Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Posadnutá láskou !? Prológ + 1.kapitola Prvý deň

28.09.2009 (13:00) • BlackRosexq • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1140×

Prológ

Neviem ako ani prečo, proste som prestala písať a hľadela sa do blba. Modré, guličkové pero, ktoré som pred malou chvíľou držala v rukách, som položila na lavicu. Dovolila som si jeden pohľad na hodiny, ktoré ukazovali 9:55. Mám ešte pol hodinu, pomyslela som si no pero som zodvihnúť nedokázala. Učiteľ, ktorý mal na sebe čierne sako sa potil a ja som videla ako mu kropaje pory stekajú po lícach dole na krk. Zodvihol jednu ruku a utrel si líce. Nevenoval mi ani jeden jediný pohľad. Zaujímal sa o svoju krížovku, ktorú mal vyloženú na stole a tvrdo rozmýšľal nad správnymi odpoveďami. Snažil, trel si hánky a viditeľne zúril keď niečo nevedel. Chcela som sa postaviť a odísť. Chcela som byť doma v mojej izbe. Nemôžem, hovorila som si keď som nebola ďaleko od toho aby som sa postavila.

Pozerala som sa na svoje test, viac ako s polky prázdny. Pýtala som sa sama seba prečo tu len tak sedím a nevyplňujem ho. Nevedela som na to prísť, vedela som len jediné, že napísať ho sa neprinútim. Vôbec som sa nezamýšľala nad tým kde pôjdem a čo sa mnou bude. Kde ma zoberú?, pýtala som sa no na odpoveď som nebola zvedavá. Bola mi ukradnutá. Jediné čo ma trápilo bolo to čo na toto všetko povie moja mama Renné. Bude ju to trápiť a bude mi to vyčítať. Bude sa na mňa hnevať. Čo už, povedala som si sama pre seba a znovu no teraz už bezmyšlienkovite som sa pozerala na hodiny.

Netrvalo dlho a mali sme končiť. Ani som sa nenazdala a môj test bol na stole.  Čo teraz?, pýtala som sa keď mi začalo dochádzať čo som urobila. O dve minúty nás pustili a ja som zišla schodiskom, dole do hlavnej haly. S tade to bol už len kúštik ku parkovisku. Otvorila som elektronické dvere, ktoré už dávno nefungovali a vybrala sa na sever. Ani nie o desať metrov som zbadala svoje auto. Bolo to nevýrazné, obyčajné auto, ktoré sa podobalo ma všetky dookola. Nebolo na ňom nič nezvyčajné!

Odomkla som a nasadla do auta. Ešte predtým ako som naštartovala som zapla klimatizáciu a pýtala som sama seba. Prečo?

1.Kapitola - Prvý deň

Otvorila som dvere na aute a prvý krát stúpila na pôdu tejto školy. Nebola veľká, pomyslela som si hneď ako som zbadala obdĺžnikovú budovu, okolo ktorej sa rozprestieralo zopár ihličnanov. Na to, že som na Aljaške je tu teplo, pomyslela som si ako druhú vec po tom čo som vystúpila z auta. Otočila som sa a zamkla som auto. Poobzerala som sa okolo seba a jediná možnosť, ktorá mi ostala bolo vytiahnuť si papier s mapkou školy. Nakreslila mi ju mama ešte pred týždňom keď som si písala zoznam, čo si musím kúpiť. Bolo  toho dosť. Nebola som zvyknutá a hrozne som sa bála, že neuvidím slnko. Podľa všetkých internetových stránok som zistila, že slnko sa tu objaví 30 či 40 dní za rok.

Podľa mapky som našla vchod, ktorý bol zašitý na opačnej strane od parkoviska. Môj dojem sa zhoršil najmä po tom čo som prvý krát vstúpila do budovy. Bola ešte horšia a menšia ako vyzerala z vnútra. Steny boli biele a sem tam na veľkých miestach chýbala farba alebo omietka. Bolo to niečo hrozné. Lavičky, ktoré mali slúžiť pre nových študentov boli rozbité a celé popísané grafitmi.  Dvere, ktoré boli najbližšie od vchodu som zaregistrovala ako prvé. Boli celé biele no bol  na nich muž hrajúci na saxsafóne. Prišlo mi to ako veľký gýč. Chcela som utiecť no už len kvôli mame som to neurobila. Ako by sa asi cítila. Predsa, za toto  si môžem sama. Mohla som nastúpiť na najlepšiu vysokú v Arizone no nenapísala som prímačky. Už asi milión krát som si za to vynadala. Prečo som ich nenapísala?, pýtala som sa sama seba, keď ma v tom z myšlienok vytrhol nejaký muž.

„Dobrý deň slečna. Vítajte u nás na Aljašskej vysokej. Dúfam, že sa vám tu bude páčiť a že nám zostane verná po celú dochádzku.“ No to jasné!, pomyslela som si no z úst som vypustila niečo iné. Vypustila som klamstvo.

„ Áno, určite vám zostanem verná.“ Odpovedala som a ušiel mi jeden veľmi nepresvedčivý úškrn, ktorý sa muž snažil nevšimnúť.

„Poďte som mnou. Dám vám všetko potrebné a poviem vám kde je vaša trieda.“

„Áno.“ Odpovedala som mu a snažila sa prísť na to prečo sa o mňa tak zaujíma. Nič normálne ma však nenapadlo. Na veľké závery, bez faktov som nemala fantáziu.

„Sadnite si, prosím“ poprosil ma muž a pomkol ruku ku sedadlu, ktoré stálo pred veľkým stolom.

„Ďakujem.“ odpovedala som a sadla si na sedadlo.

„No tak. Ja som riaditeľ Aljašskej vysokej a rád vás tu vítam. Tu máte zoznam predmetov a prednášok pre vašu skupinu. Trieda v ktorej budete mať väčšinu prednášok, je tu.“ povedal a vyznačil mi zvýrazňovačkou miesto na mape.

„Ďakujem vás za váš čas a prepáčte že som vás vyrušila.“ Povedala som hoci to nebola pravda. On vyrušil mňa!, pomyslela som si v duchu a chcela už odísť.

„Nevadí! Môžete už ísť. Oboznámiť sa zo spolužiakmi, s triedou a podobne. Dovidenia.“ Pozdravil sa mi začal sa hrabať vo veľkej kope papierov na stole. Mne už vôbec nevenovala pozornosť!

„Dovi.“ Odzdravila som sa hoci som vedela, že už ma nepočúva. Vyšla som z miestnosti a rozhliadla sa okolo seba. Znovu som bola zmetená. Pozrela som sa na  mapu a našla smer. Moja trieda bola na severe. Asi najďalej zo všetkých. Nič iné mi neostávalo a tak som sa vybrala na sever.

Trvalo mi dosť dlho pokiaľ som našla požadovanú miestnosť. Bolo zašitá ako keby bola zlá!, myslela som si keď som konečne po dlhom čase uvidela moju triedu. Nebola veľmi veľká, aspoň z vonku tak nevyzerala. Bolo natretá na žlto, čo ma až prekvapilo a mala jedno veľké okno smerom na chodbu. Prišla som bližšie a otvorila dvere. Mala som pravdu, potešila som sa zo svojho úsudku a prezerala si až príliš malú miestnosť v ktorej boli asi piaty ľudia a snažila sa prísť na to ako sa sem všetci pomestíme.

„Ahoj. Aj ty si nová, nie?“ opýtalo sa ma jedno dievča, ktoré predtým stálo najbližšie ku dverám.

„Áno. Som. Nezdá sa ti to tu nejako malé?“ opýtala som sa a dúfala, že je naozaj taká aká vyzerá.

„No myslela som si, že to bude niečo lepšie. No nič iné mi neostávalo. Nemala som toľko peňazí. Chápeš?“ opýtala sa a ja som na nej videla, že sa cíti zahanbená.

„Jasné, že ťa chápem. To si na tom ale dobre. Ja si spitujem svedomie každý deň aspoň tri hodiny zato, že som nespravila prímačky. Skôr, ja som ich ani nenapísala. Len som tam tak sedela a hľadela som do blba.“ Povedala som jej v skratke prečo som tu a pocítila som čudný pocit. Pocit, ktorý som nevedela opísať. Po chvíli však zmizol a ja som naňho zabudla.

„To si teda riadne dopackala.“ Odpovedala mi na môj monológ a viditeľne ma ľutovala.

„Stáva sa.“ Odpovedala som jej aby som zažehnala túto tému.

„Skade vlastne si?“ opýtala som sa dievčiny a čakala na odpoveď, ktorá dlho neprichádzala. Nakoniec sa však nadýchla.

„No tak ja som zo Španielska ale keď som mal  šesť tak sme sa presťahovali do Arizony.“ Odpovedala mi a ja som vedela, že to nie je všetko. Že mi niečo zatajila. Nechcela som to s nej ale ťahať a tak som to nechala tak. Ani ja sa jej tu nejdem spovedať s mojich problémov. Vtedy jej zazvonil mobil.

„Prepáč ale..“ ospravedlňovala sa mi s telefónom v rukách a už bola na odchode.

„To nič.“ Zakričala som za ňou a ostala sama.

Znovu som začala skúmať okolie a všetko okolo seba. Na vonkajšej starene boli tri veľké okná cez, ktoré ste mohli vidieť všetko. Dokonca aj ďaleké hory, na ktoré by som sa nikdy neodvážila. Lavíc tam bolo dvadsať, čo je dosť málo, no ja som aj tak nevedela pochopiť ako sa sem zmestíme. Ešte profesor, dodala som si keď som si skúšala predstaviť triedu plnú. Teraz tu už bolo málo miesta a to sme tu boli len piati. So mnou, pravdaže. Namiesto učiteľského stola ako som bola zvyknutá na strednej, tu bol jeden veľký nadstavec, na ktorom bola stolička. Usúdila som, že to musí byť pre učiteľa a skúšala som si predstaviť sedieť tam niekoľko hodín a vykladať. Musí to byť ... zaujímavé. Vnútorné steny boli na rozdiel od tých vonkajších slabulinko modré s tmavo fialovým pásikom uprostred. Strop bol biely a viseli z neho tri lustre, ktoré mi pripadali ako starožitnosti. Lavice boli biele, a boli na nich čierne škvrny. Pripadali mi  ako obrázky u psychológa . Nemohla som si pomôcť no chcela som z nich vylúštiť čo sú zač. Na jednej lavici som videla zajačika a druhej som videla strom z búdou. Na tretej som videla srdiečko, ktoré bolo prepichnuté amorových šípom. Ku štvrtej lavici som sa nedostala, pretože sa otvorili dvere.

Otočila som sa a hľadala príčinu toho hluku. Keď som ju uvidela, zastala som a prestala dýchať. Bol to ten najkrajší muž na svete. Bol to ten najdokonalejší muž na svete a pozeral len na  mňa. Ako krava som sa jeho pohľadu uhla, a začala dýchať. Musela som si utriediť myšlienky.

Netrvalo dlho a utrieďovanie myšlienok som nechala tak a znovu sa na neho pozrela. Nemohla som tomu uveriť. V jednej chvíli som si myslela, že snívam, z čoho som ale rýchlo vzišla. Takúto fantáziu nemám. Nemú ju dokonca ani ten najlepší spisovateľ. Bol niečo čo sa nedalo opísať.  Chcela som samu vrhnúť okolo krku, čo mi však zabránili moji spolužiaci, ktorý sa začali hrnúť do triedy. Ani som sa nestihla spamätať a zostala voľna len jedna lavica. Veľmi nerado no predsa som odtrhla oči od toho najdokonalejšieho muža na svete a išla si sadnúť no voľné miesto. Vôbec mi nezišlo na rozum, že je jediný, ktorý nemá miesto a to vedľa mňa je zase jediné, ktoré je volné. Došlo mi to až vtedy, keď sa začal chýbať, bože ako nádherne chodil, bolo to nevydržanie, a sadol si  vedľa mňa. Viditeľne ani on odo mňa nemohol odtrhnúť oči. Hľadeli sme na seba ako dvaja blázni a vôbec nám nevadilo, že profesor už prišiel a začal hovoriť o povinnostiach, právach a o správaní sa na internáte.

Vôbec mu nevadilo, že nedávame pozor. Bol to vysokoškolský učiteľ, ktorý s nami jednal ako s dospelými ľuďmi. Nič nám nehovoril a bolo mu jedno, že nepočúvame. Ja som síce mala ešte len sedemnásť, vôbec o tom nevedel. Podľa môjho úsudku nás tam takých bolo viacej.  Celý čas čo profesor vysvetľoval som sa pozerala so očí tomu neuveriteľnému stvoreniu vedľa mňa. Nevedela som pochopiť, prečo ma tak priťahuje a prečo na neho myslím ako na muža. Ešte v živote som s nikým nemala sex a ani frajerov som nemala veľa. Pravdu povediac len jedného. No toto čo cítim k tomu vedľa mňa je niečo na nevydržanie. Chcela by som ho. Hneď. Bolo mi čudné myslieť takto na niekoho koho poznám pár minút, no musela som. Celý čas som naňho hľadela a bola som šťastná keď profesor skončil.

Konečne! Radovala som sa a sedela ďalej na mieste. Nevedela som si predstaviť, že teraz odídem a už ho neuvidím. Proste som to nemohla dovoliť. Sedela som tam len tak pokiaľ všetci neodišli a chcela som sa prinútiť odísť. Choď, choď, choď! Hovorila som si v duchu no nevedela som sa postaviť. Proste som to nedokázala. Cítila som sa ako v nebi. Ešte nikdy v živote som necítila niečo takéto. Celým telom mi prúdila elektrina a rozochvela každú bunku v mojom tele. Muž, ktorý sedel vedľa mňa mi pripadal ten najsexi, akého som kedy videla. Cítila som sa trápne no chcela som ho. Nevedela som si pomôcť. V duchu som prosila aby sa postavil on a nechal ma na chvíľku vydýchnuť. Nedokázala som uchnúť jeho pohľadu. Chcela som to tak veľmi ako jeho.

Ďakujem. Skoro som vykríkla keď sa postavil a neuveriteľnou rýchlosťou vybehol z triedy. Ďakujem. Ďakujem. Ďakovala som mu dookola asi tri minúty, no potom som sa musela postaviť a ísť ho hľadať. Bolo mi smutno. Musela som ho vidieť. Vedela som, že je to absurdné, no vyšla som z triedy a išla som ho hľadať. Cestou mi jeho moc trošku povolila a mne došlo, že ísť ho hľadať nie je dobrý nápad. Namiesto toho som sa vybrala na parkovisko a chcela ísť na internát. Moje snaženie však zmaril jeden pohľad nesprávnym smerom. Pozrela som sa na východ parkoviska, kde som uvidela môjho spolužiaka. Spolužiaka po ktorom som túžila ako nikdy predtým. Znovu som len tak zastala a dívala sa na jeho dokonalé telo, dokonalú tvár a prinajmenšom dokonalé auto. Z mojich myšlienok ma však vytrhol zvuk telefónu. Niekto mi volal. Chtiac - nechtiac som musela odvrátiť zrak do môjho sexi spolužiaka a začala som vo svojej taška hľadať telefón. Nakoniec som ho našla a prerušila naliehavé zvonenie. Mama, mohla som si myslieť.

„Ahoj, mami. Ako sa máš?“ opýtala som sa hoci odpoveď ma vôbec nezaujímala. Zaujímal ma jedine on!

„Dobre. Ale to nie je dôležité čo ty? Hovor všetko. Všetko chcem vedieť.“ Pýtala sa ma mama a ja som sa musela prinútiť odpovedať jej. Určite by si myslela, že  mi tu nie je dobre a že chcem odísť. To však nie je pravda. Chcem tu zostať tak dlho, tak dlho pokiaľ tu bude on.

„No tak dobre. Ani by si neverila. Síce všetko je tu porozbíjané no je tu pekná príroda a milí ľudia. Stretla som aj jedno milé dievča. Asi budeme kamarátky. Neviem prečo som sa tak bála ísť sem. Je tu super. Už som aj prestala ľutovať, že som vtedy tie skúšky nespravila. Fakt, je tu super.“ Povedala som mama všetko čo som mohla a chcela som len jedno. Nech už skončí. Chcela som sa znovu pozrieť tým smerom. Smerom, kde stál ten najkrajší muž.

„To je dobré. Tak ja ťa nejdem vyrušovať. Choď si pozrieť internát a potom zavolaj. Ahoj. Ľúbiť ťa, zlatko.“ Pozdravila sa mi mama a ja som vedela, že plače.

„Neboj sa mami, zavolám a neplač. Aj ja ťa ľúbim. Ahoj.“ Pozdravila som sa jej a rýchlo zložila. Možno si bude myslieť, že som to len hrala no ja som už viacej nemohla. Musela som sa pozrieť na východ.

To čom som tam uvidela mi až zdevastovalo srdce. Nikto tam nebol. Nikto. Prečo, prečo odišiel? Pýtala som sa sama seba a chcela vrátiť čas. Keby som tak nezdvihla ten telefón.

Kľud! Buď ticho. Veď sa zajtra uvidíte. Hovorilo mi moje múdre ja a chcela som mu uveriť. Neviem ako som sa snažila no nešlo mi to. Celý deň už budem smutná, pomyslela som si a nastúpila do auta.

Autor: BlackRosexq (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Posadnutá láskou !? Prológ + 1.kapitola Prvý deň :