Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Pavučina prekliateho života 19. kapitolka

09.04.2010 (11:45) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 759×

Všetkému sa priblížil koniec,

i deň má noc,

keď  dáva nám slnko svoje zbohom,

berie si mesiac svoju moc.

I tejto poviedke odzvonil zvoniec.

19. kapitolka   Koniec

hudba

Vždy, keď to  celé počujem alebo vidím naskakujú mi zimomriavky od hnusu. Hnusí sa mi celé moje okolie. Je divné, že sa o tom rozprávam sama so sebou? Podľa mňa nie. Lebo viem, že ja... ja si neublížim. Nikdy som takáto nebola... kým si neodišiel Nicolas!

Už naozaj neviem  ako mám rozhodovať o sebe samej. Stále sa sama seba pýtam či mám chuť stále žiť. Niekedy je milovať ťažšie ako byť sám a ja som to práve okúsila.  Celá roztrasená som  sa hodila do perín a počítala do desiatich. Žiť, umrieť, žiť, umrieť... do prdele tak čo si vybrať? Zachumlala som sa tak hlboko do perín, ako keď som bola malá. Chcela by som povedať, že vtedy to bolo všetko tak jednoduché, no opak je pravdou. Nikdy to nebolo ľahké. V jeden deň stratiť rodinu i lásku nie je nič moc. A stratiť svoju lásku dva krát? To je priam umučenie.

Stála som pred zrkadlom a opierala obe moje dlane o môj odraz. Vyzerala som zúfalo, priam nezdravo aj keď som upírka. Je to... zvláštne vidieť samú seba trpieť. Prečo vždy trpím ja? Prečo si to za mňa nezlízne niekto iní? Veď aj ten posraný Nicolas mi povedal, že ma nenechá tak. Ale však čo... ja hlúpa som mu verila. A zasa to robím, obviňujem ostatných za moje chyby. Odišiel predsa kvôli mne... kvôli mojej hlúposti, nie jeho. Nuž... zas z toho vyjde len jedno... za všetko môžeš TY, ty hlúpa, hlúpa krava. Ach, ako veľmi sa nenávidím. Najradšej by som si napráskala na holú! Oprela som si čelo o studené zrkadlo a môj odraz s mojim telom vytvorili jeden obraz, jedno telo. Chcela som otvoriť oči a vidieť jeho tvár za mnou. Otočiť sa a skočiť mu do náručia ako v nejakých romantických brakoch, ktoré tak nenávidím.

Vzdychla som si a odsotila od seba zrkadlo to sa  rozletelo na 1000 kúskov a mňa to bez nejakej príčiny tešilo. Cez zažmúrené oči som to celé pozorovala... v spomalených záberoch som sa videla v kúskoch zrkadla. V každom to malilinkom kúsočku bol kus mňa, kus mojej roztrieskanej a rozlámanej duše i srdca. Neverím vlastným očiam. Videla som tam jeho... sklíčka padali pred mojimi nohami a v každom jednom bola i jeho tvár... hneď vedľa tej mojej. Zavrela som oči a zhlboka sa nadýchla. Cítila som ako keby mi nosom prechádzal po líci, ako keby mi dýchal na krk. No keď som ho chcela vidieť a cítiť pri sebe, nebol tu. Moje predstavy ma privedú do šialenstva. Celá bez seba a rozzúrená som sa rozbehla k zrkadielkam a začala ich podupávať... ostával z nich jemný prášok. Taký prach nastane aj zo mňa... možno raz.

Musím však veriť v šťastie a v nádej pretože bez toho by som bola prázdna. Bola by som nič. Sklonila som sa k kôpke prachu a zaborila so do nej ruky. Budem tu, žiť a čakať. Zatvorila som oči a zhlboka sa nadýchla. Musím ísť späť, späť do temných ulíc hľadať stratenú lásku. Keď som však oči otvorila vietor si poprašok bral so sebou. Cez otvorené okno k nemu načahoval svoje dlhé, chladné ruky. Ber si ho, no s ním si však berieš i mňa.

Ostávalo mi pár posledných krokov z hradu, keď ma v tom zastavil otec.

„Znovu ideš?“

„Musím...“ šepla som a vzpriamila moje telo. Rozhodne som sa na neho pozrela a on porazene kývol hlavou. Aj tak vždy vyhrám... ocko. Chytila som ho za rameno a poslala mu myšlienky. Prekročila som prah tejto prekliatej budovy. Niekedy mám pocit, že môj život je zamotaný len tu. Ako keby to bola jedna veľká pavučina z ktorej sa dostanem sem tam, keď si  lovec nevšíma svoju korisť dosť dobre. Zakrútila som hlavou z jednej strany na druhú aby som dostala tie odporné a vtieravé myšlienky z hlavy. Už by stačilo... musím hľadať. Preskočila som plot a rozbehla sa do mesta. Môj kožený kabát za mnou vial a ja som sa predierala studeným dažďom. Dokonalé počasie na vraždy. V duchu som sa sama na sebe smiala.  Keď už som videla svetlá mesta spomalila som a stiahla si čierny klobúk viac do tváre. Ruky som si dala do vreciek dlhého kabátu a kráčala tichými ulicami. Všade sa rozlieval zvuk padajúcich kvapiek.

Rozrazila som dvere starého baru a kráčala pomedzi prázdne stoly. Sadla som si k baru a hodila naň mince.

„Whisky!“ zachrapčala som a hneď som ho bez otázok dostala pred seba. Tak sa mi to páči aj keď to bude chutiť ako šťatnka. Zhnusene som sa na ten nápoj pozrela a dala ho na ex.

„Poviete mi, čo Vás sem priviedlo?“ počula som za sebou hlas muža.

„A poviete vy mne, z kadiaľ ste zobrali odvahu, osloviť ma?“ sykla som bez toho aby som svoje telo na toho neznámeho otočila.

„Možno to bude tým, že tajomné ženy ma priťahujú.“

„Mali by ste si dávať pozor na jazyk, môžete o neho prísť a to by nebolo príjemné.“

„Ste opovážlivá a to sa mi páči.“ Otočila som sa na stoličke a pozrela mu z blízka do očí.

„Myslím, že nie ste sám,“ usmiala som sa a obišla ho bezo slova. Vonku už bolo krajšie, no moja prvá obeť je ešte vnútri. Pýtate sa prečo tak konám? Možno preto lebo viem čo robí celé tie roky. Možno preto lebo viem, že znásilňuje mladé dievčatá. Ten hajzel má svoj stereotyp, do ktorého som dnes vstúpila ja a aj ho ukončím, len čo sa s ním trošku pohrám. Asi dve hodinky som sa túlala po uliciach, no keď už som mala pocit, že je na čase prísť späť a začať hrať svoju hru práve sa stmievalo.

Vošla som dnu a uvidela ho sedieť v rohu pri stole. Trochu sa to tu zaľudnilo, jeho oči sledovali dievča. Mohlo mať možno 18 rokov a zabávalo sa s priateľmi. Nemala ani tušenia, že ju sleduje nejaký neukojiteľný chlap. Smiala sa a hádzala zamilované pohľady po svojom partnerovi po jej pravici. Bola drobná s blond vlasmi a svetlo čokoládovými očami. Bola krásna, nevinná a veselá. Nebola hodná ukončiť svoj život. Nebola pripravená aby o tom rozhodoval niekto iní... niekto miesto nej. Odhodila som svoj klobúk a moje dlhé vlasy sa mi rozprestreli po pleciach až k pásu. Pár mužov sa otočilo, no mňa dnes zaujímal iný úlovok.

„Si tu stále sám?“ pristúpila som k voľnej stoličke pri stole a jeho hlava sa okamžite otočila ku mne. Usmial sa a kývol na znak, že som vítaná. To mi bolo jasné, ty kvítko!

„Samučičký sám,“ zasmial sa a mne sa postupne ježili chĺpky na tele. Pud, ktorý ma živil polku môjho života volal na vonok. Musíš počkať, chrobáčik...

„Už nie...“ zavrnela som a nohou šmátrala pod stolom. On sa usmial a naklonil sa spoza stôl. Z úst mu tiahol alkohol a oči mal podliate krvou. Mastné vlasy mu padali do tváre a mne bolo zle... nie, nie, nie. Už aby som mohla začať s tým, čo teší mňa.

„Ak chceš, môžeme ísť ku mne, mám voľný byt,“ šepol a ja som bola šťastná, že je to taký blbec a vychádza to tak pekne a hlavne rýchlo.

„Budem rada.“ Chytil ma okolo pásu hodil barmanovi na stôl peniaze a zakýval mu na pozdrav. Nemohla som si všimnúť toho mrknutia, naozaj tajuplné a nenápadné.

hudba

„Tak a sme tu.“

„Je to tu... krásne,“ drhla som sa a snažila sa vyznieť aspoň trochu presvedčivo. To si myslí, že som až taká blbá? Jasne vidím, že je to jedno veľké skladisko ani neviem s čím. Chytil ma za ruku a ja som mu ju silnejšie zmačkla on sa na mňa ukľudnujúco pozrel a niečo bľabotal. No... pohni si. Normálne to odomknem asi sama. Vytrhla som mu kľúče a odomykala.

„Aká nedočkavá,“ zasmial sa a ja som sa hrane usmiala. Chytila som ho za kravatu a ťahala za sebou. Krčná tepna sa mu hrala s kožou. Mala som pocit, že vyskočí a pozrie sa na svet.

Hodila som ho trochu silnejšie o stenu a vyrazila mu dych.

„Uff... si silná,“ vystrašene sa zasmial. Len som na neho mrkla a obkročmo si na neho sadla. Z vrecka môjho kabátu som vybrala silon a zviazala mu nohy i ruky. Tak aby, keď sa bude chcieť vzpierať, aby sa mu to zarezávalo do mäsa. To robím často... rada sa pozerám ako z neho uniká život. Naozaj rozprávka... žiadny happy end.

„Neboj sa... zabolí to len trochu.“ Usmiala som sa a on sa na mňa vystrašene pozrel. Ale čo... tvrdý a nenásytný chlap dostal strach. Len nech nepustí kako prosím... škoda, že foťák som si práve dnes nezobrala. Bola by to sranda. Začal sebou metať a ja som len cítila sladkú vôňu krvy. Takže sa to začalo. Schmatla som mu ruku a priložila si čerstvé krvavé mäso k nosu. Slasťou som privrela oči a zamrnčala.  Z druhého vrecka som si vybrala kliešte a jednou rukou som mu zovrela čeľusť. Nemohol hovoriť a ani zavrieť pusu.

„Tak teraz to len zabolí...“ zasmiala som sa a kliešťami chytila jeho jazyk. Zmačkla až sa na jeho povrchu vytvorili malé otvory z ktorých začal tiecť prúd krvy. On sa metal a vydával trhané zvuky bolesti. Och, koľko radosti. Keby si nebol taký hlúpy a nerobil to im... boli to mladé dievčatá, ktoré mohli žiť svoj život ďalej. Neviem ani ako som k tomuto svojmu  cieľu došla. Nicolas sa nevrátil... už je to koľko? 121 rokov? Tak nejako. Pred pár rokmi som začala plniť svoje povinnosti a nikto mi nezabráni v mojej slasti a úteche. Keď som sa spamätala, chytila som pevnejšie kliešte do ruky a trhla. Odtrhla som mu celý jazyk a pekne za živa. Kričal, metal sebou a moje biele tričko zalial prúd teplej krvy. Zhlboka som sa nadýchla a odhodila kliešte aj s tým kusom odpadu. Vstala som na nohy a pozerala sa na to ako sa vála bezvládne po zemi. Ako z neho uniká život... jeho hustá krv sa rozlievala po dlážke a ja som si do nej namáčala podrážky topánok. Stúpila som mu na hrudník a zastavila mu dýchanie. Druhou nohou som ho donútila pozerať sa na mňa... budem to posledné čo vidí. Presne tak ako to chcel on!

Jeho telo som nechala tam kde bolo. Vôbec ma to nezaujíma. Nech tam aj hnije. Bežala som cez les... cez stromy prechádzali prvé zlaté vlasy slnka. Už veľmi dávno som prestala byť sentimentálna. Taká som len, keď sa vrátim do pavučiny môjho života. Tam... tomu čomu sa hovorí domov.

A toto je koniec môjho príbehu. Žiadny happy end ani sad end. Nič čo by vás prekvapilo. Ostala som sama, no našla som prečo má môj život zmysel. Hľadám tých, čo to tu ničia a dávam tomu nový chod. Myslím, že to je to prečo som tu. Niekedy sa možno stretneme Nicolas a možno nikdy. Ale jedno viem, som navždy zamotaná v pavučine môjho života.

Moc Vám ďakujem za to, že ste to i cez  to všetko vydržali. Dodávali ste mi chuť písať a to Vám poviem... to sa veľmi cení. Ste naozaj skvelí a ja Vám ďakujem, ďakujem, ďakujem.

TayLoORiSsOoCuTeE, semmi, ivussinkaa, MirushQka, MillieCull, pajam  boli ste naozaj skvelé a ja naozaj nemám viac slov. Tak úžasné komentátorky nemá nikto. Každá z Vás ste do tejto poviedky niečo vniesla. Každá má jeden kúsok tejto pavučiny.

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Pavučina prekliateho života 19. kapitolka: