Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Pavučina prekliateho života 10. kapitolka

08.01.2010 (13:15) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 782×

10. kapitolka

Po troch dńoch

Celé dni som pri nej sedela. Nechodila som od nej ani na krko. Cítila som ako ma smäd škriabke v krku no toto som jej spôsobila ja. Za pár minút sa zobudí viem to. Počujem jej srdce. Ked sa ozvalo posledné Bum. Prudko otvorila oči a sadla si. Ani nie v jednej sekunde stála v kúte v obrannej pozíci. Dala som ruky v náznaku že sa vzdávam.

„Nepamätáš si ma?“

„Prepáč, pamätám zachránila si ma.“

„Ak to tak chceš nazvať.“ Mykla som plecami. Záchranou by som to nazívať moc nechcela.

Chytila sa za krk.

„Pod mali by sme ísť na lov.“

„Lov?“

„Hej. Prepáč nevysvetlila som ti čo si, sme. Si upír. Máš dve možnosti. Živiť sa ľudmi alebo zvieratami. Ja preferujem zvieratá ale táto voľba je na tebe.“

„Jednoznačne zvieratá.“ Hystericky sa usmiala.

„Neboj sa pôjde to samo.“ Už to so mnou nebolo odbré. Videla som zamlžene a v krku ma pálilo. Schmatla som ju za ruku a viedla do sály. Musím ju ešte ukázať. Sľúbila som to otcovi.

„Musím ťa ešte predstaviť otcovi potom pôjdeme.“ Prikývla. Otvorila som sálu a viedla ju dnu. Boli tu všetci traja. Caius, Marcus a aj môj ocko. Stál tu aj Alec s Jane. Felix a Nicolas. Odklopýtala so k nim.

„Takže toto je...“ nenapadlo ma že neviem jej meno. Pozrela som sa na ńu a ona sa chytila.

„Volám sa Stephanie. Priezvisko si nepamätám.“ Začala sa pri mne pýriť. Áno môžem za to ja. Vytváram ilúzie.

„Teší ma Stephanie. Už ťa Ema oboznámila s pravidlami?“ zodvihol obočie. To by som už nevydržala nie je mi zrovna dobre.

„Ocko potom. Prosím.“ Šepla som.

„Nie! Mala by to počuť hned.“

„Aro myslím že má Ema pravdu. Nech idú najprv na lov a potom si ťa Stephanie určite vypočuje.“ Ujal sa slova strýko Marcus. Usmiala som sa na neho.

„No dobre ale pôjde aj Felix.“ Ten sa na Steph stále pozeral. Myslím že sa našli lebo ani ona z neho nevedela zpustiť oči. Začali sa rozprávať no ja som dalej nemohla. Utekala som do lesa a skolila prvé zviera, ktoré som uvidela. Ked som to dopila zhrozene som sa pozerala na veveričku v mojich rukách.

„To nemyslíš vážne sestrička.“ Smial sa Felix a pozoroval Steph ako pije pumu.

„No... sama to nechápem.“ Smiala som sa utekala za daľšiou korisťou.

Po love sme šli hned do sály. Ja a Steph sme sa zbehli ešte prezliecť. Ona si obliekla moje tmavé džínsy a karamelové tieľko. Hodilo sa k jej očiam a k tomu si dala čierne bolérko a čierne balerínky. Ja som si dala bledé obtiahnuté džínsy biele tielko a vlasy som si zopla do copu. Nechcelo sa mi nejak vystrájať v šatníku. Chytila som ju a povzbudivo sa na ńu usmiala.

„Neboj sa. Nič sa ti nestane. Určite by to nedovolil ani Felix.“ Lišiacky som sa usmiala a ona prevrátila oči.

Vstúpili sme do sály a boli tu všetci čo ráno.

„Kludne pri tom nemusíš byť Ema. Chod si oddýchnuť.“ Usmials a ocko. Steph sa na mńa vyľakane pozrela. Chytila som jej ruku a zmačkla.

„Ostane.“ Ocko jej vykecával všetky pravidlá. Ked sme skončili povedal ešte niečo.

„Zajtra bude oslava.“ Tlieskal rukami.

„Aká?“ zaujímalo ma.

„Navašu počesť.“ Zo strany kde stála Jane som počula zasyčanie. Mala som chuť to dievča roztrhať. Otočila som sa na ńu a vycerila zuby.

„Hovorila sni niečo? Jane!“ skyla som.

Bola ticho. Dobre vedela kto tu má vyššie postavenie. Felix sa hned ujal mojej priateľky šli niekam do knižnice či kam. Sadla som si na schody k trónom. Nicolas sa o niečom bavil s Arom. Tak veľmi mi pripomínal Edwarda. Zakrútila som hlavou a v hrudi som zacítila bolesť. Veškú záťaž, ktorej sa asi nikdy nezbavím. Zťažka som sa nadýchla.

„Si v poriadku Em?“ chytil ma za rameno Caius.

„Neviem.“ Šepla som zrhane.

„Nevyzeráš najlepšie.“ Zrazu som počula výkrik Steph. Utekala som za ním. Počula som ako ide za mnou aj Nicolas. Steph ležala na zemi v bolestiach Felix tu nebol no cítila som ako sem uteká. Jane!

„Prestań!“

„Lebo čo!“ smiala sa mi do tváre. V tom to vo mne vybuchlo. Skočila som po nej.

„Prestane!“ kričal Nicolas.

Odtrhla som jej kus ramena. Už to boli aj strýčkovia a ocko. Felix držal Steph a hladil ju po tváry.

„Ema prestań!“ kričal otec.

Krúžili sme v kruhu.

„No čo je Jane nejde ti na mńa tvoja schopnosť?“ smiala som sa a ona rozzúrene vrčala.

Skočila som a od tela som jej odelila celú pažu.

„Prestań Ema!“ kričal otec.

„Nie!“ vrčala som. Videla som červené fľaky. Mojou prioritou bolo trhať a zabíjať. Už som bola na Jane a mohla som jej oddeliť hlavu od tela keby som neprestala. Uvedomila som si čo robím. Zoskočila som z nej a cúvala až k stene.

„No čo zľakla si sa?“ smiala sa. Ja predsa nezabíjam. Nie, nie, nie!

„Myslíš?“ ked ju nezabijem môžem ju aspoń pomučiť. Sladko som sa usmiala. Mám podobnú schopnosť no ona tvorí iba ilúziu no ja nie. Trhala som ju zaživa. Ale iba zvnútra. Usmiala som sa a začala tvoriť. Padla na zem a zvíjala sa v kŕčoch.

„Páči sa ti vlastná taktika?“ stála som nad ńou.

„Ešte raz sa jej dotkneš alebo niekoho koho milujem. Neručím za seba. Vieš že som silnejšia a mocnejšia ako ty tak prosím nebud hlúpa. Váž si vlastný život a nemrhaj ním.“ Stiahla som svoju schopnosť. Prsty mala zaryté do kamenej zeme a nepravidelne vydychovala. Felix zobral Steph do jeho izby a otec ma schmatol za ruku.

„Zbláznila si sa? Mohlo sa ti niečo stať.“ A už ma drtil v náručí.

„Už len mne. HA HA.“ Všetci traja sa pobrali preč. Jane tu nechali ležať no prišiel po nu Demether. Ostala som s Nicolasom sama. Sadla som si ku krbu a zapozerala sa do ohńa. On si sadol ku mne a len tak sme tu sedeli mlčky. Rozhodla som sa že prelomím to ticho.

„Kedy si sa narodil?“

„Hned potom čo si odišla.“ Usmial sa. Bol tak... Stop!

„Máš nejakú schopnosť? A prečo si odišiel z Volltery?“

„Mám. Vlastne čítam a mením myšlienky. A odišiel som preto pretože som chcel okúsiť volnosť. Niečo nové. Vadili mi už steny Volltery.“ No do pekla on číta ešte aj myšlienky tak to ma mohlo rovno poraziť no nie? Aj tak mne ich čítať nemôže iba ked chcem. V myšlienkach som sa usmievala.

„Zaujímavé. Ja som zas rada že som tu.“ Smiala som sa a krútila hlavou.

„Aj ja som rád že si tu.“ Usmial sa. Tak to ma zaskočilo on je rád? Prečo? Otočila som sa na neho a chcela opýtať no to ma vyrušil môj podarený brat...

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Pavučina prekliateho života 10. kapitolka: