Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Posadnutá láskou !? 6.Kapitola Toto má byť sťastný koniec ?!

04.10.2009 (17:30) • BlackRosexq • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 982×

6.Kapitola – Toto má byť sťastný koniec ?!

„Kam ideme?“ opýtala som sa a hľadala nejaký známy bod. Nič som však nenašla. Prečo aj, ešte som tu nikdy nebola. Odviedol ma do nejakého opusteného, hustého lesa.

„Neboj sa!“ odpovedal a ďalej ma bez slova ťahal za sebou. Vôbec som mu nerozumela! Prečo mi to musí povedať v lese? Čo  ma chce zabiť, až a tým nebude súhlasiť?, pýtala som sa v duchu sama seba a netušila som ako blízko pravdy som bola.

„Tu. Tu to stačí.“ Povedal a ja som si ani  netrúfala odhadnúť koľko sem prešli. Určite dosť.

„Načo sme išli sem. Nemohol si mi to povedať inde?“ opýtala som sa ho a vôbec som nečakala jeho reakciu.

„Áno, museli sme sem ísť. Tak chceš to počuť alebo nie?“ vykríkol na mňa veľmi drsným tónom. Zľakla som sa ho.

„Veď dobre. Kľud!“ hovorila som najmä pre seba. Hrozne som sa ho zľakla. Vyzeral tak nebezpečne, ako nejaké zviera!!!

„Prepáč, nechcel som ťa vystrašiť!“ ospravedlnil sa mi a pozrel sa do všetkých štyroch smerom.

„Čo?, kontroluješ či nás nikto nesleduje?“ opýtala som sa ho z humorom v hlase no on to zobrala vážne.

„Áno!“ znovu skríkol no tento raz menej. Čo sa mu stalo?

„Hovor už!“ prikázala som mu. Takýto sa mi nepáčil. Nebol to môj princ. Bol to niekto úplne cudzí!

_____________________________________________

Túlala som sa po lese veľmi dlho, napokon som sa však rozhodla vrátiť sa a všetkým ospravedlniť. Najmä Esme, je mi ako mama a ja sa k nej správam ako k nejakému cudzincovi. Obrátila som sa a mierila si to na sever, ku nám, domov. Zo začiatku som bežala, nakoniec som však spomalila a utrieďovala si myšlienky. Majú pravdu!, nemala som na nich tak vyskočiť. Veď ja ani neviem čo to láska je! Pre mňa na svete asi nikto nie je! Celú večnosť zostanem sama, týmto spôsobom úplne sama. Dokonca aj bez rodiny. Netrvalo mi to dlho, o malú chvíľu som už uvidela náš dom. Bolo v ňom ticho. Viditeľne som prvá, ktorá sa uvedomila, pomyslela som si v duchu a blížila sa k domu.

„Haló?“ zakričala som na celý dom, hoci som nemusela. Sluch máme všetci veľmi dobre vyvinutý.

„Je tu niekto?“ opýtala som sa, keď na mňa nikto nereagoval.

„Tu som. Hore.“ Ozvala sa Esme zmučeným hlasom. Upírskou rýchlosťou so vybehla do jej izby.

„Prepáč. Ja som nechcela. Viem, správam sa ako dieťa a vôbec neviem, čo je láska ,hádam sa o nej ale ...“ nevedela som, čo mám povedať.

„To nevadí. Každý z nás má nervy na krajíčku a vám s Alice už praskli. Nič si s toho nerob. Je dobré, že si sa vrátila. Čo všetko vieš o Rolandovom nápade?“ opýtala sa ma a pozrela na mňa zmučenými očami.

„Viem len jedno, že povedať si určite nedá. Snažila som sa ho presvedčiť, no on je neoblomný! Je schopný všetkého a potom do bude do konca večnosti ľutovať.“ Odpovedala som Esme a videla ako sa z jej tváre stratila aj tá štipka nádeja, ktorú v sebe živila.

„Musíš ísť za Edwardom a varovať ho. Až Roland niečo vyvedie odnesieme si to všetci do jedného. Ja zatiaľ spravím niečo s našimi rodinnými vzťahmi. Pokúsim sa ich napraviť.“ Oznámila mi a ja som nevedela prečo.

„Prečo?“ opýtala som sa.

„Musíš varovať Edwarda. Ty jediná s ním máš dobrý vzťah aj po tom čo urobil Irine!“ odpovedala a ja som musela namietať.

„On to urobil lebo musel. Prečo si všetci myslíte, že to chcel?“ opýtala som sa a videla, že Esme to prekvapilo.

„Ty si myslíš, že ja to neviem. Vie to každý no nikto nie je dostatočne silný na to aby si ti priznal, jedine ty. Nepoznala si Irinu tak dobre ako my všetci a tak ty za ňou nie je až tak smutno. Ja to chápem. No ale musíš ísť za Edwardom, čo najskôr. Musíš ho aj s Carlislom doniesť aby sa všetko vyriešilo. Dobre?“ opýtala sa ma a ja so prikývla.

„Hneď teraz si idem zavolať za letenky. Budem tam čo nevidieť. Nič ti ale nesľubujem, neviem či ich presvedčím. Išli tam aby ušli od tohto všetkého. Ja ich k tomu budem znovu volať, nie som si istá.“ Oznámila som Esme so smútkom v hlase a otočila sa na odchod.

„Počkaj!“ zastavila ma uprostred dverí.

„Čo?“ opýtala som sa a otočila sa jej tvárou v tvár.

„Ospravedlň sa Alice. Prosím. Budem to mať ľahšie!“ poprosila ma Esme a ja som prikývla. Znovu som sa otočila a išla dole do kuchyne.

„Ahoj!“ pozdravila sa mi Alice. Vošla dnu cez zadné dvere a hneď za ňou Jasper.

„Prepáč. Ja som nechcela. Neviem, prečo sa do vás starám keď neviem, čo to láska je. Ja som vážne nechcela len  mi...“ vtedy ma prerušila.

„Ty mi prepáč. Správala som sa ako idiot. Vážne by sme nemali nič podnikať na vlastnú päsť. Musíme sa zjednotiť, len tak znovu budeme vychádzať.“ Povedala a pozerala na mňa zmučenými očami. Vážne ju to mrzelo.

„Takže, mier?“ opýtala som sa s úsmev na perách.

„Mier.“ Odpovedala a objala ma.

„Jasper aj ty mi prepáč. Ja som vážne nechcela nikoho z vás uraziť ani nahnevať. Nehnevajte sa na mňa.“ Ospravedlňovala som sa Jasperovi a v tej chvíli vošli do dverí Rosalie a Emmet.

„Nič, to. Aj vy prepáčte mne, všetci.“ Povedal a ospravedlňoval sa aj Rosalie a Emmetovi.

„Nevadí! Stáva sa.“ Odpovedali a znovu som pocítila rodinu. Znovu to všetko bolo ako má báť. Skoro. Chýbal tu náš otec, ktorý bol na Aljaške, naša mama, ktorá sa hore v izbe utápala v bolesti, sestra, ktorú zabil náš brat a odišiel a ďalší brat, ktorú chce zabiť Edwarda. Mali sme veľké problémy a ešte väčšiu vojnu pred sebou.

„Bojím sa jednej veci!“ oznámila som im napokon.

„Čoho?“ opýtali sa ma takmer jednohlasne.

„Roland. Dúfam, že nespraví žiadnu hlúposť. Poznám ho lepšie ako vy a viem, že až mu niečo prepne, je schopný ísť k Vollturiarovcom a usvedčiť nás.“ Odpovedala som dúfala, že je to len výplod mojej fantázie a že Roland by niečoho takéto nebol schopný.

No na takéto myšlienky nemám čas. Vytiahla som telefón a chcela zavolať na letisko, keď ma prerušila Rosalie.

„Ideš niekde?“ opýtala sa a bola zvedavá kam v takejto situácií idem.

„Esme ma poslala po Edwarda a Carlisla. Mám ich presvedčiť aby sa vrátili. Tak idem a prosím vás. Veľmi vás prosím. Odpustite Ewardovi, urobil to preto aby nás zachránil. Naozaj to nechcel.“ Poprosila som moju rodinu, ktorú som veľmi milovala a čakala na ich odpovede.

„My vieme, že to neurobil naschvál a že sa kvôli tomu trápi. Len sme sa potrebovali s toho všetkého dostať. Už nás to prešlo, môže sme kľudne prísť. Bude to znieť čudne ale chýba mi.“ Povedal Emmet a ja som vyťukala číslo na letisko.

„To som šťastná. Takže už sme všetci zmierený a môžeme sa popasovať s problémom?“ opýtala som sa a počúvala spojovateľku.

„Áno. Sme plne funkčný a pripravený.“ Odpovedal znovu Emmet a všetci sa rozišli po dome.

„Ahoj. Priveď nám ich späť.“ Povedala mi Alice a ja som jej zakývala.

„Dobrý deň. Želáte si?“ opýtala sa ma pani na konci telefónu. Mala veľmi príjemný hlas.

„Áno. Máte v najbližšom čase voľné lety na Aljašku?“ opýtala som sa a musela čakať.

________________________________________________

„Len sa ma prosím nezľakni. Musím ti to povedať celé a neviem ako to zoberieš. Musím ti povedať prečo som tu a...“ hovoril ustráchaným hlasom.

„Neboj sa. Kľudne mi povedz všetko!“ uistila som ho na aj napriek tomu zaváhal.

„Bude to na teba veľa. Poznám ťa len chvíľu no milujem ťa a nechcem ti tým to ublížiť.“ Povedal a moje srdce sa skoro zastavilo.

„Ako?“ opýtala som sa . Zostala som celá vymletá.

„Čo, to že ťa milujem?“ opýtal sa s úsmevom na tvári.

„Áno presne to. Milujem ťa.“ Vyznala som mu lásku aj ja.

„To som šťastný a práve preto si nie som istý...“ prerušila som ho.

„Hovor už.“ Skríkla som a on sa nadýchol.

„Som upír.“ Povedal a čakal na moju reakciu. Čože?, to si robí srandu. Upíry predsa neexistujú.

„Viem, že sa ti nechce veriť ale je to pravda.“ Trval na svojej teórií a hneď vtedy sa rýchlosťou blesku prebehol okolo stromov vedľa nás.

„Ako to? Naozaj?“ opýtala som sa, keď zastal len pár centimetrov odo mňa.

„Naozaj. Uver mi prosím.“ Prosíkal a ja som mu začínala veriť. Prečo?, to som sama neverila proste som mala fakty a držala som sa ich.

„Viem rýchlo bežať, som silný, veľmi , veľmi silný, nespím, nejem, nemôžem vychádzať na slnko. Neboj sa nespávam v rakvách.“ Oznámil a usmial sa.

„Veľmi vtipné.“ prehodila som a nechala ho vysvetľovať.

„Ja ako jediný z mojej rodiny viem čítať myšlienky. Viem prečítať myšlienky každého len nie tvoje. Neviem, prečo to tak je, proste neviem.“ Znovu sa odmlčal a ja som mu skočila do rečí.

„Je vás viac?“ opýtala som sa a čakala na odpoveď. Bola som zvedavá ako nikdy predtým.

„Áno. Ja, určite ti došlo, že aj môj otec, tade tvoj ošetrujúci lekár je upír.“ Vtedy som ho znovu prerušila.

„On je upír a robí doktora?“ opýtala som sa nechápavo. Ako to môže robiť?, veď je upír!

„Áno, vytvoril si veľký odpor. Teraz ma napadlo, ešte si sa nespýtala, čo jeme.“ Podpichol ma a pokračoval.

„Živíme sa len zvieracou krvou, naučili sme sa nechcieť tú ľudskú. Nechceme byť netvory. A ešte k tomu predtým. Mám aj adoptívnu mama, volá sa Esme. Mám ešte šty... tri sestry a troch bratov. Ony všetci však bývajú inde. My s Carlislom sme odišli.“ Povedal a ja som sa ho spýtala otázku, ktorú si neželal.

„Prečo?“ bola moja prostá otázka, ktorej sa tak veľmi bál.

„ Tak toto bude dlhé. Jedného dňa prišiel Carlisle domov z jedným veľmi chorým dieťaťom a chcel ho zachrániť. Nevedel čo má robiť, hrozne chcel aby prežilo. Nakoniec zvolil tú najhoršiu cestu. Premenil ho na upíra. Vedel, že to nemá ale musel, nevedel sa udržať. A tak ho zmenil. Premeniť dieťa je v našom svete zakázané, sú za to tresty smrti. Tak ako pre to dieťa aj pre jeho stvoriteľa. V našom svete máme jednu rodinu, no skôr rod. Volajú sa Vollturiarovci! Sú to niečo ako policajti alebo FBI strážia našu identitu a bojujú proti porúšaní zákonov. No tak títo Vollturiarovci sa dozvedeli, čo urobil Carlisle. Carlisle mal jedno šťastie a to, že bol s nimi kamarát a oni ho ušetrili a dovolili mu to dieťa zabiť. Carlisle tak však neurobil, nemohol. Všetko bolo v poriadku, no dozvedela sa to moja sestra Irina a tá to chcela ísť povedať Vollturiarocvom, no ja som ju zastavil. Keďže bola moja sestra, nechcel som ju zabiť, len som sa s ňou tak hral. Ona ma však prekukla a utiekla mi. Zabila to dieťa a chcela zabiť aj Carlisla. Odtrhla mu ruku. Chcela ujsť a povedať to Vollturiarovcom. Ja som ju dostihol a musel zabiť. Ako veľmi som nechcel no inak by sme zomreli všetci. Zabil som ju a budem sa za to na seba hnevať do konca večnosti. No to nie je všetko. Dozvedel sa to jej druh, Roland, a chcel ma zabiť. Rodina mu to nedovolila a tak som prežil. Všetci sme však boli rozhádaný, preto sme sa s Carlislom rozhodli, že odídeme a skúsime sa vyrovnať s tým, čo sme urobili svojej rodine. Carlisle to prežíva oveľa horšie než ja. Nemá zo sebou Esme. Chýba mu. Ja som si našiel aspoň teba, si pre mňa niečo ako pre Carlisla Esme. Ja by som ťa nevedel opustiť no Carlisle to dokázal a tak sa teraz trápi.“ Skončil svoju dlhú reč a ja som asi polovici nerozumela. Musela som sa ho spýtať aspoň jednu otázku.

„Koľko máš rokov?“ opýtala sa som pre mňa veľmi dôležitú otázku.

„Sedemnásť, teoreticky. Prakticky mám oveľa viac. Zamrzol som v sedemnástich!“ oznámil mi a mne sa aspoň trošku rozjasnilo.

„Takže ty si zabil sestru?“ opýtala som sa otázku, ktorá ho viditeľne zabolela.

„Áno.“ Priznal sa viditeľne sa za to hanbil.

„Neobviňuj sa. Urobil si to, čo by urobil každý na tvojom mieste.“ Chlácholila som ho  a prišla až k nemu. Objala som ho a on sa nebránil. Objatie mi opätoval. Zdalo som mi to všetko také čudné. Také rýchlo. Milovala som ho, to som vedela na sto percent. No za tak krátky čas som sa toho toľko dozvedela a toľko sa stalo. Obávam sa, že je toho priveľa. Musím si dať aspoň jeden deň pauzu.

„Milujem  ťa.“ Pošepkal mi do ucha a moje ústa sa roztiahli do úsmevu.

„Milujem ťa.“ Odpovedala som a bola tá najšťastnejšie baba na celom svete. Všetko bolo dokonalé. Boli sme spolu, nič nám v tom nebránilo. Dúfam, že sa nič nestane. Želala si v duchu a vôbec by ma nenapadlo, čo sa udeje za najbližších štyridsaťosem hodín.

„Som s tebou taká šťastná. Už navždy!“ pošepla som mu nateraz ja a pobozkala ho na ucho. Celý sa zachvel, no nič iné.

„Ja tiež. Keby som ho mal spočítať tak sa by som ho počítal celú večnosť a možno aj potom. A za to všetko môžem ďakovať len tebe. Spravila si ma znovu šťastným. Ďakujem.“ Poďakoval a ja som ho objala ešte silnejšie.

„Nemáš zač!“

______________________________________________

„Musím vás sklamať. Najbližší let ide zajtra večer. Prepáčte!“ odpovedala mi nakoniec, po dlhom čakaní, informátorka.

„Naozaj?“ chcela som sa uistiť.

„Naozaj! Prepáčte!“ odpovedala a mne to bolo strašne ľúto. Čo ak to nestihnem?

„Ďakujem.“ Poďakovala som sa a zložila telefón. Takže zajtra večer. Už sa teším, pomyslela som si, keď som si spomenula na Edwarda a Carlisla.

Autor: BlackRosexq (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Posadnutá láskou !? 6.Kapitola Toto má byť sťastný koniec ?!: