Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Pavučina prekliateho života 3. kapitolka

07.12.2009 (19:45) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 827×

3. kapitolka

Vstala som z môjho krásneho sna. Zobudila som sa v Edwardovej náruči. Jemne ma hladil po líci.

„Dobré ránko láska.“ Popriala som mu . Bol tak krásny. Večer sa ani nepohol. Ostal v tej istej polohe.

„No, čo podnikneme dnes?“

„Dnes ideme do toho obchodu zabudla si?“

„Aha, jasné. Vieš Edward nemusíš tam ísť ked...“ položil mi psrt na pery a pokračoval on.

„Povedal som že pôjdem tam kam budeš ty. A presne to robím.“ Len som prikývla dal mi bozk na pery.  Ako si môžem zaslúžiť niekoho takého dokonalého.

Ešte som sa v posteli  natiahla a šla  som sa prezliecť. S Edwardom sme sa dohodli že sa stretneme dole v obývačke. Dala som si džínsy a čisto čierne tričko. Na to koženú karamelovú bundu a čierne botasky. Vlasy som si dala do copu a utekala dole. Už tu boli v šetci. Esme behala po dome a balila potrebné. Carlisl nad tým len krútil hlavou a sem tam jej pomohol. No mama ho vždy odohnala že on to pokazí. Nechápem načo nám je toľko vecí ked odchádzame iba na pár dní. Ach, tá moja  bláznivá rodina.

„Mami čo to stváraš?“

„Balím ti jedlo.“

„Tak tam predsa nemusíš dávať kvetináč.“ Smiala som sa.

Pozrela sa na to čo drží v rukách a panicky to odkladala na stôl kde to patrilo.

„Kľud. Ked prídem domov pomôžem ti tak si to pekne pomaličky bal.“

„Dakujem zlatko.“

Ocko nahodil tvár “Ako keby ja som bol najväčší nemták.“

No bohužial pre Esme Carlisl niekedy tak yvzerá. No je to predsa len muž a nevie čo má baliť. Im to je štyri.

Všetci sme sa pozberali k autám a mierili si to smer obchodné centrum. Išla som v aute s Edwardom. Tváril sa nejak. Neviem smutne?

„Edward? Čo sa deje láska.“ Hladila som ho na ruke.

„Nič.“ Otočil hlavu od cesty a falošne sa na mňa usmial. Zamračila som sa a stiahla ruku. V aute bolo veľmi veľa  napätia a to sa mi nejak nepáčilo. Vystúpila som a mierila si to k dievčatám. Všetci boli dnes nejaký mĺkvy. Kždí  z nich so mnou chcel byť. Ked sme došli  uvidela som Esme ako vzlyká ockovi v náručí. V obývačke stáli traja další upíry. Jeden z nich mal zlaté oči ako my a tí dvaja červené. To značí len jedno. Zabíjajú ľudí.

„Mami čo sa deje.“ Chcela som ísť k nej no Edward ma chytil za ruku a vášnivo pobozkal. Pozerala som sa na neho vyľakane bolo to ako keby sa so mnou lúčil. Pustil mi ruku a celá moja  rodina šla na stranu kde sedela Esme. Nechali ma tu samú sáť.

„Edward.“ Šepla som veľmi ale veľmi ticho.

„Vyrástla si Ema.“ Usmial sa ten červenooký. Bola som mu veľmi podobná.

„Ach, sestrička som taký rád že ťa vidím.“ Šiel ku mne chlapec bol taký starý ako ja. Vyzeral presne ako keby bol môj brat. Cúvala som pred ním.

Ozval sa Carlisl.

„Nemusíte to robiť Aro.“ Smutne sa na mňa pozeral.

„Och, milý priateľu. Už vás ňou nebudem obťažovať. Predsa len už vám na krku vysela dlho.“ Začla som plakať. Všetky slová čo povedal som si dávala do hromady.

„Obťažovať? Vysela na krku?“ kričala som.

„Nechaj nám ju Aro. My ju milujeme ako vlastnú.“

„Prepáčte ale už je rozhodnuté.“ Alice a Rose s mamou vzlykali. Emmet a Jasper vrčali. Edward vzlykal tiež. Videť svoju lásku tak nešťastnú ma trhalo na kúsky. Tí dvaja sa ma chopili. Trhala som sa im ale nešlo to. Boli silnejší.

„Pustite ma! Edward!“ kričala som. Edward zodvihol hlavu od zeme.

„Milujem ťa Ema. Prosím nezabudni.“ Šepol. Po tváry sa mi rinuli slzy. Boli plné ťažkej bolesti. Prečo my berú niečo čo tak milujem. Ničo s kým som tak šťastná?

„Dan. Prosím.“ Povedal ten tuším že ho Carlisl nazval Aro. Zrazu som sa ocitla v temnote.

O 50 rokov neskôr

„Mamí?“ Moja mama je ľudský človek. Porodila ma ako polo upíra. Kvôli mne sa musíme sťahovať. Teraz momentálne žijeme v mestečku Sydney. Na slnko môžem chodiť. Môžem robiť úplne všetko. Prepáčte nepredstavila som sa. Som Ema Bínová. S mamou žijeme samy. Cestujeme a spoznávame svet. Veľmi ju milujem.Pred pár rokmi som ževraj utrpela nejakú nehodu. Na všetko som zabudla ale ona mi moju pamäť obnovila. Hovorila mi aké hlúposti som vyvádzala ked som bola malá a tak.  Dnes balíme veci do mestečka Forks. Niečo mi to mesto hovorí ale mojej mame nie. Tak celkom sa tak teším. Je to konečne niečo iné. Žiadne slnko.

„No?“ kričala z dola mama.

„Kde si zabalila zubné kefky?“

„Do krabice s nápisom kuchyňa.“

„A kde sú potom kuchynské veci?“

„V krabici s nápisom kúpeľna.“

„A to prečo.“ Obkrikovali sme sa.

„Ja neviem.“ Smiala sa zdola.

Super a teraz nájsť tú krabicu medzi touto hromadou. Asi sa na to vykašlem. Zišla som dolu a mama robila raňajky.

„Dobre to voňia.“ Pochválila som. Milovala som palacinky. Na to som došla len včera.

„Skús.“ Podala mi tanier. Palacinky rozvoňiavali čokoládou. Boli naozaj vynikajúce. Ked sme sa naraňajkovali prišli sťahováci a zobrali veci na letisko. Tam to všetko nabrali a my sme tiež šli do lietadla.

Lúčili sme sa zo svojím obľúbeným mestečkom. Smutno mi v podstate nemalo byť začím priateľov som nemala. Len mi budú cýbať tie moje tajné skrýše v tomto veľkom meste.

Cesta trvala celkom dlho. Polku som aj tak prespala. Ked sme vystupovali už z druhého lietadla. Museli sme totižto prestupovať. Čakalo nás vonku čierne autíčko. Bolo krásne. Boli sme s mamou veľmi bohaté.

„Môžem?“opýtala som sa mami. Vždy som chcela prvá šoférovať naše nové auto. Bol to rituál. Aspoň to mi povedala. Kývla a už si sadala na miesto spolujazdca.

Domček sme mali úplne na kraji lesa. Bol krásny malý ale krásny. Vybaľovali sme veci hned jak sme došli. Všetko tu už bolo pripravené aj nábytok. Tak sme ho kupovali. Milovali sme to tu hned od príchodu. Po večeri som si išla hned ľahnúť.  Zajtra ma čaká nový deň v škole vôbec sa toho neobávam. Nový ľudia su pre mňa úplne nič. Vzťahy nenaväzujem. Načo aj tak sa skôr či neskôr odsťahujeme. Najviac ma trápi to že mama umrie. Nechce sa stať upírokou. A ani ja jej nechcem vziať dušu. Potom ma čaká existencia samoty. Alebo sa pokúsim nejak zabiť no to teraz riešiť nemusím.

Ráno som sa zobudila veľmi skoro. Dala som si sprchu obliekla sa do bledých džínosov dala som si k tomu čisto biele tričko na ramienka a čiernu koženú budnu s čiernymi botaskami. Mala som isté deja vu. Vzala som batoh a zbehla schody po dvoch. Rýchlo som sa naraňajkovala mame som tiež niečo nechala. Nastúpila som do svôjho malé ale rýchleho čierneho autíčka a mierila si to do školy. Školu som našla veľmi rýchlo. Cestu som ako keby poznala. To ma zaskočilo no som proste polo upír. Vysvetlovala som si to tým. Vstúpila som na parkovisko a pozeralo sa na mňa veľa ľudí. Ich myšlienky sa točilo okolo toho že prišiel nový kus a blá blá blá. Ked som vystúpila do nosa mi vrazila vôňa upírov. Otočila som sa za pachom. Stála tam 5tica nádherných bytostí. Pozerali sa na mňa so smútom, túžbou, láskou. Mali všetci otvorené ústa. Mykla som plecami a vkročila do tochto blázninca.

(To že 50 rokov. To sa posunul pre ňu v podstate čas aby ste chápali. Ona nevie že už žije tak dlho.)

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Pavučina prekliateho života 3. kapitolka: