Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Pilulky lásky - prvá časť

24.12.2009 (19:15) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1341×

1. kapitolka - Bolestná maska

Smútok je sklamanie nad našimi nenaplnenými snami. O radosť sa môžeme podeliť s ostatními, ale smútok musíme prekonať sami. Môžeme s určitou lahostajnosťou prijať veci tako ako sú a pokúsiť sa tak ukončiť naše trápenie.

Asi by som sa vám mala predstaviť. Moje meno je Ines Volturi, ale tu "doma" ma volajú Izzy. Som dcérou Ara Volturiho a Marie Volturi. Všetci moji súrodenci, ja i mama sme poloupíri. Jedna moja sestra sa volá Bella a tá najmladšia Lisa. Môj bláznivý brat sa volá Felix. Som prvorodená a tak ma čaká nástup na trón. Môj strýko Marcus Volturi má syna. Nikdy som ho však nevidela, no ten deň nastáva zajtra. Celý hrad nám chystá svadbu. Nie som z toho nadšená, ale nič sa nedá robiť. Môj život nie je ako z rozprávok. Nie som tá princezná, čo čaká princa na bielom koni. Kedysi som bola šťastná, no časy sa zmenili.  Mala som najlepšieho priateľa na celom svete. Bol to vlkolak, jeho otec bol tiež veľmi dobrý priateľ s tým mojím a aj je. Jeden čas u nás pobudli, no naše cesty sa rozdelili. Jake mi veľmi ublížil. V deň jeho odchodu som počula jeho rozhovor s mojou sestrou Bells. Ona nie je taká ako sa zdá, je podlá a falošná, no všetci naokolo ju milujú. Je to slniečko našej Vollteri. Kedysi som ju milovala aj ja, no zistila som aká je vo vnútri. On ma však strašne sklamal. Rozdupal moje srdce na tisíc kúskov. Počula som z jeho úst vychádzať veci, ktoré počujem do dnes. No nechcem o tom hovoriť. Keď príde správny čas, všetko sa dozviete.

Stojím po boku môjho otca a pozerám sa na upíra, ktorý predo mnou kľačí. Čaká na rozsudok svojej smrti. Kiežby som to mala aj ja také ľahké. Žiť volne a sama. Dnes mu život zobrala Bells. Pozerala sa mu do očí a vysmievala sa mu svojím pohľadom. No on sa pozeral na mňa. Prosil o pomoc, ale ja som bola znovu bezmocná. Otočila som pohľad a počula výkrik bolesti. Keď bolo potom, kráčala som preč zo sály. Nechápala som prečo sa musím zúčastňovať takýchto neľudských vecí. Viem že to môj ocko robí pre dobrú vec, ale aj tak ma to láme.

Nemám priateľov. Jediný komu naozaj verím je Felix. Milujem ho a viem, že sa o neho môžem vždy oprieť. Smutným údelom králov a krásnych žien je, že v dave lichôtok, ktoré ich obklopujú, nemôžu rozoznať priateľa. A tento údel stretol aj mňa. Keď som stála už pri dverách sály zastavil ma hlas mojej matky.

„Izzy, poď sem ešte na chvíľu.“ Bola zo mňa veľmi nešťastná. Kedysi som sa stále usmievala, brala som život ako gombičku. Bola som milé a usmiate dievča, no to odišlo nevedno kam a na ako dlho. Niet nikoho kto by ma vytiahol z tej temnoty. Moje srdce sa dusí a ja neviem uvolniť slučku. Neviem sa jej zbaviť.

Predstúpila som pred jej trón a zahľadela sa jej do očí.

„Vieš, Edward príde už dnes. V izbe máš šaty. Koná sa veľký ples.“

„Dobre.“ Otočila som sa, no ona ma zastavila svojími slovami.

„Prídu aj vlkodlaci.“

Pomaličky som zodvihla zrak od zeme a pozerala sa do predu. Zaťala som ruky do pästí a odpovedala cez zaťaté  zuby.

„Budem tu.“ A kráčala som preč. Utiekla som do svojej izby, kde som sa zamkla. Spadla som na kolená a plakala. Príde a ja znovu uvidím jeho tvár. Prečo sa všetko rúti? Musím byť Volturi? A je to vôbec o tom? Možno áno a možno nie.  Tento osud mám predurčený od narodenia. Nemôžem ním manipulovť. Veľmi by som chcela, ale nemôžem.

Nadišiel čas... mala som na sebe čierne korzetové  šaty a  krvavo červené črievičky. Svoje dlhé čierne vlasy som mala vypnuté, nechala som si padnúť pozdĺž tváre dva pramienky. Na mojich zelených očiach som mala čierne tiene, ktoré mi oči zvýrazňovali, dodávali tomu divokosť a masku šelmy. Na tvár som si nasadila masku. Dnes sa oslavovalo takto. Presne o pol noci si ich všetci naraz dávame dole. Je to tradícia, keď som bola malá som to zbožňovala. Tešila som sa zo všetkého naokolo mňa, no teraz už nič nevidím.

Stála som pred dverami sály, počula som smiech a šum. Otvorila som ich a všetky zahalené tváre sa na mňa otočili. Jednou rukou som si  chytila moje dlhé šaty a druhou si na tvári pridržiavala masku. Kráčala som  k mojím rodičom, no zrazu som za zastavila. Celé moje telo ztuhlo. Jake stál pár metrov odo mňa. Dala som si dole masku, on na sebe žiadnu nemal, čiže sa mi naskytol pohľad priamo do jeho tváre. Pozerala som sa mu do očí a v tom sa vo mne búrilo veľmi veľa pocitov. Každí v sále sa na mňa pozeral. Pozerali sa na moju krásu. Skúmali každú časť môjho tela až do morku kostí. Môj dar je tiež krása. Mala by som na to lákať svoju korisť, no ja sa neživím krvou ľudí. Nezabíjam, nie som vrah! Cítila som sa ako drahý šperk, ktorého sa chce každí dotknúť. Či nie som len prízrak dokonalosti.

Žijem žvot ikony vlastnej zhovievavosti. Život... HAHA, týmto slovom sa vysmievam sama sebe!

Pre každého som dokonalá od prírody. Bezchybná, keď predstieram. Viem že nikdy som taká nebola a nikdy nebudem. Zradila som sama seba. Moja duša sa ma pýta, kde schovávam tie masky. Nemôže ma nájsť, som stratená v mojej lži.

Zradila som sama seba. Nie som skutočná, nemožem sa už zachrániť. Som len prízrak dokonalosti a aj keď teraz som pre každého blázon.

Nepoznávam samú seba. Žijem vo svete bolesti a klamstiev. Sama som im podlahla. Už viac nechcem, už tu nechcem stáť a pozerať sa mu do očí.

Videla som ako ku mne prichádza Felix s vážnou tvárou. Zastal pri mne a šepol mi do ucha.

„Otec sa henvá a odkazuje ti, že tu nemáš stáť ako stolný stĺp, ale máš sa predstaviť svôjmu snúbencovi.“ Kývla som a chytila Felixa za ruku, keď sme obchádzali Jaka cítila som jeho vôňu. Bol cítiť lesom a chladným zimným vetrom, voňal tak nádherne. Stiskla som viečka a zhlboka sa nadýchla. Marcus práve obíjmal svôjho syna. Keď som ho uvidela, mala som zvláštny pocit v podbrušku, bol krásny. Mal zelené oči a bronzové vlasy, ostré rysy a uprimný úsmev, ktorý mu pridával čaro. Kráčala som rovno k nemu. Už keď som mu šla podať ruku ma zastavila mama.

„Predstaviť sa môžete aj na parkete.“

„Mami, vieš že neviem tancovať,“ sykla som potíšku na moju matku. Len sa na mňa usmiala a kývla smer parket. Edawrd sa na mňa milo usmial.

„To zas bude trapas,“ šepla som si popod nos. Hostia nám spravili kruh a Edward ma chytil jemne za ruku.

„Vieš... ja neviem tancovať.“ Panicky som ho varovala očami. Chytil ma za pás a pritiahol k sebe.

„Neboj sa,“ šepol mi do ucha. Pri jeho hlase som privrela oči, mala som chuť priasť ako mačiatko, pri jeho dotyku. Videla som, ako sa moja mama usmieva. Odzneli prvé tóny a my sme sa pustili do výru tanca. Hneď som mu stúpila na nohu.

„Prepáč, prepáč,“ ospravedlňovala som sa.

„Ani som to necítil.“ Šibalsky sa na mňa usmial.

„No, to určite!“ Zasmiala som sa.

„Tebe nie je nepríjemné, že na teba všetci hladia?“ opýtala som sa.

„Nevšímam si ich, proste, žijem vo vlastnom svete. Viem, znie to zvláštne...“ zakrútil hlavoua a zatváril sa kyslo. Musela som sa zasmiať, vyzeral milo. Pri jeho dotyku som mala samé motýliky v bruchu. Mama mi rozprávala o tomto pocite, keď som bola malá. Tak isto sa zoznámila ona s mojím ockom. A práve teraz sa odohráva isté deja vu. Keď skončila melódia, ktorú som vnímala veľmi matne, začala som sa radovať. Neskončilo to tak zle. S Edwardom sme sa navzájom poklonili a on ma obdaroval sladkým úsmevom. Spolu sme kráčali preč z parketu. Všetci nám tlieksali a boli z nás nadšený.  Zrazu som videla Jaka a Bells. Držal ju za ruku a niečo jej vravel. Keď ma uvidel šiel sem. Edward sa na mňa pozeral, no ja som mu nevenovala ani jeden pohľad.

„Mohol by si nás nechať o samote?“ opýtal sa Jake Edwarda. Ten sa na mňa pozrel a ja som kývla. Nič neodpovedal a šiel práve za Bells. Super!

„Rád by som ti všetko vysvetlil.“

„A je vôbec čo?“

„Prosím, ver mi. Nemyslel som to tak, vieš že ťa ľúbim a...“

„Dosť!“ zakričala som. Celá sál ztíchla. Zrýchlene som dýchala.

„Ty... ty si myslíš že ti len tak odpustím? Zničil si ma, Jake! Zničil!“ Vzlykala som. Chytila som si šaty a utekala zo sály. Utekala som na miesto, kde hľadám svôj pokoj.

Stála som v stáji a pohladila svojho koňa. Bol nádherný. Bola to kobilka, meno som jej dala, keď som bola ešte menšia, volala sa Loo. Jej srsť bola čierna a lesklá, hrivu mala ešte krajšiu. Nasadla som do sedla a cválala preč. Moje šaty viali vo vetre a slzy ma chladili na tvári. Cítila som jemné kvapky dažda. Nebo plače so mnou. Dáva mi za pravdu. Cválala som na svoju lúku, nikdy o nej nikto nevedel.

Zosadla som z koňa a kľakla si k vode. Pozerala som sa na svôj odraz. Keď začal padať dážď zničil to, čo som v ňom videla. A bolo mi lepšie, Nenávidela som svoju krásu. Nenávidela som samú seba. Celé moje šaty boli mokré a zničené. No bolo mi to jedno. Moje srdce práve kričí a nikto ho nepočuje. Nikto mu nepomôže, keď už sa zotmelo nasadla som na Loo a cválala domov. Videla som ako sa mama pozerá z bálkónu. Držala okolo seba deku a smutne na mňa hľadela. Sklonila som hlavu aby som nevidela jej smútok a aby ona nevidela ten môj. Vždy si z neho kúsok vedela zobrať. Odložila som vyčerpanú Loo do stáje a bežala do izby. Moje zničené šaty som zo seba zhodila a išla do sprchy. Pustila som si na telo  horúcu vodu a prestala rozmýšlať.

Niekedy sa utápame v našom žiale, niekedy to inak nejde. Topíme sa v našich krvavých vodách. Trpíme obrátený k stene. Taktiež musíme stáť na vlastných nohách. Vždy je tu niekto pre koho sme tu. Ak nie. Nevidím dôvod tu ešte ostávať. Vlastne načo tu som ? Načo sa snažim plávať. Načo tu sedím a rozmýšľam o tom čo ma najviac bolí?

Nemá to zmysel. Nemá zmysel plakať nad rozliatim mliekom, je to tak.Teraz som sa zobudila, aby som sa našla. Aby som našla schody do ďalšieho levelu môjho ponurého života.  Nechcem viac hľadať nové cesty. Už viac nevládzem, som otrokom svojej bolesti. Som otrokom môjho strachu, nenávisti a nesplnenej túžby. Niekedy mám pocit, že  som prízrakom. Nikto mi nepodá pomocnú ruku, nepožičia druhé krídlo. Nikdy som viac netúžila po niekom, komu by na mne záležalo.

Práve sa zobúdzam zo sna, ktorý mi naskytol nový pohľad na život. Život ktorým musím prejsť. Musím ho prejsť, nie kvôli niekomu inému, ale kvôli sebe. Chcem si dokázať, že to, čo robím je správne. Že mám dôvod prečo dýchať.

Nikdy viac nechcem počuť plač môjho srdca. Poď a pomôž mi, pômož mi sa znovu nadýchnuť. Ukáž mi ten svet, ktorý ja neviem vidieť. Počkať neviem? Alebo nechcem... možno to ani nejde. Pretože ja v ňom vidím len bolesť, smútok, nenávisť a zlobu. Vyvráť ma z omylu. Prečo si ticho?! Prečo ma nechávaš báť sa toho, čo nastane... prosím povedz, že to tak nie je. Že je to, len zlý sen!

To mŕtve ticho ma desí. Mám strach! Nechcem tu už viac stáť, všetko je zle, už sa to nedá vrátiť späť.

Nech znovu z prachu vzletím.

Ines Volturi

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Pilulky lásky - prvá časť: