Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Posledný výdych - 4. kapitola

07.07.2011 (08:15) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 814×

"Život je ako javisko, na ktorom musíš stáť aj keď ti srdce krváca, ty sa musíš smiať."

4. kapitola

hudba

Keď nastal čas vrátiť sa k sebe do izby, vtisla som mu ten najdlhší bozk aký som mohla, pohladila som ho snáď po celej tvári a pobrala sa do svojej izby. Zavrela som za sebou dvere a zosunula sa po nich až na zem. Mojim telom otriasali hlasné vzlyky, pomaličky som sa doplazila k prehrávaču a pustila našu pieseň, stíšila som ju tak, aby som ju mohla počuť len ja. Oprela som si hlavu o stenu a rukou som si zakryla ústa, snažila som sa stlmiť vzlyky.

Ráno som stála pred jeho dverami, stála som tam nejakú chvílu, bála som sa zaklopať, no zrazu sa dvere otvorili. A v nich stál on, áno, stál na vlastných nohách, na tvári úsmev od ucha k uchu. Nemohla som uveriť tomu, čo som videla.

„Edward!“ Skočila som mu do náruče a on ma vyzdvihol do výšky.

„Hovoril som!“ Zasmial sa a ja som ho capla po ramene.

„Ja viem, ja viem!“ Chytil ma za ruku a viedol ma ku mne.

„Zober si budnu.“

„Čože?“

„Uvidíš, niečo som nám vybavil.“ Mrkol na mňa a ja som sa poslušne obliekla. Chytil ma znovu za ruku a viedol von z nemocnice zadným vchodom, kde sa nachádzala veľká záhrada, bola krásna, trošku ďalej bolo malé jazierko, pri ktorom bola stará lavička.

„To nemyslíš vážne!“ Začala som sa smiať a utekala som von, stála som na tráve a začala som sa točiť, pozerala som sa na čistú oblohu a cítila som sa voľná ako kedysi. On len tak stál a pozeral sa na mňa.

„Musím ti niečo povedať, Bells.“

„Ešte chvíľku!“ Smiala som sa a on len krútil hlavou. O pár minút sme sa pobrali smerom k lavičke, kde sme si sadli a ja som si nohy prehodila cez tie jeho, hlavu som si oprela o jeho rameno a dýchala čerstvý vzduch. Cítila som sa krásne.

„Tak čo si mi chcel povedať?“

„Len to, že ťa milujem,“ povedal, ako keby to bola samozrejmá vec. Ja som sa k nemu otočila a s prekvapením mu hľadela do očí.

„No naozaj!“ Zasmial sa a ja som sa mu vrhla na pery.

„Aj ja ťa milujem, Edward,“ šepla som popri bozku. On sa len pousmial, ale stále sa neprestával venovať mojím perám. Takto sme tu sedeli možno niekoľko hodín. Bolo tu krásne, dúfala som, že sa sem ešte vyberieme. Pozorvali sme tichú vodu, poletujúcich vtákov a hlavne sme sa venovali jeden druhému.

„Ďakujem ti.“

„Za čo?“ opýtal sa udivene a ja som neverila vlastním ušiam.

„Že za čo? Edward, to nemyslíš vážne! Iba vďaka tebe môžem prežiť tie najkrajšie dni v mojom živote!“

„Nie, Bella. Ja som vďaka tebe zistil, že život má vždy zmysel!“ Usmial sa a chytil ma za ruku.

Takto prechádzali dni i noci. Obaja sme sa každí deň videli, bozkali, či venovali našim telám. Prekonávali sme spolu i tie horšie chvíle, kedy človek myslí len na jedno – na smrť.

Prišli Vianoce.

„Ďakujem, mami!“ vypískla som, keď mi doniesla darček pre Edwarda.

„Nie je zač.“ Mrkla na mňa a ja som ju pobozkala na tvár, ale jednu pusu som venovala aj jej vypuklému brušku. Bola krásna, bude z nej skvelá mama, tak skvelá mama ako bola pre mňa.

„A tu máš darček odo mňa!“ Usmial sa Dan a ja som si zobrala zabalenú krabicu. Roztrhala som papier a nazrela dnu, kde na dne krabice ležal album. Vytiahla som ho a začala v ňom listovať. Bola v ňom každá fotka z môjho detstva, každý šťastný moment, ktorý som zažila so svojou rodinou. Listovala som v ňom, až som sa pristihla ako malé, slané slzy dopadali na stránky s fotkami. To už ma objímal Dan a šeptal mi do ucha naše spoločné zážitky.

„Ideme na slávnostnú večeru?!“ vyhlásila mama a ja som šťastne kývla. Dnes tu boli iba oni dvaja ako kedysi, len my traja. Chytili ma obaja z každej strany za ruku a všetci sme si to mierili do bufetu. Chodby boli vyzdobené a z každej izby sa linula iná vianočná koleda. Bola to krásna atmosféra, taká ako tu nebýva často.

Vošli sme do bufetu a vybrali si malý stôl v rohu, bol prestretý vianočním obrusom, na ktorom boli malé ozdobené stromčeky.

Všetci sme jedli, smiali sme sa, pripíjali si asi už po stíkrát. Zrazu som počula ten veľmi známy smiech, naklonila som sa a uvidela som Edwarda, sedel vzadu na druhej strane miestnosti so svojou rodinou. Bolo ich veľa a všetci sa len usmievali, živo diskutovali a priali si len to najlepšie do života.

„Ďakujem vám,“ usmiala som sa na oboch mojich spoločníkov.

„My ďakujeme tebe, zlatíčko.“ Pobozkala ma mama a ja som sa musela znovu usmiať.

„Toto sú moje najkrajšie Vianoce a som rada, že patrím do našej rodiny, neviem, čo by som bez vás robila.“

Keď skončila naša večera, odobrali sme sa do spoločenskej miestnosti, kde už boli nastúpené i ostatné rodiny. Všetci držali svoje deti, smiali sa a končene bolo v ich očiach vidieť to dlho stratené šťastie a neskutočná a uprimná láska. Postavili sme sa ku stromčeku a chytili sa za ruky. Edward so svojou rodinou prišiel o nejakú chvílu, stáli hneď oproti nám. Poslala som mu vzdušnú pusu a on sa na mňa krásne usmial. Keď do miestnosti vošla sestrička, pustila koledy a všetci sme začali spievať, všetci sme sa v tomto momente cítili ako jedna veľká rodina, ktorá pri sebe bude vždy stáť v týchto ťažkých chvíľach. Spievali sme, jedli medovníky a pili teplý čaj, no tak ako doma, prišiel čas, kedy sme sa museli rozlúčiť, doma by sme šli do postelí, no tu sa znovu musia rozdeliť cesty. Silne som objala mamu a tak isto brata.

„Toto boli moje najkrajšie Vianoce,“ šepla som a stisla viečka, vedela som, že už ďalšie nebudú a chcela som, aby vedeli, že im ďakujem za kadžý moment strávený s nimi. Pobozkali ma, popriali dobrú noc, tak ako doma a pobrali sa preč.

Zavrela som sa v izbe a stále cítila tú vôňu Vianoc. Sadla som si do postele a pustila si koledy, listovala som v albume a spomínala. A tiež som čakala na neho, tešila som sa kedy príde a ja mu budem môcť dať ten darček.

„Veselé Vianoce!“ Vošiel dnu Edward s červenou čapičkou na hlave a hlavne bol vysmiaty.

„Veselé aj tebe.“ Zasmiala som sa a vstala z postele, podišla som k nemu a chytila ho za košeľu.

„Aha,“ zhíkol prekvapene a pozrel sa nad nás. V ruke držal malé imelo a ja som sa musela začať smiať, blázon.

„Vieš, čo to znamená, drahá?“ šepol záhadným tónom a ja som na neho pozrela.

„Bozk.“ V tom sa ku mne naklonil a jemne sa dotkol mojich pier. Tento bozk bol iný, bolo v ňom toľko citov, láska, šťastie, veselosť.

„Toto bol...“

„Ten najkrajší bozk, aký som kedy dostal,“ doplnil ma a ja som kývla za jeho pravdu.

„Niečo pre teba mám.“ Odtrhla som sa od neho a začla som sa hrbať v skrinke. Vytiahla som zabalený darček a on sa na mňa prekvapene usmial.

„Dúfam, že som sa trafila.“ Edward si sadol na postel a začal ho rozbaľovať. Ja som bola strašne nedočkavá, bola som zvedavá na jeho reakciu.

„Debussy,“ vydýchol.

„Páči sa ti to?“

„Je to môj obľúbený skladateľ, Clair de Lune je uchvatná.“

„To som rada.“ Usmiala som sa a on vstal.

„Milujem ťa, Bella. To slovo je málo k tomu, čo k tebe cítim. Každý deň ďakujem Bohu, že mi ťa postavil do cesty.“ Pobozkal ma na čelo a ja som sa k nemu pritúlila. Keď som sa otočila k oknu, vyšiel zo mňa výdych. Rýchlo som šla k oknu a Edwarda ťahala za sebou, otvorila som do korán a pritiahla Edwarda k sebe.

„Sneží.“ Vonku bolo krásne, všade bola tma, bolo vdieť len lampy a padajúce malé snehové vločky, na parapete sa pomaly zbierali snehové chumáče. Edward ma chytil zo zadu okolo pásu a bradu si položil na moje rameno, len tak sme tu stáli, v pozadí hral Clair de Lune a ja som zažila svoje najkrajšie Vianoce.

5. kapitola

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Posledný výdych - 4. kapitola: