Prepáčte, som úplne neschopná ja viem. Ale mala som isté problémi. Možno... možno sa vám táto kapitola páčiť nebude, ale snažila som sa. Teraz som strašne unavená a neviem ako písať. Ale som rada, že so mnou držíte. Mám vás rada! =)
05.03.2010 (21:00) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1108×
"Samota může být strašlivá. Záleží na tom, s kým ji sdílíte."
16. kapitolka
„Ako keby som to nehovoril.“ Krútil hlavou Emm. Môže byť niekto taký hlúpy? Lebo ak nie... mám nový objav...
... „Môžeme si zahrať niečo iné?“ škemrala som a chalani sa na mne iba smiali.
„A čo by si si chcela zahrať sestrička?“ Povedal Felix a Emm naraz. Potom sa na seba pozreli, zamračili sa naraz, vyškerili sa naraz... no oni sa proste našli.
„Hm... čo tak naháňačku?“ Pozrela som sa na tých dvoch ktorým žiarili očká, Nicolas sa tváril trochu nafúkane, ale aj tak bol sexy.
Naháňali sme sa, váľali po zemí a neustále sa smiali. Bola to celkom zábava keby sa mi na konci hry neroztrhlo ramienko na vrchnom diely plaviek. Šťastie je, že moja sestrička Alice vidí budúcnosť. Ďakujem ti Bože za jej dar! Keby chlapci videli to čo vidieť nemajú... umrela by som hanbou. Naozaj to by som sa radšej varila v pekle ako počúvala ich “vtipné“ poznámky!
Sedela som v izbe a rozmýšľala čo podniknem teraz... deň skončil a nastala noc. A každí z mojej rodiny je zalezený v izbe so svojou polovičkou. Blbý Edward... wrrr!
Vstala som a otvorila dvere... našťastie nie som človek inak by som si o Nicolasovu tvrdú hruď rozbila nos.
„Prepáč... práve som ti šiel zaklopať na dvere,“ uchechtol sa kým ja som si trela nos.
„No jasné... aspoň neklam... dobre si ma špehoval cez kľúčovú dierku,“ zasmiala som sa a on zamrzol. Ale čo takže to tak bolo?
„To by som nikdy neurobil urozdená“
„Tak to dúfam!“ Zasmiala som sa a zatiahla ho dnu.
„Tak čo budeme robiť?“ Usmievala som sa a skákala na mieste. Nič sa zamračil a vstal.
„Ja som prišiel kvôli niečomu inému...“
„A to je?“
„Odchádzam Ema, “ stále sa mračil a pomaličky sa približoval ku mne. Nie! Ako? Veď on nemôže odísť... teraz došiel... bolo nám super. Prosím Nicolas nie!
„Ale... prečo Nic?“
„Musím na chvíľu vypadnúť Ema... nechať si v hlave uležať veci... nebudem dlho,“ mrkol na mňa a pery sa mu zvlnili do pokriveného úsmevu, no to mi moc nepomohlo.
„A čo si chceš nechať v hlave uležať?“
„Ema TY ma len využívaš! Som pre teba náhrada Edwarda!“ Kričal. Nicolas na mňa prvý krát zvýšil hlas... ale to nebolo jediné čo mi toľko ubližovalo. Jeho slová ma zabíjali... brali mi kúsky mojej duše. Mal pravdu... ked som s ním predstavujem si Edwarda... prajem si jeho dotyky a hlas. Som obyčajná krava!
„Prepáč Nic ja...“
„Takže to ani nepopieraš...“ zasmial sa a zakrútil hlavou. Mrkla som a už bol pri mne. Pobozkal ma na čelo a opustil ma. Rozlúčil sa so mnou... a ja som nič neurobila... nekonala som ako za iných situácií!
Ráno ma našla Esme ležať v kúte izby. Ležala som tam v klbku a snažila sa umlčať moje vzlyky. Môžem im toľko ubližovať? Prečo odišiel kvôli mne? Prečo prišiel Edward? Samé prečo... ale ako si s tým pomôžem?! Nijako!
„Je mi to tak ľúto zlatko,“ šeptala mi do ucha. Takže vie prečo tu ležím? Musím na neho počkať! Sám povedal, že príde čoskoro!
Vstala som a Esme zodvihla zvedavo obočie.
„Som v pohode,“ usmiala som sa a odskackala do kúpeľne... tam som sa znovu zosunula po stene. Tvár som si zložila do dlaní a zhlboka dýchala. Milujem ho... to ako sa usmieva... jeho smiech a vtípky. I jeho vážnu a nahnevanú tvár! Áno ja ho milujem!
Dala som si sprchu... nechala som stekať horúce kvapky po mojom nahom tele. Všetko je možno posledný krát... tak prečo si to neužiť do morku kostí? Vyliezla som sa obmotala si okolo tela uterák.
Ked už som bola ako tak v poriadku vliezla som do sály kde sa viedla vrava.
„Dobré ránko,“ usmiala som sa a hodila sa k Felixovi do kresla. Všetci zatíchli a vykulene na mňa pozerali.
„Haló!“ Zakričala som a mávala Felixovi pred očami rukou.
„Prepáč... rozmýšľal som,“
„Ty... ty si rozmýšľal?“ Drhla som sa naschvál smiechom. Musím ho nejako dostať k životu. Zrazu ma mal prehodenú cez plece.
„Felix!“
„Hovorila si niečo sestrička?“
„Mamí!“ Kričala som. Esme sa len usmievala a krútila nad nami hlavou.
„Emmet!“ Zakričal Felix a Emm sa už pri nás škeril od ucha k uchu.
„Prosím... budem dobrá len... len mi nerobte zle,“
„Kto povedal, že ti ideme robiť zle?“ Zodvihol obočie Emm.
„A kto nie?“ Zasmial sa Felix.
Chcete vedieť kde som skončila?! Obaja ma hodili do jazera... to by bolo v poriadku... keby to jazierko nebolo plné piraní! Otec tam hádzal mŕtve telá viete... lepšie s zbavil tiel... nechutné, ale výhodné!
Myslela som, že zo seba vypľujem aj poslednú kvapku krvy z obeda!
„Ja vás zabijem!“ Kričala som a odhadzovala zo seba pirane. Naozaj to vyzeralo ako z rozprávky.
„Emmet!“ Počula som nahnevaného Carlisla a neskôr som ho aj uvidela... mal zložené ruky na prsiach a mračil sa. Na to došiel môj Aro na tváry ten istý výraz a i ten istý postoj.
„Felix!“ Zakričal a ja som nahodila masku ublíženého šteniatka. A teraz ako ich mám osloviť? Ockovia? Bože, to je ale divné. Všetci traja sme došli k našim sudcom.
„Ale my sme nič nespravili to ona...“ začal Felix a do reči mu skočil Emm.
„... to ona si začala. Naozaj!“
„Jasné... a sama som sa hodila do jazera plného piráň!“
„Presne!“ Prikyvovali obaja hlavou a ja som sa začala naozaj čertiť, no na to do toho odskočili naši ockovia.
„Všetci traja máte trest.“
„Prosím? Ja som nič neurobila!“
„Tak dobre vy dvaja máte trest!“
„To nie je fér!“ Zavrčali.
„Budete celý týždeň jesť ľudskú stravu!“ Felix sa chytil okolo krku a zahral mŕtveho. Emm sa zvalil k nemu až to zadunelo. Ja som im vyplazila jazyk, pobozkala ockov a utekala dnu.
Šťastie, že som dievča lebo keby som bola chalana u ockov by mi to tak ľahko neprešlo.
Ani neviem ako, ale ocitla som sa v izbe u Nica. Pri okne bol môj obraz. Mal okolo seba prehodenú plachtu a pri tom... pri tom bola obálka!
Stiahla som tú plachtu a uvidela krásny obraz. Bola som to ja... usmievavá takú ako ma videl on.
Roztrasenými rukami som schmatla tú obálku a jedným trhom ju roztrhla. Každé jedno slovo, ktoré som prečítala sa mi vrývalo do srdca. On sám vedel, že tu budem... že sem prídem. Milujem ho a sama som ho od seba odohnala. Prstami som prešla po jeho písme. Cítila som kde pero zastavil. Vedela som ako vyzeral ked to písal. Ako sa mračil okusoval si spodnú peru.
Ja ho milujem. Chcem späť jeho hlas, dotyky, bozky. Proste jeho celého!
Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování
Sdílet
Diskuse pro článek Pavučina prekliateho života 16. kapitolka:
Přidat komentář:
- A bit of different (reality) - 6. kapitola
- A bit of different (reality) - 5. kapitola
- A bit of different (reality) - 3. kapitola
- A bit of different (reality) - 2. kapitola
- A bit of different (reality) - 1. kapitola
- Minulost žije s námi - 23. kapitola
- Je příliš pozdě... Nenávidím tě - 16. kapitola
Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz
...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů
Kdo je tu z členů? Klikni!