Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Posadnutá láskou!? 2.Kapitola - 360 stupňový obrat

29.09.2009 (16:30) • BlackRosexq • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1205×

2.Kapitola - 360 stupňový obrat

Autom som sa viezla len chvíľku, asi takých desať minút na sever, pokiaľ som pred sebou neuvidela veľkú, grafitmi popísanú budovu. Hoci mi to pripadalo veľmi arogantné a frajerské nemohla som sa nad tým rozplývať. Musela som myslieť na neho, na môjho princa z rozprávky. Nevedela som sa dočkať, kedy ho už znovu uvidím. Prvý krát v živote som sa tešila do školy. Pri tejto predstave som sa sama na seba zasmiala. Bola som ako malé dieťa, ako nejaká puberťáčka, ktorá sa chce nasilu páčiť chalanovi. Pripadala som si veľmi smiešne, ja som sa predsa takto nikdy v živote nesprávala. Ako sa mi to mohlo stať?, opýtala som sa sama seba a zbadala som dievča, ktoré sa so mnou dneska rozprávalo. Vystúpila som z auta, zamkla ho a išla k nej. Ona si ma nevšimla, venovala pozornosť davu pred ňou.

„Ahoj. Neruším?“ opýtala som sa a dievča sa rýchlo otočilo mojim smerom. Viditeľne som ju vystrašila.

„Prepáč. Nechcela som ťa vystrašiť.“ Ospravedlnila som sa. Vážne mi to bolo ľúto.

„To nevadí. Nerušíš. Akurát hľadám moju spolubývajúcu. Nevieš náhodou a nejakej Swanovej alebo tak nejako?“ opýtala sa a mne až nadskočila srdce. Bola som veľmi šťastná, že budem bývať s ňou a nie z jednou z tých fiflien.

„No musím ti povedať, že to som ja. Dúfam, že ti to nevadí?“ opýtala som sa a zbadala som ako sa na jej tvári vynoril úsmev.

„To je super. Bože. Ako veľmi som si to želala. S nejakou inou by som si asi nesadla. Som dosť rozdielna ako ostatné. Bože ako sa teším. Nevieš kde máme izbu? Ja sa z tejto mapky nevyznám. Asi som si ju zle odkreslila.?“ Bola taká šťastná, že od radosti skoro skákala. Vážne sa asi bála, že bude bývať s nejakou fiflenou.

„No počkaj. Ja mám asi lepšiu mapku.“ odpovedala som jej a už som si skladala z pleca tašku. Chvíľu som sa v nej hrabala, pokiaľ som našla papierik s mapkou. Otvorila som ho a pozerala sa na budovu internátu. Podľa všetkého by naša izba mala byť na východe, v druhom vchode.

„No tak podľa tohto musíme ísť na východ, do budovy C, do druhého vchodu. Tam by mala byť izba číslo 696.“ Povedala som s neistým hlasom. Vôbec som si nebola istá či som to odhadla správne. Nikdy som z máp nevedela čítať.

„No tak, poďme. Som zvedavá, aká rozbitá bude naša izba.“ Povedala, a vybrali sme sa na východ.

„Mimochodom, ako sa voláš?“ opýtala som sa pretože mi došlo, že nepoznám ani jej priezvisko.

„Ja som Olívia Suarezová, a ty?“ opýtala sa a ja som jej ihneď odpovedala.

„Bella. Bella Swanová. Tak už sme sa zoznámili, tak by som sa ťa chcela spýtať máme zajtra školu. Vieš, ešte som nevidela rozvrh.“ Opýtala som sa a čakala na odpoveď. Asi o minútu som do Olívie drgla no ona sa ani nepohla.

„Olívia. Haló.“ Triasla som jej rukou aby sa prebrala.

„No čo. Čo si to hovorila?“ opýtala som ma ako keby sa nič nestalo. Dosť som sa zľakla. Čo jej pre boha je?, pýtala som sa sama seba a chystala som sa jej na to spýtať, keď som sa pošmykla a skončila na zemi.

„Došľaka! Toto sa môže stať iba mne.“ Hovorila som si keď som sa dvíhala na nohy a Olívia mi pomáhala.

„Tak už poznáš jednu moju vlastnosť. Vždy a všade sa strepem alebo si nejako ublížim. To som ja Bella Swanová.“ Odpovedala som na otázku, ktorú mala v očiach a oprášila som si nohavice.

„To nič. Stáva sa.“ Povedala a podávala mi tašku, ktorú mi predtým zdvihla zo zeme.

„Chcela som sa ťa predtým spýtať, čo sa ti stalo?“ Opýtala som sa a bola zvedavá na odpoveď.

„Kedy. Čo?“ nechápavo sa na mňa pozerala a mne došlo, že jej musím všetko vysvetliť.

„No ešte predtým ako som spadla, som sa ťa pýtala na jednu otázku a ty si ma nevnímala. Najprv som si myslela, že rozmýšľaš, tak som ťa nechala, no po chvíli som do teba drgla, či si vôbec počula. Ty si na mňa vôbec nereagovala, len si sa pozerala do blba pred seba. Tak som začala na teba hovoriť a ty stále nič. Vtedy si sa ale chytila na rozhovor predtým a pokračovala si. Čo sa ti to stalo?“ vysvetlila som jej situáciu a opýtala som sa pre mňa veľmi dôležitú otázku.

„Ako. Čože?“ opýtala sa ma vydesene Olívia.

„Neboj sa. Ja len či o tom niečo nevieš.“

„Nie“ odpovedala, pričom som vedela, že už ma nevníma. Rozmýšľala jedine nad tým čo jej môže byť.

„Nechcem ťa do ničoho nútiť, no mala by si ísť za lekárom.“ Navrhla som jej. Síce sa poznáme len chvíľku, no bála som sa o ňu.

„To je dobrý nápad. Zajtra pôjdem ku doktorovi. Idem zavolať Erikovi, nech po mňa príde.“ Dumala pre seba a mňa si už ani nevšímala.

Do našej izby som prišla len sama. Olívia sa cestou zastavila aby sa mohla v súkromí porozprávať s priateľom a všetko mu vysvetliť. Hrozne sa bála, bolo to na nej vidno. Ja som cestou znovu myslela na môjho nádherného spolužiaka. Zdalo sa mi to pritiahnuté za vlasy no ja som proste nemohla nemyslieť na neho. Bol môj sen. Bol moja túžba. Bol všetko čo som na svete chcela.

Izba už nebola veľmi ďaleko, čo ma až prekvapilo. Našťastie mala som kľúč a tak som odomkla. Mala som zlý pocit z toho čo uvidím, no bolo to oveľa lepšie. Neviem čo som čakala no ako keby mi zo srdca spadol veľký kameň. Hneď ako som vstúpila do vnútra ma vítala milá, malá hala, za ktorou sa rozprestierala obývačka. Prešla som cez halu a obdivovala obývačku. Hneď za veľkým gaučom ,ktorý bol uprostred miestnosti, bolo veľké okno, cez ktoré bolo vidieť západné hory. Bola tam televízia, stolík a lampa. Po okrajoch boli dvoje dvere. Domyslela som si, že to budú izby a tak som sa išla pozrieť do tej, ktorú by som chcela mať. Prišla mi krajšia a taká pre mňa.

Otvorila som dvere, poobzerala sa okolo seba a hneď som vedela, že táto izba musí byť moja. Popozerala som si skrine, stôl a všetok nábytok. Vyzeral dobre! Dokonca som tam mala aj hodiny. Po prehliadke bytu som sa rozhodla, že si idem po veci. Vyšla som z izby a smerovala si to k môjmu autu. Až teraz som ľutovala, že som zaparkovala tak ďaleko. Cesta k autu mi trvala kratšie ako cesta do bytu.

Konečne som uvidela svoje auto. Zrýchlila som krok a nasadla do auta. Kľúče, ktoré som mala vo vrecku mi spadli na podlahu auta a tak som ich musel hľadať. Trvalo mi to dosť dlho. Nakoniec som ich však našla a mohla som naštartovať. Obrátila som sa a viezla so von z areálu školy. Nasmerovala som si to na sever, a s tade na východ, až k veľkej bráne internátov. Našla som ten správny vchod, som dobrá. Pomyslela som si keď som pred sebou uvidela budovu internátov. Zaparkovala som pri neďalekom strome, a išla odomknúť kufor. Cestou ku kufru som zbadala ako sa v jednom z áut niekto bozkáva. Rýchlo som odvrátila zrak a smerovala si to ku kufru, no musela som myslieť no neho. Na môjho princa. Prečo tu nie je so mnou. Bola by som taká šťastná. Prišla som ku kufru a domkla ho, pričom som stále myslela len na neho. Na nič iné len na neho. Tašky som vybrala vonka na betón a zavrela kufor. Zobrala som ich do rúk a išla do bytu. Cestou som ... bože ... myslela len na neho. Nemohla som si pomôcť.

Dvere som otvorila ako v spánku a tašky položila do svojej izby. Ako som si ich tam ukladala pozrela som sa na hodinky. Bolo deväť preč a ja som bola celá stuhnutá a napätá. Zobrala som si z jednej tašky veci a išla sa umyť. Kúpelňu sme mali pri kuchyni. Dosť čudné, pomyslela som si keď som otvárala dvere do kúpelni. Bola malá no to mi neprekážalo. Veci, ktoré som mala na sebe som si položila na pračku a vstúpila do vane.

Asi o dvadsať minút som bola hotová a obliekla si tepláky s tričkom. Začala som si vybaľovať veci, čo mi trvalo dosť dlho. Mne to však neprekážalo pretože som pri tom mohla myslieť na môjho princa a predstavovať si nepredstaviteľné. Bolo to niečo úžasné, myslela som si, že predstavivosť ani fantáziu nemám no toto môj názor zmenilo. Myslela som na veľa vecí. Na veľa neslušných vecí, ktoré mi až vyrážali dych. Vážne som sa správala ako pubertiačka. Čo už. Bola moja odpoveď na všetky bláznivé predstavy v mojej hlave. Skončila som asi o jedenástej no Olívia nebola ešte stále doma. Išla som zamknúť no kľúčik so vytiahla. Určite má svoj. Bolo štvrť na dvanásť keď som sa dostalo do postele a bola som s toho šťastná. Dneska som sa veľmi unavila a bola som si na sto percent istá, že sa mi bude snívať o mojom princovi.

Ani neviem ako, ocitla som sa v škole a prechádzala som sa po chodbách. Všetko bolo normálne, všetko až na to, že okrem mňa tu nikto nebol. Bola som sama. Úplne sama. Išla som stále dopredu a nevedela som, kde vlastne idem. Proste som išla a zabočila doprava. Pred sebou som uvidela veľký nápis „Telocvičňa“, čoho som sa na chvíľu zľakla no pokračovala som ďalej. Po niekoľkých metroch mi došlo, že nehľadám telocvičňu ale prezliekáreň. Vstúpila som dnu a pozerala sa lavičky a skrinky. Nevidela som tu nič, pre mňa dôležité. Vtedy, znenazdajky, proste som sa chcela ísť okúpať. Našla som cestu ku sprchám a už cestou som sa začala vyzliekať. Pokiaľ som prišla ku sprchám, bolo som úplne nahá. Nemala som na sebe nič len kožu. Prišla som k najbližšej sprche a zapla ju. S kohútika sa začala na dlaždice liať voda, a ten zvuk bol priam neodolateľný. Vstúpila som pod horúcu vodu a cítila som ako v raji. Znenazdajky však niečo zahrmelo a ja som sa otočila, smerom ktorým to išlo. Zatiaľ čo som skúmala, čo hluk spôsobilo, niekto ma zozadu chytil okolo pásu. Vedela som, že sa mám báť ale nemohla som. Otočila som sa a pred sebou som uvidela môjho princa. Bol nahý, rovnako ako ja, no moje oči nemohli zaostriť na to nádherné telo. Nemohla som ho vidieť tak ako mám. Oblapila som ho rukami okolo pásu a on ma začal hladiť po chrbte. V celom tele som cítila elektrický prúd a neodolala som. Nahla som sa a prekonala tú malú vzdialenosť, čo ma delila od jeho plných pier. On mi moje bozky opätoval a začali sme sa vášnivo bozkávať. Vtedy ma však zdvihol a priložil na stenu. Oprel sa o mňa a chcel do mňa vojsť. Nemohla som sa dočkať.

Cŕŕŕn. Zazvonil budík a ja som sa zobudila. Čože, to ako naschvál. Rýchlo som sa postavila z postele a išla si umyť zuby. V kúpelni som našla odkaz od Olívie.

Ahoj. Nehnevaj sa, že som včera prišla tak neskoro no stretla som sa s Erikom. Dneska ma nečakaj. Idem k tomu doktorovi. Prosím až budeme mať prednášku tak mi všetko zapíš. Ďakujem. Olívia

No to si viem predstaviť čo robili, pomyslela som si, keď som dočítala odkaz. Vtedy mi prišiel na rozum môj sen. Bol taký skutočný. Ešte teraz cítim, že sa ma dotýkal, že ma bozkával a chcel ma milovať. Prečo zazvonil ten budík. Bože. Hnevala som sa na budík. Vtedy ma napadlo niečo nad čím som rozmýšľala celú dobu čo som sa obliekla, namaľovala a niečo zjedla. Ako sa volá môj princ. Nevedela som prísť na to aké meno by sa mu chodilo. Žiadne meno nie je dosť dobré na to aby patrilo jemu. On je predsa dokonalý, stelesnenie krásy. Stelesnenie mojej túžby. No mená nie sú dokonalé, aké sa mu chodí. Napádali ma všetky ,mená aké som v živote počula no nič. Nevedela som prísť na žiadne normálne meno. Má vôbec meno?, pýtala som sa sama seba.

Jasné, že má. Musí mať. Ako inak by sa zapísal na školu a ... Vtedy ma niečo napadlo. Rýchlo som sa postavila od stola a nechala na ňom nedojedenú misku cereálií. Bežala som do izby a rýchlo som vytiahla notebook. Počkala som pokiaľ sa všetko nahralo a išla som na Internet. Tam som si začala pozerať našu stránku a chcela nájsť aj náš ročník. Hľadala som v nováčikoch a boli tam mená ako Charlie, Sam, Erik, Bob, Ben – všetko obyčajné mená, ktoré by sa môjmu princovi nechodili. Vtedy som však zbadala meno, ktoré by mu sedelo ako vyšité. Edward Cullen. To je meno pre môjho princa. Musí to byť on. Iné nie. Musí, musí, musí. Asi päť minút som hľadela na monitor ako blbá a premýšľala len nad mojím princom. Musí to byť on. Opakovala som si každú minútu dookola. Napokon som však počítač vypla a išla dojesť raňajky.

Cereálie už boli rozmočené no aj napriek tomu som ich zjedla a umyla som si za sebou riad. Umyla som aj jednu misku, asi bola Olíviina, ktorá tam predtým nebola. Keď som sa pozrela na hodinky, bolo len osem a škola sa nám začínala len o deviatej. Znovu som si zle nastavila budík, karhala som sa za to. Môj sen mohol ešte pokračovať. Myslela som na to ako by sa asi skončil. Určite vzrušujúco. Po celom tele mi naskakovali zimomriavky, keď som si premýšľala nad mojím snom. Bohvie, či aj on na mňa takto myslí?, dumala som a bola som si istá, že nie. To ma však neodradilo. Ja som proste musela.

Mne naozaj šibe. Pomyslela som si keď som sa o trištvrte na deväť pozrela na hodiny. Štyridsaťpäť minút rozmýšľať nad jedným chalanom som ja vôbec normálna? Zobrala som si tašku a vyšla z bytu. Cestou som stretla zopár známych tvári, no prihovoriť som sa bála. Neviem prečo. Som už proste taká. K autu som sa dostala po desiatich minútach. Zdržali ma dvere, ktoré boli zaseknuté a museli ich otvárať. Pre božie rany, to tu nič nemôže byť normálne. Všetku je tu ako z nejakého second handu. Vybrala som kľúčik a nastúpila do auta. Chcela som ho naštartovať no nejako nešlo. Ešte aj toto?, pýtala som sa ani neviem koho. Chtiac-nechtiac som musela vystúpiť a pozrieť sa do motora. Vystúpila som z auta a smerovala som si to k motoru, keď som sa pošmykla a spadla na zem. Ani neviem ako no hneď sa pri mne zbehla skupinka ľudí, ktorý sa ma niečo pýtali. Chcela som im porozumieť no nejako mi to nešlo. Čo sa to so mnou stalo?

Autor: BlackRosexq (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Posadnutá láskou!? 2.Kapitola - 360 stupňový obrat :