Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Posledný pohľad - 4.Kapitola

08.06.2010 (22:00) • EmmaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 678×

Gabriela tiež raz uhryzol vlkolak. A ja som prvýkrát v živote nevedela, čo mám robiť. Anna presne v ten deň porodila. Mala dievčatko. Dala jej meno Anna Mária. Mala krásne blonďavé vlásky a modré oči. Gabriel mi zachránil život toľkokrát, že sa to nedá ani spočítať. Bola som ochotná preňho aj umrieť. Nikdy by som mu neublížila. Ale, vtedy mi nedošlo, že nie je nebezpečný len pre mňa. Anna ho stále veľmi ľúbila. A to bola obrovská chyba.

Zomrela 24. apríla 1917. V tú noc bol spln a Gabriel sa prestal ovládať. Na to, že zomrela som prišla až ráno. Našla som ju ležať mrtvu na zemi v jej izbe. Nevnímala som nič. Odmietala som tomu uveriť a vôbec som sa od nej nechcela pohnúť. Myslím si, že to bol prvý deň, kedy som začínala šalieť. Ona bola moja posledná nádej, pomoc a podpora. Boli sme ako sestry. Bola to úžasná žena. Nikdy na ňu nezabudnem. Jej dcéru vychovával môj otec. A Gabriel? Ten sa skrýval v lese. Chcela som ho nájsť. Ale nie pre pomstu.

Nažive ostal už iba jeden upír. Vlastne, vtedy som si to iba myslela. Gabriel bol jediný človek na svete, ktorý mi mohol pomôcť toho upíra zabiť. Našla som ho v hustom lese ďaleko od ľudí. Postavil sa predo mňa, ale nedokázal sa mi pozrieť do očí.

„Prišla si ma zabiť, Mary, viem to.“

„Prečo si to myslíš?“

„Zabil som tvoju sesternicu a svoju ženu.“

„Gabriel, keby som sa premenila ja, zabil by si ma? A hovor pravdu!“

Rozšírili sa mu oči a zdvihol hlavu. Knečne sa na mňa pozrel. Poriadne som ho zaskočila.

„Urobil by som to, čo by si chcela ty,“ odpovedal mi.

„A čo chceš teraz ty?“

„Ja chcem, aby si ma zabila.“

„Ty chceš zomrieť? Tak po prvé. Nikdy nie je tak zle, aby nebolo ešte horšie. To si zapamätaj, Gabriel. A po druhé. To, čo ťa nezabije, ťa posilní. A ja ťa určite nezabijem. Sila je to jediné čo si musíme zachovať. Zajtra je spln. Zabijeme upíra. Tak poď za mnou.“

Otočila som sa a išla smerom do domu.

Na ďalšiu noc som vošla s Gabrielom do upírovho hradu. Bol až priveľmi šikovný a skúsený. Najprv napadol Gabriela. Vzala som do ruky meč a keď sa otočil ku mne, aby ma zabil, vrazila som mu ho rovno cez srdce. Posledné čo som mu povedala, bolo: „Dúfam, že sa budeš smažiť v pekle.“

Jeho výra v tej chvíli si budem pamätať. Jeho tvár bola pokritá šťastím a úľavou. Pred tým ako začla horieť ešte stihol zatvoriť oči a usmiať sa. Zničila som všetkých upírov a vlkolakov a všetky príšery, ktoré len mohli existovať. A čo som tým získala? Nič. Všetko som stratila. Už mi nič neostalo. Som prázdna. Pozrela som sa na to, čo ostalo z Gabriela. Musela som ho ešte aj spáliť. Inak by sa znovuzrodil. Moja mama, Peter, Anna, Gabriel a mnohí, mnohí ďalší ľudia, ženy, muži a deti. Všetko bolo preč. Ja som ostala nažive. Ale prečo? Už viem. Teraz sa musím postarať o Anninu dcéru. Môj otec má už tiež dni spočítané.

Stála som v zrúcaninách takého slávneho hradu. Hradu upírov. Snažila som sa nejako prejsť pomedzi obrovské skaly. Keď som už bola von, naposledy som sa naňho otočila. Teraz už bude pochovaný. Navždy. Aj v mojom srdci. Vracala som sa späť do dediny, ale ľudia ma nevítali, boli zarmútení. Zoskočila som z koňa a pýtala sa ich:„Stalo sa vám niečo?“

Prišiel ku mne jeden starý muž.

„Ten upír sa chcel posilniť, asi tak pred pol hodinou, zletel do dediny. Nepodarilo sa mu nikoho zabiť, lebo sme robili, čo ste nám povedali. Ale podarilo sa mu uhryznúť jedno malé dievča. Teraz je aj s rodičmi a ostatnými ľuďmi v kostole. Jej rodičia sa boja, že ju zabijete.“

Pozerala som naňho s otvorenými ústami. Nemohla som uveriť, že ma všetci považujú za vrahyňu. Ale ja som bola vrahyňa. Zabíjala som bez milosti každého, kto mal len najmenší škrabanec od upíra. A nie len to. Teraz si spomínam, že do našej dediny prišiel jeden mních. Hľadal pomoc. Bol mladí, ale asi o desať rokov starší ako ja. V ten deň som nemala vôbec dobrú náladu. Vlastne, ja som nikdy nemala dobrú náladu. Vždy som bola nanajvýš vytočené. Niekedy ma naštvalo aj to, keď okolo mňa preletel komár. Možno to bolo preto, že ľudia ma zo začiatku vôbec nebrali vážne. Ako štrnásťročná som chcela zabíjať upírov. Mali vtedy z toho veľkú zábavu. Som zvedavá, či sa ešte smejú aj teraz, keď sú všetci v pekle. Ten mních bol až priveľmi zvedaví. Veľakrát sa ma vypytoval kam idem a prečo. Raz pred lovom na vlkolakov som naňho nemala náladu.

„No počkať a vy idete kam?“ bezočivo sa ma pýtal akoby som bola posledná sedliačka na ceste. Namierila som mu zbraň rovno na hlavu a spustila stále sa mu pozerajúc do teraz jeho vystrašených očí.

„Mních, posol boží. Hm. Vitajte v pekle. A teraz dobre počúvajte, čo vám budem hovoriť, lebo to nebudem opakovať! Toto je môj dom. Moja pôda, moja zem. Vy ste tu iba mojím hosťom, kým nezmením názor. Tak ma neskúšajte nahnevať, lebo dopadnete veľmi, veľmi zle.“

Otočila som sa a išla preč. Myslím, že ma vtedy dobre nepochopil. Asi o týždeň som ho pristihla vo svojom dome ako porušuje celibát s jednou z mojich slúžok. Vzala som bič a zbičovala ho. Mala som veľkú chuť zabiť ho, ale vtedy ma od toho Gabriel odhovoril. Ten mních utiekol, no predtým som mu ešte stihla povedať:„Nahnevali ste ma, zase.“ Slúžku som vyhnala. Nepotrebujem okolo seba ľudí na ktorých sa nedá spoľahnúť.

Ale teraz späť. Vošla som pomalým krokom do kostola. A keď sa tou veľkou sieňou rozľahlo klopanie mojich čižiem, všetci okamžite stíchli. Bolo počuť len plač. Plač matky, ktorá vie,že sa blížia posledné minúty jej malej dcéry. Potom keď som sa k nim blížila, videla som ako jej rodičov musia zadržiavať ostatí ľudia, aby sa na mňa nevrhli. Tí ľudia ma počúvali. To som bola rada. Dievčatko malo pohrýzenú ruku. Kľakla som si k nej. Mala krásne zelené oči a dlhé červené vlasy. Nevyzerala na viac ako päť rokov. Vzala som jej ruku a bez rozmýšľania na ňu prisala ústa. To bolo prvýkrát, čo som niečo také urobila. Začala som jej z rany vysávať jed a pľula ho na zem. Keď som si bola istá, že vypľúvam len krv, prestala som.  Postavila som sa a pozrela na ľudí. Všetci boli ticho. Rodičov tej dievčiny nikto nedržal. Pozerali sa na mňa s otvorenými ústami. Jej matka sa ma po chvíli spýtala:„ Je upír mrtvy?“

„Zabila som ho, Gabriel prišiel pri jeho útoku o život.“

Z davu vystúpila jedna žena. Hovorilo sa o nej, že je čarodejnica. Mala veľmi hlboký hlas a bola oblečená do všelijakých handier. Postavila sa pred zástup a začala hovoriť.

„Táto žena, ktorá teraz za mnou stojí, má len osemnásť rokov. Za štyri roky sa jej podarilo zabiť toľko upírov, koľko sa nepodarila nikomu za dvesto rokov. Vy by ste tu už dávno neboli, keby nebolo jej. Alebo by ste sa stali temnými a chladnými bytosťami, ktoré sa živia krvou svojich najbližších. Zoslal nám ju sám Boh z neba a dal jej silu. On ju predurčil, aby sa stala Kráľovnou spravodlivosti. Je to naša Kráľovná. Kľaknite si pred ňou, ľudia. Ona nás vyslobodia z pekla.“

Od toho dňa som bola iný človek.

Autor: EmmaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Posledný pohľad - 4.Kapitola: