale hlavne...chytiť ho a roztrhať ho vlastnými rukami tak, že mu ani to jeho uzdravovanie nepomohlo. Ten hnev sa však ani len nedal zrovnávať s tou bolesťou, ktorú som cítil, keď som ju videl v jeho náručí...

Stál tam a zlomyseľne sa usmieval. Musel to vedieť. Musel vedieť, čo to so mnou robí...ale ako? V tej chvíli akoby on dokázal čítať myšlienky mne.

„ Vidím, ako sa na ňu dívaš, vidím ako ťa ten pohľad ničí. Mňa neoklameš Edward Cullen. Ale ja jej to nepoviem, nie som hlúpy. Toto tajomstvo je tvoje, rovnako, ako ja mám svoje vlastné. Viac pre teba neurobím.“ Vbehol do lesa a už som ho nepočul. V diaľke sa strácali aj jeho ďalšie myšlienky.

Musel som sa pozbierať. Proste prídem, poviem jej kam pôjdem a odídem. Nič viac, nič menej. Opäť som sa znenávidel za to, ako jej budem klamať. Nikdy som jej nepovedal toľko klamstiev, ako za posledný týždeň. Som úbožiak, odporný, hlúpy klamár.

Oprel som si čelo o volant a snažil som sa upokojiť.

Nedokážem to, nedokážem!

Toto musíš urobiť! Je to dobro vás oboch!

Ako to môže byť dobré, keď to tak bolí???

Ale len teba...ona to zvládne...

_______________________________________________________________________________

Ďakujem za krásne komentáre a za vašu podporu:) jednoznačne špociálna vďaka tentoraz patrí Twigirl, vďaka ktorej som mohla lepšie upraviť Embryho spomienku, veľmi ďakujem za tú radu, ktorú si mi dala:)

Gabriella: tie tvoje vyhrážky xD poistená už som, ale ak mi spravíš niečo s vlasmi tak za seba neručím!!!!:D:D:D dúfam, že ti pokračovanie stálo za tie komenty a čakanie;)

← →

zhrnutie

Autor: Jarusinka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek P.S. I love you 5: