Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Posledný výdych - 1. kapitola

04.07.2011 (09:30) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1090×

"Ćakala som príliš dlho, ale TY si skutočne prišiel."

1. kapitola - Nádej je pôžička šťastia

hudba

„Predtsvauješ si tam svoje meno, však?“ šepol niekto za mnou a ja som sa len ticho otočila. Stál tam chlapec, mal na sebe čierny župan a v očiach iskričky. Dávno som nevidela človeka s toľkou dávkou radosti v očiach, aspoň nie tu. Vidieť, že tu nie je dlho.

„Možno,“ zachraptela som a otočila sa smerom k tabuli, načiahla som ruku, ignorujúc spoločníka za mojim chrbtom, zodvihla som prst a pohladila volné miesto na tabuľke, ktoré bude za chvíľku patriť mne.

„Koľko už si tu?“ Musela som sa zasmiať, v mojom prípade som zabudla aj na čas, zabudla som na to, ako sa počítajú minúty, sekundy, či hodiny. Videla som iba deň a noc.

„Dlho a... ty?“

„Edward.“ Načiahol ku mne voľnú ruku a ja som sa mu zahľadela do očí, opätovala som mu pozdrav, ale nejako ma nenapadlo povedať svoje meno, načo... aj tak bude navždy zabudnuté. Tu bude svietiť len ako nemocničná trofej.

„A ty?“ zasmial sa. Mal krásny smiech, mala som pocit, že prvýkrát za tú dlhú dobu som počula sa človeka smiať, tu to bolo... tabu.

„Isabella, ale radšej iba Bella,“ usmiala som sa a on pristúpil bližšie ku mne.

„Je skvelé stretnúť tu niekoho kto...“ zasekol sa a pozorne si ma premeral.

„Kto čo?“

„Neplače,“ jemne sa usmial a ja som mala chuť oprieť sa o jeho rameno, zavrieť oči a chvíľu vnímať len teplo ľudského tela, pred očami sa mi začali javiť spomienky. Utekali mi pred očami moje detské lásky, pyžamové večery, rodinné obedy.

„Si v poriadku?“

„Áno, len som sa zamyslela.“ Znovu som sa usmiala, sestričky, ktoré ma poznali, sa na mňa zvláštne pozerali, no mňa to nezaujímalo, zaujímala ma len jeho osoba. Viem, prečo tu je, ale určite neviem, aký človek je, aký mal život a aké sú jeho sny.

„Ukážem ti moju komnatu?“ zavtipkoval a ja som kývla. Obaja sme sa teda vybrali jeho smerom, prekvapilo ma, že sa zastavil hneď pri mojej izbe, totiž jeho izba bola hneď oproti. Vošli sme dnu a on si sadol na postel.

„Máš tu...“

„Neporiadok?“ zasmial sa a obzrel si svoju izbu. Áno bol tu neskutočný neporiadok, nerozumela som tomu, ako mu to sestričky mohli dovoliť.

„Tak som na to bol zvyknutý doma,“ vzdychol si a zhodil rozhádzané oblečenie z postele a potľapkal na miesto vedľa seba.

„A čo sestričky?“

„Tie sú mi ukradnuté, aj tak ma dopujú len liekmi, ktoré mi už nepomôžu.“ Mykol plecami a ja som sa musela zasmiať, konečne človek, ktorý mi rozumie.

„To isté si myslím ja, nenávidím reči o nádeji aj tak...“

„Ćakáme len na smrť,“ doplnil ma a ja som si k nemu spokojne sadla.

Rozprávali sme sa dlho, celé hodiny, smiala som sa, dokonca sa mi z toho tlačili slzy do očí. Edward bol skvelý a konečne som sa necítila sama. Keď už ma sestrička po niekoľkýkrát vyháňala z izby, rozlúčili sme sa a ja som šla k sebe. Ľahla som si do postele a perinu si vytiahla až ku krku. Mala som otvorené okno a dnu prúdil studený, ale pre mňa príjemný chlad. Bola som rada, že môžem cítiť ten čerstvý vzduch.

Ráno ma prebudilo nesmelé klopanie na dvere. Otvorila som oči a trochu si ich pretrela.

„Zobudil som ťa?“

„Iba tak trochu,“ zachraptela som, no on vkročil dnu. Sadol si na stoličku pri mojej posteli a jemne sa usmial.

„Ako si sa vyspala, spachtoš?“

„Skvele, no niekto nedočkavý mi musel rúcať dvere,“ zamračila som sa smerom k nemu a on sa zasmial. Keď som sa dala trošku do kopy, vošla som do izby, už bez infúzie, a on tam stále sedel.

„To tu stále čakáš? Vytrvalý,“ zasmiala som sa a on na mňa mrkol.

„Kto by nečakal na krásnu slečnu,“ šepol a ja som sa zakuckala vodou, čo som práve pila.

„Krásnu?“ odfrkla som si a pozrela sa do zrkadla na dverách kúpelne.

„Samozrejme!“ Postavil sa ku mne a obaja sme pozerali na odraz v zrkadle. Bol odo mňa asi o dve hlavy vyšší a na tvári sa mu linul krásny úsmev. Jeho zelené oči na mňa hľadeli a ja som cítila ako sa mi do tváre hrnie červeň.

„To, že si chorá, neubralo tvojej kráse,“ šepol mi priamo do ucha. Privrela som oči a snažila som sa tomu aspoň trochu veriť. Už dlhú dobu som nad takýmito banálnimy vecami nerozmýšlala, no on ma priam nútil všímať si okolie, všímať si seba.

„Také oči ako ty predsa len nemá hocikto. Hnedé ako roztopená čokoláda.“

„Ďakujem.“ Sadli sme si na posteľ a ja som sa oprela o stenu.

„Kedy si to zistil,“ šepla som a zahladela som sa mu do tváre. Odvrátil svoj pohľad a zahľadel sa niekam do dialky.

„Zistil som to asi pred dvoma rokmi a teraz som tu.“

„A čo priatelia a rodina?“

„Tí boli jediní, ktorí mi dávali nádej. Skutočne by som nevedel, čo bez nich. Hneď, ako som sa to dozvedel, som sa zložil. Stále som sa sám seba pýtal, prečo práve ja musím stratiť všetky svoje sny, prečo práve ja nikdy neokúsim nové jedlá, neuvidím novú krajinu. Nezažijem pravú lásku, neuvdím svoje deti, či pravnúčatá. Mal som toľko snov, ktoré prišli nazmar,“ vzdychol si, no potom sa na jeho tvári znovu usadil jeho obvyklý úsmev.

„A ty?“

„Ja som sa to dozvedela pred troma rokmi. Bol to ten najhorší okamih v mojom živote. Presne si pamätám ako sme sedeli v ordinácií, ako mama plakala a ja som sedela - bez slova, bez myšlienky. Mala som pocit, že moje telo ochrnulo, že som stratila reč. Chuť do života sa strácala ešte pred chorobou, no ona to zaklincovala. Nikdy som nemala ľahký život, jediný môj sen, moja túžba a nádej, bola moja budúcnosť. A v ten deň mi zobrali aj tú. Stratila som to jediné, v čom dúfala... v lepšiu budúcnosť. Po mnoho preplakaných dňoch som si sľúbila, že už nikdy nebudem plakať, že už nikdy nebudem ľutovať to, čo bolo. Videla som len svoju rodinu, snažila som sa im dať každý jeden okamih, radosť. Darovať im každý môj úsmev. Neskôr sa môj stav začal zhoršovať až som sa dostala sem.“ Rozhodila som rukami a ukázala na svoju izbu.

„Máš súrodencov?“

„Mám brata, staršieho. Je to skvelý chlapec, prežil si toho veľa a myslím si, že moja choroba bola len čerešnička na torte. Bolo strašné mu to povedať a nechcela som, aby mu to povedala mama. Musela som to byť ja, vždy sme si vraveli všetky tajomstvá a toto bolo jedno z tých najtajnejších. Sedela som u neho v izbe a prezerala si naše fotky, ktoré mal na poličkách. Čakala som hodiny do kým príde, ale nedokázala som v ten moment zo seba dostať ani slovo. Stále sa pýtal, obíjmal ma a pýtal sa. Vedela som, že mu to musím povedať, ale bála som sa, nechcela som, aby prišiel o svoju jedinú sestru, vždy som tu pre neho bola a vedela som, že pokiaľ o mňa príde, bude sa cítiť sám. Presne som vedela, čo bude cítiť, čo si bude myslieť a mala som z toho strach. A keď som mu to povedala, vybuchol. Začal hádzať vecami, kričal. Nadával, preklínal Boha, stále sa pýtal len jedno, prečo. Na koniec padol na kolená a celú noc plakal v mojom náručí. Tú spomienku si stále premietam v hlave, dookola. Navždy si budem pamätať jeho slová, aj keď sa to všetko skončí,“ šepla som a cítila som ako mi po tvári stekajú slzy, tak dlhá doba prešla a ja znovu plačem.

Slzy si rinuli slané cestičky na mojej tvári a padali až k srdcu. Edward ma objal a ja som si skryla tvár na jeho hrudi. Počúvala som jeho srdce a snažila sa upokojiť, no nešlo to. Všetka tá bolesť, ktorá sa vo mne hormadila, sa potrebovala vydrať na povrch.

„To je dobré, len plač,“ šepol mi pri uchu a ja som stisla viečka. Prešli hodiny a my sme tu len tak ležali, ja v jeho náruči a on stále niečo pospevoval.

„Poznáš ju?“ spýtal sa a ja som zakrútila hlavou v zápor.

„To nemyslíš vážne!“ vystrelil z postele a ja som na neho vyľakane pozerala.

„Edward!“ zasmiala som sa, keď si nemotorne obúval papuče.

„Hneď som tu!“ zasalutoval, ešte venoval pohľad môjmu prehrávaču a už ho nebolo.

Ja som sa zatiaľ išla do kúpeľne napiť, no to už sa z mojej izby linula krásna melódia. Vošla som do izby a on stál v jej strede. Anjelsky sa usmieval a načiahol ku mne ruku...

2. kapitola

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Posledný výdych - 1. kapitola: