Takže v tejto kapitolke sa naša Ema dozvedá správu, ktorá jej uštedrila poriadnu ranu pod pás. Veľmi ju to bolelo a tak cestuje preč. Za možno novým alebo skôr zabudnutým životom. =) Prajem príjemné čítanie vaša DarkPassion=)
30.12.2009 (22:00) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 911×
8. kapitolka
Zobudila som sa v posteli. Ani neviem ako som sa sem dostala. Moja malá mačička ležala pri mojich nohách a stále pomaličky oddychovala. Vstala som a šla do kúpeľne. To čo som uvidela v zrkadle ma normálne vyľakalo. Oči som mala veľké a opuchnuté. Vyštípané od slaných sĺz. Opláchla som si tvár a umyla zuby. Ked bola moja očista vybavená obliekla som sa do čistého. Vzala som si na seba čierne nohavice a červeno-bielu kockovanú košelu. Na nohy som si dala červené konversy. Na oči riasenku a na pery červený rúž. Posledný krát som sa pozrela do zrkadla a pálila dole.
„Dobré ráno.“ Usmiala som sa na Emma a Rose. Sedeli dole v obývačke a zdalo sa mi že sú nejaký smutný.
„Deje sa niečo ?“
„Nie nič.“ Povedali zborovo. Zodvihla som obočie a sadla si oproti nim
„Prosím? Neviete mi klamať takže.“ Odvrátili odo mňa zrak. Vzdychla som si a nechala to tak. Aj tak sa to v tejto veľkej rodine skôr či neskôr dozviem.
Vošla som do kuchyne a spravila si palacinky. Stále ma trápilo o čo ide Emmet nezvykol mať zlú náladu. Ked som dojedla a umyla riady šla som do obývačky. Už tu sedeli všetci.
„No čo je!“ zakričala som už trošku nahlas. Všetky tváre sa na mňa otočili no potom stočili pohľad na Lindu a Edwarda, ktorý stáli na schodoch.
„Vieš Ema. Ja a Edward.“ Záporne som krútila hlavou. Nemôže mi povedať to čo očakávam! Ja... ja to nechcem počuť.
„Sme zasnúbení.“ Sladko sa usmiala na Edwarda. Ten sa však pozeral na mňa. Neviem čo odo mňa čaká blahoprianie? Zapchala som si rukami uši a cúvala. Z očí mi vytryskli slzy a utekala som von z domu. Jediné čo som videla ak Rose vstáva zo sedačky s napriahnutou rukou a kričí moje meno.
Nie. Nemôžem uveriť. Ved ja ho milujem. Dala by som mu celý môj život. Len to že nás odlúčili ma zabíjalo. A teraz? Ona sa vydáva za lásku mojej existencie? Keby ma vtedy nezobrali, neodlúčili od mojej rodiny všetko by bolo také rozprávkové ako vtedy. Kde sú tie časy?
Utekala som a utekala. Ked už som bola dosť daleko spadla som na zem. Vôbec som pád netlmila rukami. Neobťažovala som sa. Ved už nie som nič. Moje ľudské city mi zorbal ON. Všetko mi zobral. Kedysi pred pár dňami som ešte mala nádej. Že všetko bude také pekné. Že sa s ňou rozíde a bude ma ľúbiť. No nie som moc hlúpa a naivná.
„Nie! Nie!“ vzlykala som a búchala päsťami do zeme. Nemôže mi to spraviť. Nemôže! Vstala som a utekala domov. Vyrazila som dvere a chystala sa roztrhať ho na kúsky. NO v tom ma držal Emmet a Jasper.
„Ema!Ukludni sa!“ kričala Alice. Prišla ku mne a chytila ma za tvár. Prinútila ma pozerať sa jej do očí. Pomalým a šeptavým hlasom ma upokojovala.
„To bude dobré Ema. Tíško.“ Rozplakala som sa no moja nenávisť rástla.
„Nenávidím ťa Edward!Nenávidím.“ plakala som a vrieskala. Alice a všetci okolo mňa mali v očiach toľko lásky a bolesti, utrpenia.
„Môžete ju pustiť.“ Pozrela sa na Jaspera lebo ten si nebol istý mojimi pocitmi. Hádzalo to vo mne ako v ringu.
Pustili mi a ja som padla na kolená. Zrýchlene som dýchala. Nevedela som čo mám robiť a vtedy ma to napadlo. Letenky. Vyletela som hore do izby. Nikto to nestihol ani registrovať. Ani ta chudera Linda. Nahádzala som si veci do tašky a utekala dole.
Utekala som k dverám a rýchlo sa v nich zastavila. Všetci na mňa pozerali s otvorenou pusou a boli zamrznutý.
„Je mi to ľúto.“ Znovu som sa rozplakala a utekala do Talianska. Neviem čo tam nájdem ale budem daleko. Daleko od tohto všetkého. Od tohto zlého sna.
Sedím v aute a mám na plné pecky pustené rádio. Chcem jej vziať zrak len kvôli tomu, že na teba pozerá, áno chcem.Chcem jej odobrať ruky len kvôli tomu, že sa ťa dotýka, áno chcem. Lebo ja ťa Edward potrebujem. Započúvala som sa do piesne čo práve hrala v rádiu. Rozplakala som sa a utierala som si oči. Cez toľko sĺz som nevidela na cestu. Tie slová, tak pravidvé...
http://www.youtube.com/watch?v=_tCoDtqZo14
Evanescence- My Immortal
Som unavená z tohto miesta,
trápia ma moje detinské strachy,
a keď musíš odísť želám si aby si proste len šiel,
pretože tvoja prítomnosť tu stále je,
a nechce ma nechať samu.
Tieto rany sa nehoja,
tá bolesť je až príliš skutočná,
stalo sa toho toľko že ani čas to nedokáže vyliečiť.
Keď si plakal utrela som ti všetky slzy,
keď si kričal zahnala som všetky tvoje obavy,
a držala ťa za ruku po všetky tie roky,
ale ty máš stále všetko zo mňa.
Predtým si ma očaroval tvojím rezonujúcim svetlom,
ale teraz som tu ochromená životom ktorý si tu zanechal,
tvoja tvár straší aj môj posledný príjemný sen,
tvoj hlas vyhnal všetok môj zdravý rozum.
Tieto rany sa nehoja,
bolesť je až príliš skutočná,
stalo sa toho toľko že to ani čas nedokáže vyliečiť.
Keď si plakal utrela som ti všetky slzy,
keď si kričal zahnala som všetky tvoje obavy,
a držala ťa za ruku po celé tie roky,
ale ty máš stále všetko zo mňa.
Ja som sa pokúšala nahovoriť si že si odišiel,
ale aj keď si bol stále somnou,vždy som bola sama.
Keď si plakal utrela som ti všetky slzy,
keď si kričal zahnala som všetky tvoje obavy,
a držala ťa za ruku po celé tie roky,
ale ty máš stále všetko zo mňa.
Je to pravda. Využil ma a odhodik. Zabil. Ked som dorazila na letisko. Šla som rovno do lietadla. Sadla som si k oknieku a sledovala ako moje malé mestečko Forks odchádza. Teda ja utekám preč. Zavrela som oči a snažila zabudnúť a oddýchnuť si aspoň na tú chvíľu.
Neviem ako sa mi to podarilo ale zaspala som. Zobudila som sa až ked ohlasovali pristávanie.
Celá rozospatá som vystúpila z lietadla. Obloha bola sfarbená do fialova a na tváry ma chladil vánok vetra.
„A sme tu.“ O áno zabudla som vám povedať že som si zobrala aj moju mačičku. Chcela som nejakú spomienku. Vzala som svoju jedinú tašku a šla von z letoviska. Ocitla som sa na parkovisku no nebolo to žiadne auto ani taxík. Povzdychla som si a sadla na kufor. Vytiahla som Alice a škrabkala ju pod bradou. Slastne vrnela a obtierala svoje telíčko o moje nohy. Zrazu som počula brzdy auta a o chvíľu som ho aj uvidela stálo predo mnou. Bolo celé čierne a sklá tiež. Ked sa otvorili dvere zavial ma závan upírskej vône. Vstala som a Alice som bleskovo dala do tašky.
„No to je teda. Už sme ťa čakali.“ Usmieval sa na mňa upír mne dosť podobný.
„My?“
„Pod a uvidíš.“ Šepol a ja ako omámená som s ním nastúpila do auta.
Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování
Diskuse pro článek Pavučina prekliateho života 8. kapitolka:
Přidat komentář:
- A bit of different (reality) - 6. kapitola
- A bit of different (reality) - 5. kapitola
- A bit of different (reality) - 3. kapitola
- A bit of different (reality) - 2. kapitola
- A bit of different (reality) - 1. kapitola
- Minulost žije s námi - 23. kapitola
- Je příliš pozdě... Nenávidím tě - 16. kapitola
Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz
...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů
Kdo je tu z členů? Klikni!