Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Posledný výdych - 5. kapitola

08.07.2011 (12:00) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 1366×

"Miesto pre šťastie je tu, čas byť šťastný je teraz, spôsob, ako byť šťastným, je robiť šťastnými druhých."

5. kapitola - Malá potvorka

hudba

„Sneží.“ Vonku bolo krásne, všade bola tma, bolo vdieť len lampy a padajúce, malé, snehové vločky, na parapete sa pomaly zbierali snehové chumáče. Edward ma chytil zo zadu okolo pásu a bradu si položil na moje rameno, len tak sme tu stáli, v pozadí hral Clair de Lune a ja som zažila svoje najkrajšie Vianoce.

„Včera som ti zabudol dať darček.“

„To si nemusel, Edward!“

„Ale chcel som.“ Podal mi do ruky maličkú krabičku a ja som na neho pozrela. Strhla som papier a pohladila zamatovú krabičku. Pomaličky som ju otvorila a vnútri sa na mňa blišťal prsteň.

„Isabella, viem, že to nie je možné, ale aspoň takto ťa chcem poprosiť, vezmeš si ma?“

„Čože?“

„Bude to naša malá fiktívna svadba,“ usmial sa a ja som na neho pozerala ako na blázna.

„Tak si ťa teda fiktívne beriem, milujem ťa,“ zasmiala som sa a skočila mu okolo krku. Bola som šťastná. Za jeden necelý rok som zažila to, o čom by som ani pri najmenšom nesnívala.

„Beriem, beriem, beriem.“ Pobozkal ma a nasadil mi prsteň.

„A od teraz si iba moja!“ pýšil sa a ja som sa na ňom musela neskutočne smiať. Objal ma a ja už som necítila pevnú zem pod nohami, točil sa so mnou po celej izbe a obaja sme sa šialene smiali.

„Čo sa to tu deje?!“ vošla dnu sestrička a my sme sa na ňu prekvapene otočili. Vyprskli sme a obaja sme sa nevedeli prestať smiať, ona len za sebou zavrela dvere a my sme jej ako malé deti vyplazili jazyk.

„Milujem ťa, Swanová!“ zakričal a ja som ho pohladila po líci.

„Aj ja teba, Masen,“ mrkla som na neho a chytila ho za ruku. Ťahla som ho po chodbách nemocnice až k zadnému vchodu.

„Myslíš, že nás pustia?“ Edward pristúpil k pánovi pri dverách a niečo mu pošepol, ten kývol hlavou a oboch nás pustil von. Keď nám došlo, že sme len ľahko oblečený a vonku je hŕba snehu, bežali sme sa rýchlo prezliecť do teplého.

Ten pán nám otvoril dvere a mrkol na Edwarda.

„Ako to, že nás pustil? Ty vyjednávač!“

„Strašne miluje zákusky z bufetu a on tam počas pracovnej doby nemôže chodiť, tak som s ním dohodnutý, že mu vždy nejaké donesiem.“

„Ty si neskutočný a ako si to zistil?“

„Videl som ho a skúsil som šťastie.“

„Si môj blázon!“ zasmiala som sa a vkročila na sneh, ktorý mi pod nohami príjemne zachrúmal. Bolo to neskutočné počuť tak po dlhej dobe. Utekali sme po snehu až pod zasnežené stromy, ktoré tu boli. Edward sa zrazu hodil na zem a ja som na neho pozerala z výšky, no to už ma stiahol k sebe, rozpažil ruky aj nohy a začal s nimi mávať.

„Anjelik?“ Otočila som sa na neho tvárou a on kývol. Keď sme mali hotových naších krásnych anjelov, vstali sme, aby sme sa oprášili. Chytil ma okolo pásu a pozrel sa na obrazce v snehu. Ležali tam dvaja anjeli, jeden menší a obaja sa ako keby držali za ruky.

„A takto to bude.“ Usmial sa a ja som mu zaborila tvár do hrude. Nechcelo sa mi nad tým rozmýšľať.

„Poď, postavíme snehuliaka!“ Poslušne som sa za ním šuchtala. Stavali sme snehuliaka, pri tom sme sa ohadzovali snehom a jemne sme sa dotýkali. Vždy mnou prešiel elektrický prúd. Keď bolo všetko hotové, oprášil lavičku, na ktorej sme vtedy sedeli. Všetko na okolo nás bolo biele, jazierko zamrznuté a vašde úplne ticho. Bol to neuveriteľný rozdiel, pred pár mesiacmi to tu celé žilo. Dnes ako keby sa zastavil čas, všetko zamrzlo a čas tiež. Usmiala som sa a zložila si hlavu na Edwardove rameno.

„Musíme ísť.“

„Prečo?“ zamračila som sa.

„Pretože sa začína stmievať, bude večera a keď nás uvidia sestričky, prídu na to a budeme sa môcť rozlúčiť s čerstvým vzduchom.“

„Tak teda, čo ešte sedíš!“ zasmiala som sa a on len neveriacky krútil hlavou. Vybrali sme sa na späť do toho väzenia, ktoré bolo teraz vďaka nemu mojim rajom a domovom.

Rýchlo som sa išla prezliecť a Edward tiež. Prezliekla som sa do pohodlných teplákov a bieleho tielka. Niekto zaklopal na dvere, prevrátila som oči a pozvala ho dnu. Bolo mi jasné, že je to moja láska, ale keď on bol taký slušný, ja na jeho mieste by som do jeho izby vrazila ako tornádo.

„Ste pripravená, pani Masenová?“

„Som pripravená, pán Masen.“ Vtisol mi bozk na čelo a pevne ma chytil za ruku. Išli sme chodbou smerom do jedálne, kde už boli všetci ostatní. Už dlho som tu nebola, vždy som sa najedla v bufete, no dnes bola slávnostná večera. Pretože včera tu boli naše rodiny, nemohli sme to osláviť patrične aj spolu. S Edwardom sme si sadli na kraj stola a ticho sa rozprávali, keď do miestnosti vošla vedúca tohto oddelenia. Sadla si za stôl a všetci sme si pripili tým nechutným čajom. Musela som sa zatváriť naozaj zenchutene, pretože moja láska vypukla v hurónsky smiech.

„Tichšie,“ zasmiala som sa a on mykol plecami.

„Smiech lieči,“ usmial sa a ja som mu ponad stôl dala rýchlu pusu, nestála som o pohoršené pohľady. Vedľa mňa sedelo malé dievčatko, ktoré sa stále ošívalo. Nahla som sa k nej a šepla.

„Stalo sa niečo?“

„Nemám to tu rada,“ vzlykla a do očí sa jej naliali slzičky. Bola taká maličká, aká je toto spravodlivosť? Prečo nezomierajú zlý ľudia? Prečo to osud zariadil práve takto? Toľko malých detí tu sedí, mali by byť doma, pri svojcih rodinách, hrať sa s novými hračakami, chodiť sa sánkovať a miesto toho si užívajú svoje posledné dni. Nevedela som, čo povedať, nevedela som ako ju utešiť.

„Nemusíš sa báť,“ usmiala som sa a chytila ju za tú malú rúčku. Po lici jej stiekla slza a brada sa jej vzdorovito triasla. Nechcela tu byť, bála sa a určite jej chýbala mama.

„Chcem ísť za mamou!“ zakričala na celú jednálňu a zrazu nastalo ticho.

„Sára, takto je neslušné sa správať,“ pokarhala ju sestrička a ja som neverila vlastným ušiam. Hromadila sa vo mne zlosť a teraz by ma nezastavil ani Edward.

„Prosím?“ šepla som, aby som nekričala aj ja. Skôr som nepríjemne syčala.

„Sme na slávnostnej večeri, keď sa ti nepáči, prosím, choď do izby a tam buď sama!“ zavellila sestrička na malú Sáru a tá potichu vzlykla.

„Tak toto nemyslíte vážne!“ zarevala som a stála na rovných nohách, všade okolo mňa šlahali blesky a Edward sa ma snažil upokojiť.

„Ale Swanová, nemyslite si, že to tu budeme riešiť s vami,“ ozvala sa druhá sestrička a ja som chytila tu malú za rúčku.

„Tak to teda budete!“

„Sadnúť!“ zakričala vedúca a ja som sa jej výsmešne pozrela do tváre.

„A čo som ja vaša? Veliť môžete doma, nie tu!“

„Swanová, toto presahuje vrchol všetkých medzí, neviem, čo sa to s vami porobilo.“ Krútila nesúhlasne hlavou a ja som sa chystala jej to veľmi rýchlo vysvetliť.

„Stalo sa to, že sa správate ako necitlivé beštie. Vy nie ste tie, ktorým život vysí na vlásku, vy nie ste tie, ktoré sú nútené opustiť svoje rodiny, žiť v inom prostredí, statočne čeliť bolesti. Ste len... správate sa ako dozorcovia v base. Ani jedna z vás sa nespráva ako milujúca priateľka, či chápajúca ošetrovateľka. Ani jedna sa nám nesnaží pomôcť. Tie hlúpe reči, ktoré ste naučené, hovoríte ich z donútenia, aby ste aspoň trošku splnili svoju úlohu, nič neznamenajú. Nezacelia tu dieru samoty, ktorú každí jeden z nás v tejto miestnosti cíti!“ vychrlila som a všetci na mňa ticho pozerali. Tie staršie deti sa postavili a začali tlieskať, burácať len ja som stála uprostred rozzúrených sestričiek, ktoré vyzerali, že už majú na mále a za chvílu po mne skočia. Edward chytil maličkú Sáru za druhú ruku a ona sa na neho zvedavo usmiala, vypochodovali sme z jedálne a ja som cítila pocit zadosťučinenia.

„Kde máš izbičku?“ opýtala som sa, ona nás pustila a rozbehla sa cez chodbu, keď už sme mysleli, že ju nenájdeme, pretože tá malá potvorka bola veľmi rýchla, stála pri dverách a žiarivo sa na nás usmievala.

„Takže tu bývaš, ty potvorka?“ zasmiala som sa a chytila ju do náručia. Kývla a Edward celý usmiaty sa šuchtal k nám.

„Máš to tu teda ako princezná!“

„Mama mi hovolila, že som plincezná a mala by som mať veľkú a plinceznovskú izbu!“ vyhlásila a skočila na posteľ.

„Tak to teda mala!“ Celý večer sme sa s ňou hrali hry. Edward bol sladký, predstavovala som si ako by asi vyzerala naša budúcnosť, naše deti. Usmiala som sa nad tou myšlienkou, až keď ma vyrušil hlasný smiech dvoch osôb, ktoré ležali na posteli. Edward držal malú Sáru vo vzduchu a robil s ňou lietadlo.

„Už dosť, už dosť!“ smiala sa Sára a pri tom prskala na Edwarda, ktorý krčil nos, ale ani sa nepohol.

„Už stačí vy dvaja, musíš ísť spinkať.“ Maličká zasalutovala a Edward ju pokojne uložil do postele.

„Spi, princezná,“ pobozkal ju na čelíčko a ona poslušne zavrela oči, keď sme vyšli z izby, chytila som ho za ruku a on sa na mňa unavene pozrel.

„Tá príšerka je vyčerpávajúca,“ zasmial sa a ja som mu vtisla bozk na pery, chvíľku sme sa len ochutnávali, no potom bol čas ísť do postele aj pre nás.

„Bol by si skvelý otec,“ usmiala som sa a on ma pred dverami objal okolo pásu.

„A ty skvelá mama, to, čo si dnes povedala... som na teba hrdý a asi sa budem po stýkrát opakovať, ale neskutočne ťa milujem!“ pobozkal ma a obaja sme sa vybrali do izieb, zajtra nás čaká predsa ďalší, šialený deň. Naša fiktívna svadba, večera i noc. Usmiala som sa, cítila som ako sa mi srdce tetelilo šťastím.

6. kapitola

Chcela by som vám neskutočne poďakovať za povzbudzujúce komentáre. Vďaka vám ma baví stále písať ďalej. Nemusí tu byť 30 komentárov, stačí, aby som vedela, že niekoho moja tvorba uchvátila, že píšem pre ľudí, ktorým možno práve teraz a v niektorých chíľach môžem vykúzliť úsmev na tvári, niekedy možno slzy, ale stále vám budem neskutočne ďakovať. Bez vás by táto poviedka nikdy nebola úplná.

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Posledný výdych - 5. kapitola: