Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Posledný pohľad - 5.Kapitola

10.06.2010 (16:30) • EmmaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1006×

Bol slnečný deň. Rechádzala som sa po svojom dome a počúvala ako sa zo sanátoria ozývali hlasy. Nebolo to vôbec príjemné, ale snažila som sa, aby sa nikomu priveľmi neubližovalo. Môj otec mal už 60 rokov zatiaľ čo ja len 18. Ale bol silný, nijako sa nechystal zomrieť. Upíri poznamenali môj život na veľmi dlho. V noci som začala mávať veľmi zlé sny. Vtedy som nevedela, že je to budúcnosť. Snívalo sa mi to najhoršie, čo mohlo. Upíri sa vrátili. Už len pár, ale prišli. A jeden bol veľmi blízko mňa. Keď som mala také sny, kričala som od bolesti. Bolelo ma celé telo akoby som spadla z tretieho poschodia na beton. Pravidelne som budila celú dedinu. Môj otec zistil, že keď ma oblejú studenou vodou, prestanem kričať a zlepší sa to. Vtedy mu došlo, že len pacientom v sanatoriu sa takto zlepšeju stav. Bola som celá nesvoja. Bola som nervozna z toho, že ma zatvorí do nejakej cely. Nechcela som ani spať. Raz v noci som bola hore a pozerala sa na svoj obraz na stene. Bol taký vymyslený. Niekto ho maľoval, keď som mala šestnásť rokov. Bola som na ňom krásna aj keď v skutočnosti som tak nevyzerala. Vstala som, všetky svoje obrazy som pohádzala na jednu kopu a zapálila som ich.  Mala som jednu slúžku, ktorú som mala radšej ako všetky ostatné. Mala už 70 rokov. Volala sa Emília. Asi ucítila, že niečo horí a vbehla do mojej izby. Videla ma ako sedím oproti tomu ohňu. Musela si myslieť, že som sa zbláznila.

„Vaša výsosť, ste v poriadku?“ spýtala sa ma opatrne. Bála sa ma. Viem to.

Pozrela som sa na ňu.

„A komu mám nehávať spomienku na seba, každý zomrie, všetci raz zomrieme a viac nás nebude. To nie je fér. Ten život je hrozný. Odovzdáš mu všetku svoju silu, no on ťa aj tak prefacká a potom skapeš. To mi raz povedala Anna.“

„My nie sme veční, Vaša výsosť. Ale obrazy nás zvečňujú.“

„Nič nie je večné, Emília, ani maľba na obrazoch. Po prvýkrát v živote my z očí vyhrkli slzy. Spomenula som si na Gabriela. Nemal takto zomrieť.

„Emília? Myslíš si, že človek musí najprv prejsť peklom, aby mohol oceniť nebo?“

„Myslím si, že áno.“

„No iste.“

 O týždeň neskôr som cez deň kráčala po ceste a znovu prišlo to videnie. Spadla som s krikom na zem. Strašne to bolelo. Neviem ako, ale zrazu som sa ocitla v nejakej miestnosti na posteli. Tá miestnosť bola celá biela, aj tá posteľ bola celá biela. Trochu som sa nadvihla, aby som niečo uvidela. V miestnosti bolo jedno okno, no aj to bolo zamrežované. Potom som sa pozrela na seba. Mala som také čudné dlhé biele šaty. Boli dosť úzke. Už som to spoznávala. Bola to jedna z izieb v sanatoriu. Dalo by sa povedať, že tá najlepšia. Takže ma sem napokon zatvorili. Aj tak sa šírili reči, že som posadnutá diablom. Takto som tam žila pol roka. Aj keď ma pomenovali kráľovnou. Nikto mi neodpúšťal elektrošoky, ľadové sprchy, potom horúce sprchy. A to všetko v týchto prekliatych šatách. Bola som uväznená a naozaj som nevedela ako to ďalej vydržím. Nechcelo sa mi žiť. Každý deň do mňa tlačili nejaké lieky, po ktorých som iba spala a nebola som pri zmysloch. Raz do mojej izby vošiel muž. Mal biele vlasy. Vyzeral byť starý. Ale bol neskutočne nádherný. Vtedy som sedela v kresle. Bol veľmi vystrašený, že nespím, ale napriek tomu neutiekol dať mi silnejšiu dávku liekov. Postavil sa predo mňa, potom sa poklonil. Začala som sa smiať.

„No, už som vás čakala, ale nerozumiem čomu sa klaniate. Alebo mi chcete povedať, že ste slušný upír a najprv si svoju obeť chcete nejako uctiť?“

„Ja vám nechcem ublížiť.“

„Nedajte sa vysmiať. Viete prečo ma nikdy nezabil žiadny upír?“

„Lebo ste veľmi sta...“

„No, samozrejme,“ skočila som mu do reči, „bolo to preto, že tí upíri priveľa rozprávali a málo konali. Tak rýchlo dotoho.“

Dala som si ruku na čelo spod prstov na neho zazerala.

„Ako dlho sa prechádzate po mojich chodbách a tvárite sa ako ošetrovateľ?“

„Je to už dvadsať rokov.“

„Wow, dvadsať rokov sa tadiaľto premáva upír, zatiaľ čo ja vonku ostatných zabíjam. Tak teraz som sa presvedčila, že pod lampou je skutočne najväčšia tma. Vysvetlite mi, čo ste to za upíra. Vy predsa nie ste normálny upír.“

Vysvetlil mi, že na zemi neexistujú iba rumunskí upíri. Je to tu oveľa horšie.

„Takže ja mám vlastne šťastie, že som ešte nestretla normálneho upíra. A teraz mi vysvetlite, prečo ste ma ešte stále nezabili.“

„Ja sa neživím ľudskou krvou, pijem len zvieraciu krv.“

Bola som ním v tú chvílu neskutočne ohromená. Verila som mu, aj keď neviem prečo. Možno mi to našepkávala moja intuícia. Pršiel mesiac, potom druhý a ja som začala citiť v sebe také zvláštne teplo, keď bol blízko mňa. Ale ja som na tom bola horšie každou hodinou. Nútili ma piť všelijaké lieky proti bolesti a na spanie. Bola v tom len jediná výhoda. Moje telo si na tie dávky postupne začalo zvykať a ja, keď som nemala videnia, nabrala som späť aspoň trochu sily, ktorú som pred tým stratila. Raz som sa zobudila uprostred noci. Neviem prečo, ale potrebovala som na chvíľu z tej izby na chvíľu odísť. Vzala som si sviečka a kráčala som chodbami sanatoria na nižšie a nižšie poschodia. Vtedy som sa nezamýšľala nad tým prečo tam nie je žiadna stráž. Pršla som až na úplne prvé poschodie, ale niečo sa mi nezdalo a pozrela som sa do vedľajšej chodby. A to bola veľmi veľká chyba. Stál tam upír. Vedela som to hneď, lebo mi o nich rozprával môj nový ošetrovateľ. Tento upír mal dlhšie vlasy a usmieval sa. Ten úsmev som poznala priveľmi dobre. Týmto mi chcel povedať:

„Už sa neviem dočkať, kedy ťa zabijem.“

Ale z ničohonič do neho vrazil môj ošetrovateľ. V jednej sekunde sme tam stáli len my dvaja a v druhej už nie. Bežala som rýchlo do svojej izby a ľahla som si do posteľe. Mala som videnie. Ten neznámy upír sa dohodol s mojím ošetrovateľom, že ma nechá napokoji. Ale bola to lož. Videla som ako ma príde zabiť rovno do izby. Veľmi ma bolela hlava a po tých tabletkách som bola veľmi malátna. Sviečka už dávno dohorela a v izbe bola úplná tma. Našťastie poznala som tajomstvá tohto sanatoria. Z tejto izby viedla tajná chodba popod zem rovno do kostola. Bolo to pre prípad, že by začalo horieť.Zoskočila som z postele.

„Nie, ja ešte nechcem zomrieť!“ povedala som nahlas a bosá  začala malatne utekať preč z pekla.

Autor: EmmaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Posledný pohľad - 5.Kapitola: