Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Pavučina prekliateho života 12. kapitolka

28.01.2010 (21:00) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 825×

12. kapitolka

„Tak  ty si Marcusov syn Nicolas?“ Opýtal sa Edward, no očami prepaľoval mňa. O čo mu do riti ide?!

„Presne.“ Usmial sa na neho milo Nicolas. Tvár som otočila na Nicolasa.

„Nechcel by si so mnou ísť na lov?“ Usmiala som sa na neho sladko. Neviem čo ma to chytilo ale...

„Pravdaže.“ Začal vstávať.

„Prepáčte.“ Usmiala som sa na Edwarda a tú hlúpu Lindu. Najradšej by som ju videla horieť v pekle.

Nicolas ma chytil za ruku a ťahal von z hradu. Bol krásny ako Edward vyzerali priam ako bratia. Och... Stop! Lebo ho zvalím do trávy a ... Proste stop! Pozrela som sa mu do karamelových očí a utekala s ním do lesa...

... utekali sme lesom a Nicolas stále držal moju ruku. Asi mu to stále nedošlo. Keď sme však ucítili korisť uvedomil si, že ma za tú ruku drží. Pustil ma a ospravedlňujúco sa na mňa usmial. Kývla som a bežala za svojou večerou. Pred sebou som uvidela stádo sŕn. Rozbehla som sa a zakusla sa do tej najmenšej. Celkom mi to stačilo. Keď som s ňou skončila všimla som si, ako sa o strom opiera Nicolas. Tak to robil vždy Edward. Opieral sa a sledoval ma. Boli si tak podobný. Vietor sa pohrával s Nicolasovými vlasmi. Bol zamyslený, ale oči zo mňa stále nespustil. Bol tak krásny a dobrý človek, upír.

„Koľko tu už stojíš?“ Zamračila som sa aj keď mi to vôbec nevadilo.

„Chvíľu... myslím.“ Poškrabal sa  vo vlasoch. Vyzeral tak... chutne.

„Si špinavý.“ Zasmiala som sa a utrela mu pery. Bolo to tak uvoľnené, no celú dobu som sa mu pozerala do očí. Jeho  pery ma priam volali,  ja som to však prerušila hlúpou vetou.

„Mal by si nosiť podbradník.“ Smiala som sa a on sa najprv zamračil. Potom sa pozrel niekam za mňa a už ma držal v náručí.

„Však počkaj... že podbradník...“ Krútil hlavou.

„Povieš mi kam ma to nesieš? Ak si ma chcel zabiť mohol si hneď tam.“ Povedala som ledabolo.

„Zabiť ťa nechcem. Bola by ťa škoda.“ Usmial sa na  mňa.

Otočila som hlavu a pred nami stála kopa lístia. To snáď nemyslí vážne. Ani nevie ako ťažko sa to dáva preč  z vlasov.

„Nie!" Šepla som.

„Ale áno.“ Milo sa usmial a hodil ma do lístia.

Hodnú chvíľu som ležala v kope lístia bez pohnutia a rozmýšľala ako mu to oplatím. Zrazu stál predo mnou a podával mi ruku.

„Nechcel som, prepáč. Si v pohode?“ Usmiala som sa  a kývla, chytila som ho za ruku a stiahla do lístia.

„Ha!“ Zasmiala som sa a zahrabávala ho doň. No on ma chytil jednou rukou za pás a vtiahol ma do tej kopy tiež. Ležala som na ňom a pozerala sa mu do očí.

„Vieš čo? Chcel som.“ Vyplazil mi jazyk a ja som ho jemne kusla do líca. Mal tam taký jemný krúžok od mojich zubov.

„To nemyslíš vážne.“ Vytreštil na mňa oči a chytil sa za líce.

„Myslím.“ Zamračil sa a zrazu som bola pod ním. Držal ma za ruky a približoval sa skoro ku mojím perám. Čakala som bozk, no on ma hnusák kusol!

„Hej!“ Zakričala som. On už ale trielil preč. Do hradu, zbabelec. Vybehla som z lístia a utekala za ním. Čakal na balkóne a ruky mal zložené na prsiach. Z lesa za mnou vybehli moji dvaja bratia. Emm a Felix. Obaja padli na zem a rehotali sa. Zodvihla som obočie a pozrela sa na tých hlupákov.

„Poviete mi čo je vám také smiešne?“

„TY!“ Zakrochkali obaja. Ja som sa posunula a pozrela sa do okna v ktorom som sa odrážala. Vo vlasoch som mala zamotané lístie. Pod perou kúsanec a oblečenie špinavé.

„Nicolas!“ Zakričala som na celý hrad.

Po sprche som šla do sály. Nicolasa som vtedy nenašla ale teraz tu sedel a na niečom sa dohadoval s Jasperom. Sadla som si k Alice a ani raz som sa nepozrela na Nicolasa.

„Ema? Čo je toto?“ Ukázala mi pod peru Linda. Hus sprostá!

„Ehm... kúsanec.“ Usmiala som sa a Edward zazeral na Nicolasa. Ten sa s Jasperom na niečom pochechtával. A vtedy sa mi  rozžiarila žiarovka. Ja viem čo mu spravím. Čertovsky som sa usmiala a utekala do svojej izby.

Keď bolo všetko hotové  šla som do sály.

„To neurobíš.“ Zamračila sa Alice.

„Prečo nie. Ostane mu to tak aspoň 4 dni.“ Zasmiala som sa. Krútila hlavou a ja som si sadla. Vedela som, že sa teraz Nic umýva lebo ide s Alice do obchodov. Aj to som vymyslela.

„EMA!“ Ozývalo sa celým hradom. A ja som sa strašne začala smiať.

Do sály vletel ten na  ktorého som čakala. Mal ružové vlasy. To vám hovorím. Taký sexy ešte nebol. Emmet a Felix teraz ležali na zemi a smiali sa.

„Ja... mám teplého... upírčieho bratranca.“ Kričal Felix a chytal sa za brucho. Nicolas na Felixa zavrčal, no potom sa jeho pohľad otočil na mňa.

„Ja ťa zabijem.“ Zavrčal Nicolas. Rozbehol sa a chytil ma. Prehodil si ma cez rameno. Metala som sebou a metala.

„Nicolas, kľud! Veď to je pekné.“ Upokojovala som ho, nevedela som čo má za ľubom. Stáli sme pred jeho izbou.

„Felix!“ Zakričal. V momente tu stál Felix.

„Felix čo to robíš?!“

„Prepáč sestrička.“ Šepol a chytil ma. Zrazu došiel Nicolas a niečo držal v rukách. Nie! Farby na telo. To nemyslí vážne. Nalial to všetko do vane a obaja ma tam hodili. Okamžite som vyletela z vane a stála pred zrkadlom. Moje telo nebolo biele ale zelené!

„Nicolas!“ Zakričala som a naháňala ho po hrade. Našťastie ma v tej rýchlosti nikto nevidel.  Nicolas vletel do mojej izby a ja som za sebou zamkla.

„Ukáž sa, lebo ťa naozaj zabijem.“ Zrazu stál za mnou a šeptal mi do ucha.

„To by si naozaj spravila?“ Mala som zavreté oči. Držal ma za boky. Otočil si ma a ja som sa mu pozerala do tých karamelových očí. Ani jedného z nás teraz nezaujímalo či mám zelenú pleť alebo, že on má ružové vlasy. Boli sme iba on a ja.  Pomaličky sme sa začali približovať keby našu chvíľku neprerušil Felix. Obaja sme sa od seba rýchlosťou blesku odlepili.

„Otec ťa chce vidieť Ema.“

„Už ma vidíš!“ Zavrčala som. Felix rozrazil dvere a chytil ma do rúk. Nicolas sa zatiaľ smial. Metania som už nechala tak a oprela si hlavu o Felixov chrbát.

Keď sme vošli dnu bolo ticho. Zoskočila som z môjho odvozu a ruky dala do pästí. Vznikol šum a počula som pochechtnutia. Zavrčala som na Nicolasa, ktorý stál vedľa mňa.

„Takže obaja ste si to už vyriešili ako vidím.“

„Ocko...“

„Nechaj ma dohovoriť, Ema! Ešte dnes budete mať tie farby dole. Je mi jedno akým spôsobom ale bude to! Pomoc hľadajte u Heidi a Rose.“ Kývli sme a šli za nimi. Nicolasa sa ujala Rose  a mňa Heidi.

Po niekoľko hodinách som vyzerala ako upír. Znovu som bola normálna. A nie žaba!

„Ďakujem Heidi.“ Pobozkala som ju na líce a bežala do sály. Bol tu iba Edward.

„Ahoj.“ Šepla som a sadla si oproti nemu.

„Ahoj. Chcem sa s tebou porozprávať.“

„O čom?“

„O nás.“

„Nič, ako my, nie je Edward. Sám si si vybral.“ Šepla som a moje slová mi vrážali dýku do srdca.

„Viem, že som to pokazil ale...“

„Ale čo?!“

„Nemôžem vidieť teba a Nicolasa!“ Zavrčal.

„Edward, ty si strašný sebec. A ja ťa s Lindou môžem vidieť? Ako sa ťa  dotýka. Ako jej šepkáš slová lásky? Počuť vaše vzdychy z izieb?!“ Stála som na nohách a rozhadzovala rukami. Sklopil zrak a bol ticho. Myslela som, že moje telo vybuchne bolesťou. Vyrazila som dvere sály a utekala von. Bežala som  cez našu veľkú záhradu. Neviem ako to bolo možné ale zakopla som a padla do mláky. Celé moje telo polapila sieť bolesti.

Ako? Ako je možné, že jeho láska tak rýchlo pominula? Veď bola taká silná.

Ležala som tu a nechala dážď dopadať na moje studené telo. Cítila som sa ako kus kameňa. Ako keby som sem patrila. Na zem, sem kde ma každí pošliape. Odpľuje si alebo do mňa kopne.

Zdvíhali ma studené ruky. Otvorila som oči a uvidela Nicolasa.

„Nechaj ma.“ Zavrčala som, no už som nevládala.

„Poď dnu.“ Šepol a vzal ma do náručia. Zachumlala som sa mu do oblečenia a zavrela oči. Nechala som sa unášať spomienkami. Vôbec som nerozmýšľala či držím svoj štít. A to bola chyba!

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Pavučina prekliateho života 12. kapitolka: