Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Posledný výdych - 6. kapitola

14.07.2011 (07:45) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1274×

"Milovať neznamená hľadieť jeden na druhého, ale spolu ísť tým istým smerom."

6. kapitola -  Čo si pre mňa pripravil?

hudba

Ráno som sa zobudila a v izbe som mala poriadnu zimu, unavene som si pretrela oči a pozrela sa smerom k oknu. Vôbec sa mi nechcelo vstať z postele a zavrieť ho. Lešpie povedané, nechcelo sa mi nič.

„Dobré ráno.“

„Ako si vedel, že som vstala?“ Zasmiala som sa a pozrela smerom k dverám, kde už stál opretý Edward.

„Je jedenásť hodín, bolo mi to jasné.“ Zasmial sa a ja som mu len chabo vyplazila jazyk.

„Máš tu zimu.“ Ztriaslo ho a prešiel k oknu, že ho to teda napadlo, zavrel ho a ja som ešte stále nevyliezla z pod periny.

„Čo, kráska, stále sa ti nechce výjsť z postele?“ Len som zavrtela hlavou a skryla sa pod perinu. Počula som jeho tiché kroky, ktoré smerovali k mojej posteli. O pár sekúnd už som cítila jeho odvážne dotyky na mojom tele.

„Ešte stále?“ pýtal sa a pri tom mi jemne hladil bruško.

„Ešte stále,“ zamrmlala som a počula jeho detský smiech. To už som cítila na sebe aj nejakú váhu. Trošku som vykukla spod paplóna a uvidela ako na mne sedí obkročmo.

„Tak tebe sa nechce vstávať.“ Zasmial sa a to už ma začal štekliť. Zvíjala som sa pod jeho dotykmi a neustále sa smiala.

„Dobre, dobre!“ smiala som sa a on zodvihol jedno obočie.

„Naozaj!“ zasalutovala som a on kývol, zliezol zo mňa, ale vyzeral, že je pripravený vyskočiť na mňa znovu. Tak som sa plná odhodlania vyhrabala z postele a stála som už na pevnej zemi. Keď som si mala predstaviť, že sa musím ísť umyť, chcelo sa mi priam plakať.

Vyšla som z kúpeľne a Edward víťazoslávne sedel na mojej ustlanej posteli, ktorú upratal určite len preto, aby som sa do nej nemohla vrátiť. Zamračila som sa na neho a prešla smerom k prehrávaču. Naladila som nejaké rádio a pustila hudbu.

„Ty máš rada takéto tancovačky?“ Zasmial sa na tej hudbe a ja som len prevrátila oči.

„Nechce sa mi...“

„Tebe sa dnes nič nechce,“ podotkol a ja som si zývla.

„Tak teda dnešný program necháme tak.“ Mykol plecami a otočil sa mi chrbtom, prisahala by som, že sa teraz potajomky usmieva a vie, že program s ním si nemôžem nechať újsť.

„Nie!“ zvýskla som a utekala k nemu, chytila som ho okolo pásu a otočila k sebe, nahodila som psie oči a jemne sa usmiala.

„Sľubujem, že už budem poslúchať.“

„Dobré šteniatko.“ Zasmial sa a pohladil ma po tvári, potom sa zohol a ja už som cítila tie jeho sladké pery na tých mojich. Chcelo sa mi kričať šťastím, sama seba sa pýtam na čo ráno čakal. Za jeho bozky by som dala aj všetky svoje peniaze.

„Tak čo si dnes pre nás pripravil?“ opýtala som sa, keď som potrebovala ďalšiu dávku kyslíku. Zrazu zmizol a ja som ostala prekvapene stáť v izbe, musela som vyzerať naozaj komicky, pretože, keď sa vrátil, ostal stáť vo dverách a náramne sa bavil. Keď sa upokojil, prešiel ku mne a podal mi nejaké šaty, počkať šaty?

„To...“

„No v tom sa dnes budeme brať.“ Usmial sa akoby nič a ja som pozrela na tie krásne šaty. Boli korzetové, čiže žiadne ramienka, okolo pŕs mali vkladané malé diamantíky a smerom dole sa krásne vlnili. Bol to sen alebo vedel, ktoré by som si vybrala aj sama.

„Sú krásne, ďakujem!“ Zavesila som sa mu okolo krku ako opička a on ma pobozkal na čelo.

„A kde to všetko...“ Rozhodila som rukami a on ukázal smerom von.

„Vonku?“ Zasmiala som sa a on prikývol.

„Ale bude to musieť byť veľmi tajné, prezlečieme sa až dole pri vchode, moja a tvoja rodina už budú vonku a hrať bude môj brat na husliach.“ Jemne sa usmial a pozrel na mňa.

„To snáď nemyslíš vážne!“

„A máme aj družičku.“ Vtom dnu vrazila malá Sára. Vycerila na mňa štrbavé ústočka a v očiach jej hrali iskričky.

„Toto je sen, zobudíš sa, zobudíš sa,“ vravela som si na posteli, až keď som znovu ucítila Edwardove pery na tých mojich, tak skvelý sen by som teda nikdy nemohla mať.

„A ty si myslíš, že nám na to nikto nepríde?“

„Môžeš trošku veriť tomu, čo som zorganizoval?“

„Dobre, ale čo moja rodina, ja som im to ešte nepovedala.“

„Ale ja áno a súhlasili, tvoj brat najskôr vyzeral ako vrah, ale potom mi chlapsky potriasol rukou, myslím, že to bolo dostačujúce gesto na to, aby som večer mohol pokojne spávať.“

„A kedy?“ Pozrel smerom k hodinám a vykulil oči.

„Za dve hodiny.“ Zodvihol ruky v obrane.

„Dobre,“ vydýchla som, Sára ku mne skočila a ja som ju objala ako plyšového medvedíka.

„Bojíš sa?“ Usmiala sa a ja som sa pozrela do tých jej detských očiek.

„Mám, ako sa tomu hovorí, predsvadobnú nervozitu.“

„Edwald je supel chlapec, nemusíš sa báť,“ zavelila a ja som sa musela usmiať, keby som aj ja mohla brať veľké problémy a výzvy v živote ako gombičku a zaujímalo by ma len, aké lízatko si dám v bufete. Samozrejme, Sára je na tom už trošku inak. Pobozkala som ju na líčko a vstala. Musela som si dať ľadovú sprchu, aby som sa pri najhoršom zobudila z tohto sna.

Keď som sa vrátila do izby, čakala ma tam nejaká žena a dve dievčatá.

„Prepáč, že sme ťa tak prepadli, ale chceli sme sa s tebou zoznámiť.“ Usmiala sa na mňa jedna z nich a vykročila ku mne.

„Som Edwardova mama, Esme.“ Podala som jej ruku a milo sa na ňu usmiala. Vyzerala veľmi mlado, bola krásna. Mala dlhé medové vlasy a hnedé oči.

„Ja som Edwardova sestra, Alice.“ Alice mala čierne krátke vlasy a jej oči sa nelíšili od farby jej vlasov.

„Bella,“ opätovala som jej pozdrav a na koniec sa ku mne prirútila krásna blondína.

„Rosalie.“ Usmiala som sa a so všetkými som chvílku debatovala.

„Máme ešte dvoch bratov a Edwarda, no tí teraz pomáhajú jemu.“ Zasmiala sa Alice a ja som nemohla inak, predstava ako sa súka Edward do obleku, bola naozaj náramne vtipná.

„Oni budú vonku skôr, že?“

„Áno.“ V tom sa mi srdce rozbúchalo neskutočnou rýchosťou.

„Nemusíš sa báť, bude to krásne.“ Pohladila ma Esme po ramene a ja som kývla. Vedela som, že to bude jeden z najkrajších okamihov môjho života, ale inak to proste nešlo. Aj keď som vedela, že je to len fiktívna svadba, že nebudeme mať papiere, či skutočného kňaza, horela vo mne nervozita. Mala som pocit, že celé moje telo lietalo v pravidelných otrasoch.

„Už by sme mali ísť,“ šepla Rosalie, keď dokončili posledné úpravy na mojej tvári. Chytila ma spolu s Alice za ruku a viedli ma dole. Nikto sa na nás ani nepozrel a pri tom ja som mala pocit, že každý vie, čo sa práve deje. Prišli sme až k starému pánovi pri zadnom vchode, ktorý na nás mrkol a ja som cítila ako sa mi hrnie červeň do tváre. Dievčatá ma rýchlo prezliekli a ich mama šla oznámiť môj príchod. Vyšli sme von a ja som zdiaľky počula husle. Bol to neskutočný pocit. Okolo mňa bola vyhrabaná cestička do snehu a na prekvapenie mi nebola zima, skôr som horela nedočkavosťou. Už som stála na rohu a poskytol sa mi pohľad na moju svadbu. Na jednom kraji cesty stála celá moja rodina a na druhom rodina Edwarda. Pod dvoma veľkými zasneženými stromami stál zrejme Edwardov brat, ktorý nám bude robiť kňaza a on, zmysel môjho života. Dievčatá mi dali pusu a odobrali sa na svoje miesta. Pri mne stála malá Sára a zo zadu ma niekto chytil za rameno.

„Je mi ľúto, že sme sa nemohli spoznať skôr, ale potreboval som byť so synom. Som Carlisle, Edwardov otec.“ Usmial sa a ja som úsmev opätovala, ale na nič iné som sa v tejto chvíli nezmohla. Keď malá Sára vykročila a cestou rozhadzovala okvetné lístky, vedela som, že už o pár sekúnd nastane môj čas. Melódia huslí sa zmenila a Carlisle mi nadstavil svoje rameno. Vykročili sme spoza rohu a mne vtedy ukázal svet nové krásy života. Videla som už iba jeho, nezaujímala ma hudba, ľudia, čo stáli okolo nás, len jeho pohľad...

Ako dopadla svadba, hostina i svadobná noc sa dozviete neskôr. Je mi ľúto, že nebudem teraz tak pravidelne pridávať kapitoly. V piatok odcházdam na dovolenku a tam nebude môžné písať a pridávať sem ďalšie časti. Takže dúfam, že na túto poviedku počkáte a dokončíte ju so mnou do poslednej bodky. Tiež som sa rozhodla, že napíšem Sad End, ale i Happy End. A z Happy Endu by som mohla neskôr spraviť pokračovanie o ich živote, ktorý by trval navždy.

Ďakujem za krásne komentáre, ktoré ma tu čakali v predchádzajúcej kapitole, veľmi ste ma potešili.

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Posledný výdych - 6. kapitola: