Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » P.S. I love you 7

21.09.2009 (12:15) • Jarusinka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2991×

7.Dofrasa, čo sa deje?!

Bella:

Prebudilo ma zvonenie pri dverách. Dočerta prečo mi ten hlúpy budík zas nezvonil?! Šmátrala som rukou po nočnom stolíku, po budíku, aby som aspoň zistila, koľko je hodín. Konečne sa mi ho podarilo nahmatať, aj keď som zhodila na zem knihu, ktorú som večer čítala. Pol ôsmej!!! Bože!!! Niekto zvoní!!! Dopekla!!! To bude určite on!!! Prišiel načas, ako sme sa dohodli. Ježišikriste a ja tu ležím a nič so sebou nerobím, iba sa hrám na práve zobudené strašidlo, ktoré vyšlo z domu hrôzy?!

Rýchlo som vyskočila z postele, otvorila skriňu a zhrabla som prvé tričko a džínsy, ktoré mi prišli pod ruku. Zbehla som do kúpeľne, narýchlo som si vyčistila zuby, vlasy prehrabla hrebeňom. Lepšie to už nebude, povedala som si a mávla som rukou na svoj odraz v zrkadle. Náhlila som sa dolu schodmi. Hmmmm...dnes možno nemám až takú smolu, keď som zbehla dolu schodmi, bez zbytočného pádu, či pošmyknutia. Už aby som mu otvorila dvere a...

„ Ahoj Emb-...“ musela som sa usmiať už aj pri myšlienke, že ho znova uvidím. Keď som ale zdvihla pohľad z kľučky na dverách zarazila som sa. „ Edward...“ rýchlo som sa opravila, aby si to nevšimol. Môžeš snívať dievča! Cítila som ako sa mi do tváre hrnie červeň.

„ Prepáč ja..nečakala som ťa...“ zašomrala som si popod nos, žmolila som si ruky a v duchu som sa preklínala, že som Edwardovi zabudla zavolať, že dnes ráno po mňa chodiť nemusí.

„ Vlastne, dnes s tebou nepôjdem do školy...“ začal akoby mi ZRAZU dokázal čítať myšlienky, ale niečo ho zarazilo. Občas som pri ňom mala pocit, že iba predstiera to, že mne čítať myšlienky nedokáže... Ale toto jeho zaváhanie ma vrátilo späť do reality. Prečo by on nešiel do školy? Alebo len nie so mnou? Prečo potom chodil?

„ Nie? Prečo?“ spýtala som sa so záujmom. Čo by ho už len k tomu viedlo?

Pohľad mi padol na cestovnú tašku pohodenú na sedadle spolujazdca. Od prekvapenia som zažmurkala. Niekam odchádza? Prečo? Kam?

„ Prišiel som sa rozlúčiť. Odchádzam do Denali navštíviť rodinu a potom..chcem cestovať...“ objasnil mi s jemným úsmevom.

Odchádza...odchádza...fajn....moment....čo??????????????????????????????????????????????? Denali???????????

V mysli sa mi zjavila spomienka z detstva. Boli to tuším moje dvanáste narodeniny. Vtedy som ešte ani len netušila, čo sú Cullenovci zač. Ako každý rok mi usporiadali narodeninovú oslavu. Vtedy sa tam zjavili aj ich ďalší známi. Vedela som si presne do detailov vybaviť, štyri nadľudsky krásne ženy a po boku jednej z nich nádherného bledého muža, akoby z iného sveta. Ťažko povedať, ktorá z nich bola najkrajšia. Edward sa mi potom po pár rokoch zveril, že jedna z nich, konkrétne Tanya mala oňho dosť veľký záujem. Vtedy mi to pripadalo smiešne, teraz už len zvláštne. Všetky dievčatá zo školy šli na ňom oči nechať. Pre mňa to bol vždy len môj Ed. Môj veľký brat.  Možno preto bol posledné dni taký zvláštny. Žeby sa predsa len rozhodol, že bude s Tanyou alebo čosi podobné? Hmmm...ak ho to urobí šťastným...

Zdal sa byť dosť vyvedený z miery, keď som ho objala a rozlúčila sa sním. „ Budeš mi chýbať, sľúb, že mi budeš volať alebo písať a že sa čoskoro vrátiš.“ Bude mi naozaj veľmi chýbať, ešteže mám Embryho. Ak by nebolo jeho, nedovolila by som mu odísť. Je tu vždy aj Alice a ostatný, ale Edward je predsa len Edward...

„ Aj ty mi budeš veľmi chýbať.“ Zašepkal a pocítila som jeho chladný dych vo vlasoch. Neušlo mi, že nič nesľúbil a to sa mi ani trochu nepáčilo. Trochu som sa odtiahla a dlane som mu položila na plecia. Sústredene som mu hľadela do jantárových očí, snažila som sa nájsť čo i len náznak nejakej pohnútky k tomu, čo mi tu hovorí, čo sa chystá urobiť. Ale..čo sa vlastne chystá urobiť?

Načo sa do toho staráš? Je to jeho život!!!

Ja viem ale...

Nezáleží na tom. O chvíľu je tu Embry, ber to tak...

Máš pravdu...

Konečne...

Ešte raz ma objal a otočil sa na odchod. Keď odchádzal, všimla som si auto vychádzajúce spoza zákruty. No konečne! S úsmevom som mu zamávala a videla som ako mi odkýval späť. Edwardovo auto akurát vycúvalo z príjazdovky a na jeho mieste zaparkoval Embry.

Vyskočil z auta, pribehol ku mne pevne ma zovrel v náručí a zatočil sa so mnou.

„ Láska, tak si mi chýbala.“ Zašepkal a pobozkal ma. Keď som na sebe pocítila jeho horúce pery, zachvela som sa.

„ Aj ty si mi veľmi chýbal?“ zvrtla som svoju odpoveď do otázky, keď sa so zvláštnym výrazom odtiahol a zovrel pery. Nechápavo som naňho hľadela. Musela som asi vyzerať dosť komicky, lebo po chvíli mu začalo mykať kútikmi a napokon vybuchol do smiechu.

„ Embry Call! Je tu niečo smiešne?!“ spýtala som sa nahnevane a podvedome som zložila ruky v bok. Zlovestne som si ho premeriavala, kým mi znova nepozrel do tváre.

„ Prepáč ja...vlastne nič...“ a znova sa začal smiať. Povzdychla som si a prekrížila som si ruky cez prsia.

Po ďalšej chvíli sa upokojil, narovnal sa a s úsmevom mi uhladil vlasy. „ Pôjdeme?“

---

Škola sa neskutočne vliekla. Myslela som, že umriem od nudy. Nikoho z rodiny som tam nevidela. Na okamih som zahliadla Alice, ako vychádza z kancelárie riaditeľa, ale vzápätí zmizla. Možno sa mi to len zdalo.

Znechutene som sedela pri stole v jedálni a vidličkou som sa rýpala v nechutnom obede. Po zazvonení som sa vliekla na biológiu- jednoznačne najnudnejšiu hodinu, ktorú som prežívala iba a len vďaka Edwardovi. Škoda, že tu nie je, mohli sme sa nudiť spolu...

Keď som vyšla zo školy došlo mi, že tu nemám auto. Asi budem musieť ísť peši..

Len čo mi tá myšlienka prebehla hlavou, ako zamávaním čarovného prútika mraky nado mnou potemneli a z diaľky sa ozvalo burácavé hrmenie. Na zem sa zniesli prvé kvapky dažďa. Na nimi ďalšie a ďalšie a ďalšie... Všetci sa s výskotom utekali skryť dnu. Ja som stála na mieste akoby som tam zapustila korene. Niečo ma nútilo stáť tam a hľadieť na vyľudnené parkovisko. Akoby sa niečo pokazilo, niečo bolo nesprávne.

Netuším ako dlho som tam stále a začula som vrčanie motora. Vychádzalo z auta, ktoré zastalo kúsok predo mnou a dverami otvorenými na strane spolujazdca. Cez sedadlo sa vykláňal von Embry a naznačoval, aby som nastúpila. Nedokázala som svoje telo prinútiť k tomu, aby spravilo čo len najmenší krôčik.

„ No tak Bell nastúp, si celá premoknutá.“ Prihovoril sa mi, ale ja so som stále nebola schopná reagovať. Nič som nedokázala vnímať SPRÁVNE. Akoby bolo niečo, veľmi ale veľmi nesprávne. Nedokázala som sa toho ťažobného pocit zbaviť.

Ani som nepostrehla, že sa mu podarilo nasúkať ma do auta a odviesť domov. Nepamätala som si, že by som prišla domov, prezliekla sa a posadila do kuchyne, kde na stole stála šálka s horúcim jahodovým čajom. Cítila som, ako sa trasiem od zimy.

Oproti mne sedel na stoličke Embry a ustarane sa na mňa díval. Čo sa stalo? Prečo tak pozerá? Moment čo tu vlastne robí? Čo? Prečo? Ako...??? Zamračila som sa naňho. Nemal by tu byť. Koľko je vlastne hodín? Čo ak príde Charlie?

„ Čo tu robíš??? Prečo si tu?“ spýtala som sa. Divila som sa, ako slabo a chrapľavo znie môj hlas.

„ Mám odísť?“

„ Ja neviem...“ vydýchla som a oprela som sa o operadlo stoličky.

„ Čo sa stalo?“ pýtala som sa znova. Nedokázala spomenúť na nič čo s a dialo pred pár hodinami, či predtým než som precitla na stoličke v kuchyni. Tiež sa zamračil.

„ To by si mi mala povedať ty... Stála si tam...musel som ťa dostať do auta a domov...bola si celá premoknutá s takým prázdnym pohľadom. Poviem ti, bolo to trochu desivé. Naozaj sa mi uľavilo, keď si teraz konečne prehovorila.“ Slabo sa pousmial.

„ Takže som bola celý čas mimo.“ Nebola to otázka, ale prikývol na znamenie súhlasu. „ Ja...neviem čo sa dialo, alebo čo sa deje... mala som taký zvláštny pocit...“ zháčila som sa. Čo mu to tu vykladám?! Pomyslí si, že som nejaký pomätenec alebo čosi podobné.

S podvihnutým obočím ma opatrne sledoval. To som si mohla myslieť. Určite si už myslí, že niečo so mnou alebo mojou hlavou nie je v poriadku...

„ ...zabudni na to... Čo Charlie? Nemal by tu už dávno byť?“ zdal sa zaskočený.

„ Je pol piatej. Ak sa nemýlim domov chodí..okolo piatej?“ nie nemýlil sa. pokývala som hlavou a znova ma oblial ten zvláštny pocit, že niečo nie je v poriadku...

Embry na mňa stále tak...neviem to ani vyjadriť...tak zvláštne, akoby obozretne, nahnevane, nechápavo a ľútostivo zároveň. Povzdychla som si, vstala zo stoličky a šla k nemu. Ak ma teraz odstrčí, jednoznačne ma pokladá za blázna.

Obišla som stôl a podišla k nemu zastala som celkom blízko pri ňom. Chvíľu mi len hľadel bez slova do očí a potom si ma rýchlo jednou rukou pritiahol k sebe. „ Už som ti povedal, že ťa ľúbim?“ spýtal sa ma potichu nežným hlasom. Začervenala som sa a trochu pomrvila.

„ Keď sa nad tým zamyslím...tak...myslím, že už veľa krát.“ Odpovedala som mu s širokým úsmevom.

„ Ešte to aj veľa krát budeš počuť...“ zastrájal sa a hladil ma po ramenách a po chrbte. V tichosti sme si vychutnávali prítomnosť jeden druhého.

Z nášho malého osobného raja nás vytrhlo štrkotanie kľúčov v zámku. Dopekla! Charlie! Počula som ťažké kroky v chodbe a hneď sa ozval jeho hlas.

„ To som ja Bells... máš návštevu?“ zvolal, ešte stále z chodby. Vyskočila som na rovné nohy, zdrapla Embryho za ruku a ťahala za sebou.

Zastali sme v chodbe. Otec práve vešal na vešiak opasok so zbraňou. Keď nás zbadal ako tam stojíme, neveriacky vyvalil oči, no rýchlo sa spamätal.

„ Embry...Call?“ prekvapilo ma, že si pamätá jeho meno, aj keď sa stretli len jediný raz na oslave mojich narodením. Všimla som si ako sa Embry pousmial a natiahol k nemu ruku.

„ Náčelník Swan, dobrý deň.“ Zdvorilo mu potriasol ruku.

„ Čo ťa k nám privádza?“ pýtal sa obozretne. Preboha, otec, toto nemyslíš vážne!

Zagánila som naňho a dúfala, že pochopí. Pochopil. Trochu potriasol hlavou a odišiel do obývačky. Cestou po mne hodil ospravedlňujúci pohľad. Embrymu znova mykalo kútikmi úst, zdalo sa, že sa veľmi dobre baví. Potiahla som ho za ruku. Mohli by sme ísť radšej niekam inam.

„ Oci, teraz pôjdem von ale neboj, nebudem preč do rána.“ Zakričala som ešte a zabuchla za nami dvere.

„ Máš fajn otca.“ Zaškeril sa Embry, keď sme sa viezli po ceste smerom k La Push. Len som prevrátila oči a ďalej som to nekomentovala.

_______________________________________________________________________

TU je odkaz na to užasnéé video,,,waaaaa pozrite tó strašne zlytý, totálne na zjedenie, sexy back x)

to veľké písmo muselo byť, sorry xD stále sa vás snažím presvedčiť, aby ste Embryho mali radi a vy stále nič! :-/ :D

Okej, späť k "podčiare" :) → dúfam, že sa vám dielik páčil a necháte tu komenty:) tie minulé boli naozaj krásne, ani si nedokážete predstaviť ako ma potešili:) veľmi si to cením a ďakujem vštkým, ktorí ma podporujú, naozaj si to veľmi vážim

← →

zhrnutie

Autor: Jarusinka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek P.S. I love you 7: