Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Posol nádeje 2. kapitola

15.07.2011 (07:15) • leacullenfun • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1523×

2. kapitola – Vitaj, priateľu

 „Priatelia sú ako hviezdy. Nie vždy ich vidíme, no i tak vieme, že sú niekde tam...“

Za oknami nemocnice vo Forks sa pomaly schyľovalo k chladnému, októbrovému večeru. Ortuť teplomera momentálne ukazovala niečo málo cez desať stupňov. Studený vietor, pre toto obdobie typický, ohýbal koruny starých, listnatých stromov, ktoré si pamätali i počiatky tejto nemocnice. Mimo teplučkého vnútrajška domov by ste teraz, o šiestej hodine večernej, nenašli ani nohu – každý, ktorého von nevyhnali povinnosti, radšej oddychoval, po pracovne náročnom utorku, doma. Bella takmer ľutovala záchranárov, ktorí za týchto podmienok nastupovali do sanitky a rýchlo vyrážali k miestu, kde boli potrební. Pohľadom ich zo svojho okna vyprevádzala – pokiaľ nezmizli za rohom.

Ale okrem nich tu nepracoval naplno už nikto – teda až na ňu, aj to čisto teoreticky.

Bella:

Sú to už dva mesiace, čo pracujem v tejto Bohom zabudnutej nemocnici. Sama neviem, či bolo moje rozhodnutie dobré, alebo hlúpe. Viem len, že jeho následky boli úplne iné, ako som čakala.

Očakávala som... vlastne nič. Žiadne pocity. Myslela som, že sem napochodujem ako veľká voda, sadnem si na stoličku vedúcej nemocničného oddelenia tak, ako to bolo aj v mojom predchádzajúcom zamestnaní, a všetci sa ku mne budú správať s rešpektom, ktorý bude hraničiť až so strachom.

Lenže tu ma nepoznali ako doktorku Isabellu, ale len ako Bellu – milú, vždy ochotnú a obetavú naivku. Ale ja som sa poučila, som dávno iná. Problém je v tom, že aj po dvoch mesiacoch môjho pôsobenia na mňa ľudia, moji pacienti, pozerajú, ako keby som spadla z Marsu. Niekedy si dokonca všimnem, že tí starší za mojím chrbtom krútia hlavami a zalamujú rukami.

Ale je mi to jedno – pre mňa, za mňa nech sa dajú vypchať. Tu si musím svoju povesť nedostupnej príšery vybudovať od začiatku. To bol prvý problém.

Druhý bol v tom... toto prekliate mesto si priveľa pamätalo, alebo inak povedané, prinášalo veľa spomienok a pocitov. Každá vec, obchod, prostredie, lesy... vracali mi to, čo som im tu nechala, keď som odchádzala študovať medicínu – hnev, smútok, nenávisť. Znášať sa to dalo o to horšie, že to mesto bolo dosť malé – prostredie bolo všade navlas rovnaké, nedalo sa pred tým utiecť.

Ale pár vecí sa predsa len zmenilo – Charlie, ktorý sa z môjho príchodu tešil ako blcha, si do domu nasťahoval priateľku - indiánku z La Push, ktorej meno som zabudla ešte predtým, ako sa mi predstavila. Tešila som sa, ale tak nejako ma to aj zarmútilo – prišla som sem aj preto, aby som bola trochu viac s ním. Ale keď som tých dvoch videla... nemala som právo sa im tam montovať, či ich nejako svojou prítomnosťou obmedzovať, a tak som svoje plány, ktoré zahrňovali nasáčkovanie svojej maličkosti  k Charliemu, otočila o tristošesťdesiat stupňov... a skončila v menšom dome, v blízkosti nemocnice. Pre mňa bol tak akurát – ani nie priveľký, ale zase ani nie primalý. Ale aspoň mi táto udalosť ukázala niečo ďalšie, s čím som nepočítala – nič na mňa nebude čakať tak, ako som to zanechala – to je krutá realita. Čas nemá čas sa so mnou babrať.

Tretím a posledným problémom je to, ako je toto mesto malé a zaostalé. Ľudia tu žijú pomalým, priam vidieckym spôsobom života. Žijú v nevedomosti, vyčkávajúc, čo im donesie ďalší deň. Vládne tu strašný stereotyp – práca, rodina a samý dážď. Najbližší klub a zábava je v Port Angeles – ten, kto nemá auto má jednoducho smolu.

Podľa mňa bola táto malá, poriadne nevybavená, nemocnica takmer nepotrebná – a môj názor podporovali prázdne čakárne a tiché izby. Alebo žeby ľudí od príchodu do nemocnice odradila tá sprostá limetkovozelená farba, ktorú nejaký idiot nakydal na steny čakárne? Veď to vyzeralo, ako keby sa niekto na tie steny vygrcal. Keby som tam dlhší čas mala sedieť ja, tak by som  tyčku asi fakt hodila. Ale v Los Angeles sa mi večer o zábavu vždy postarali aspoň nejaké opité pubertálne výrastky. A tu?

Nič. Ničotné nič, ani ťuk. Začínala som sa báť, že tu obrastiem machom.

Naposledy som tu vážnejší prípad mala pred takmer desiatimi dňami – u jedného staršieho pána bolo podozrenie na cukrovku, i to nepotvrdené.

To, že tu je nemocnica len na okrasu, mi potvrdzuje aj vcelku skromné vybavenie mojej kancelárie – dubový, na moje pomery malý, stôl stojaci v strede miestnosti, dve ošúchané, čierne, kožené kreslá stojace pred stolom, tmavomodrý, Boh vie kedy naposledy čistený, koberec. Za chrbtom som mala stredne veľkú knižnicu, ktorej  knihy som poznala už takmer naspamäť. Po pravej ruke, v rohu, som mala skriňu na osobné veci, do ktorej by sa moja gitara nevošla ani zázrakom, čiže teraz stála nenápadne zastrčená v rohu, za tou nevkusnou skriňou. Chudera moja gitara, dúfam, že mi to nevhodné miesto odpustí. Našťastie pre nemocnicu, moje steny boli staromódne biele, nie zelené...  

Pri dverách bolo rádio, ktoré z vybavenia miestnosti pôsobilo najmodernejšie. Dostala som ho od riaditeľa nemocnice – od ignoranta, ktorého si pri výchove asi prehadzovali prasce a vlci. Veď len keď si spomeniem na naše prvé stretnutie...

Bol prvý deň môjho pôsobenia v tejto nemocnici - pondelok ráno. Akurát som vychádzala z kancelárie, v ruke držiac papiere, ktoré som dostala od staršej sekretárky, ktorá mala na ksichte viac šminiek, než som ja videla za celý svoj život. Trochu ma prekvapilo, že ma v tejto diere neprivítal riaditeľ – veď tak sa to väčšinou pri nových zamestnancoch robilo, no nie? Tá zmaľovaná mi povedala len to, že pán riaditeľ sa niekde zdržal. Čiže inak povedané – meškal alebo zaspal. To je teda zodpovednosť – prvý dojem si teda u mňa chlapec dobrý nespravil. No s tým som teraz nemohla nič robiť, tak som sa podľa inštrukcií vybrala smerom k svojej novej kancelárii, plášť prehodený cez ruku.

„Hej!“ ozval sa mužský hlas, blízko za mojím chrbtom.

Otočila som sa mu čelom – naskytol sa mi pohľad na tučného tridsiatnika s plešinou, ktorý sa sebe mal zle padnúci oblek, ktorému korunku dala odporná, priveľmi na tesno zatiahnutá kravata. Na tvári mu trónil arogantný a sebaistý výraz. No super, ako tak tipujem, tento šašo sa bude nazývať mojím šéfom .

„Vy ste tá nová upratovačka?“ opýtal sa povýšene, skenujúc ma svojim slizkým pohľadom, ktorý sa zastavil pri mojom výstrihu.

A vo mne to začínalo vrieť – neznášala som, keď ma niekto podceňoval len preto, že som bola na skúsenú doktorku dosť mladá. A tento ma rovno zaradil do najnižšej triedy – k upratovačkám!!! Mala som chuť tomu idiotovi otrieskať svoju palicu o hlavu. Ale to by bolo tej kvalitnej palice škoda...

Bez ďalších rečí som si, rovno pred ním, obliekla svoj plášť s menovkou a sledovala, ako ten idiot s mozgom opice bledne.

„Do-doktorka Swa-Swa nová, nemali ste nastúpiť na nové miesto až o týždeň? Ospravedlňujem sa vám...“ povedal koktajúc. Vedel, kto som – moja povesť ma predstihla i tu. To, aký bol zrazu krotký, ma pobavilo.

„To, že vy, máte bordel v zložkách zamestnancov nie je moja chyba, pane. Ja som tu na čas a okrem toho som vám faxom poslala svoj spis aj s fotkou.“ No a teraz sa ukáž.

„Ne-ne-jako mi to uniklo, slečna...“ klamal pohotovo. Na to som mu nemohla nič povedať, aj keď som tušila, že moju zložku má, len ju ani neotvoril. Lajdák jeden. Ako sa sem, na miesto riaditeľa nemocnice, dostal? To má byť vtip?

„Môžem vám nejako pomôcť?“ povedal, snažiac sa odviesť reč iným smerom.

„Nie, ďakujem. Viem všetko, čo vedieť potrebujem,“ napríklad to, že on je prasa.

„Takže vám prajem veľa zdaru v novej práci....“

Ďalej som tie jeho presladené reči nepočula – pretože som sa na opätku otočila a odkráčala preč.

Odvtedy sa ma ten čudák snažil pozvať dvakrát na večeru, nosil mi kvety. Vekový rozdiel, ktorý medzi nami bol viac ako šesť rokov, mu očividne nevadil. Všimol si moju gitaru, a tak, snažiac si ma získať, mi do tejto tichej kancelárie kúpil rádio, ktoré tu teraz vyhrávalo.

Povedala som si, že darovanému koňovi, v tomto prípade rádiu, na zuby hľadieť nebudem.  Ale, samozrejme, som ho ďalej odmietala. To by som radšej išla na rande s nemocničným lôžkom, než s ním. To by bolo aspoň celý čas nenápadné a ticho...

Zúfalo som do ruky zobrala rozčítanú, detskú knižku, ktorá už pol mesiaca hľadá majiteľa. Jedného popoludnia mi ju do kancelárie doniesla zmätená upratovačka, ktorá ju našla pod vankúšom, ktorého obliečku mala vymeniť. Nevedela, čo s ňou robiť a popravde, ani ja. Tak som si ju tu zatiaľ nechala. Tá knižná tehla mala zaujímavú obálku – dýku, v ktorej sa odrážali dve rôznofarebné oči – jedno nebesky modré, druhé tajomne zelené. Volala sa Výnimočná a jej autorkou bola Kristin Cashore.

No jedno sa tej knižke muselo nechať – skutočne vyzerala výnimočne. A ja som sa do nej začítala.

Oooohh I miss you, 

Dej sa odohráva v krajine, kde sa rodia ľudia so zvláštnou, výnimočnou schopnosťou. Ostatní sa ich boja, pohŕdajú nimi, alebo ich zneužívajú. Hlavná postava, nádherná a nebezpečná  Katsa, bola obdarená schopnosťou, ktorou sama pohŕda. Je výnimočná v zabíjaní. Jej život ovládol strýko Randa, kráľ Middlensu. Mala zaňho vykonávať nekalú prácu, trestať, mučiť alebo zabíjať každého, kto sa mu znepáči. Keď sa prvý raz stretla s princom Poom, ktorý bol obdarený schopnosťou bojovať, nemala ani tušenie, ako sa zmení jej život. Nikdy by jej ani na um nezišlo, že sa stane jeho priateľkou, ba aj omnoho viac...

Temné a nebezpečné – to sa mi páči.

And I love you more than I did before.
And if today I don’t see your face. 

Ďalej som sa zatiaľ nedostala, ale tá knižka sa mi fakt páčila. Teda, hlavne svet, v ktorom sa odohrával – bol to svet prírody, cti a záväzkov, v ktorom malo slovo nejakú váhu, svet lukov a mečov, v ktorom síce hrozila smrť a nebezpečenstvo, ale určite iné ako dnes – stačilo, aby ste v dnešnej dobe vyšli v noci na ulicu a buď vás okradli, alebo znásilnili. Dnešný svet bol tak plný zla, vojen a umierania, až mi z toho niekedy bolo do plaču.

Keby sa ma niekto spýtal, či chcem prežiť osemdesiat rokov života v tomto skazenom svete, alebo žiť len štyridsať rokov v svete Katsy a zomrieť s dýkou v bruchu, bez zaváhania by som si vybrala ten druhý.

Say you love me more than you did before.
And I’m sorry it’s this way.
But I’m coming home, I’ll be coming home.
And if you ask me I will stay, I will stay…

Ako šibnutím čarovného prútika sa v mojej takmer úplne tmavej kancelárii rozlialo ťaživé ticho, rádio dohralo. Vedľa rádia sa znenazdajky objavila hrubá knižka Prvá pomoc pre začiatočníkov. Ale ako sa tam tá knižka dostala? Jednoducho. Hodila som ju po ňom, tá pesnička, ktorá v ňom vyhrávala, bola na nič. Toto som na modernej hudbe neznášala najviac – škriekali stále len o láske. Podľa mňa sa ten cit preceňuje, toľko ho ospevujú a pritom len málokto nájde toho pravého. Ja už o tom niečo viem.

Ešte chvíľu som pozerala na, teraz už zosnulé, rádio. Aspoň ten idiot bude vedieť, čo si o ňom myslím. Škodoradostne som sa nad tým pousmiala a znova sa začítala do knižky, ktorá mi bola v tomto období nudy vykúpením...

Tretia osoba:

Vtom sa kanceláriou rozlialo oslnivé, studené, modré svetlo s odleskami bielej. Zalialo celú miestnosť, ktorá teraz nabrala iný, dramatický nádych – všetky farby sa oproti tej modrej zdali bledé a bezvýznamné. Predmety vďaka tomu jasu začali vytvárať dlhé, strašidelné tiene. Epicentrum toho všetkého bol hrubý, najjasnejší stĺp svetla, ktorý priam iskril. V jeho svetle, alebo lepšie povedané z toho svetla, sa začala formovať mužská,  mladá postava.

V takejto situácii by každý onemel úžasom.

Ale Bella ani len nezdvihla hlavu od knižky.

Po maličkej chvíľke všetko svetlo vyprchalo, ako keby tu nikdy nebolo. Jediným dôkazom tohto jedinečného javu bol muž, ktorý ticho a dôstojne stál a čakal na akékoľvek reakcie. Vedel, že u nej si nemôže byť istý ničím.

„Bells?“ spýtal sa po chvíli ticha neistým hlasom, ktorý by ste čakali skôr u chlapca, ktorý rozbil okno a nie u tohto stelesnenia ženských snov.

„Bella?“ skúsil znova. Nič. Ako keby tu ani nebol.

„Ale no tak, Isabella, nehnevaj sa!“ zaprosil ticho.

A ona si do knižky založila nejaký papier ako záložku, položila ju na stôl a zapozerala sa mu do zelených očí, z ktorých sa dali vyčítať obavy. Nezúčastnenému  pozorovateľovi by mohlo napadnúť, že by to malo byť presne naopak – ona by sa mala báť. Veď on je nejaký zvláštny tvor, ktorý jej môže ublížiť a ona len bezmocný človek s paličkou. Ale o to tu teraz vôbec nešlo.

„Povedz mi jeden jediný dobrý dôvod, prečo by som odtiaľ nemala vykopnúť ten tvoj anjelský zadok,“ začala Bella ledabolo.

„Chýbala si mi. Celý čas.“

Ani si neuvedomili ako a už stáli v tesnom objatí. Konečne, po tak dlhom čase.

„Aj ty mne,“ zašepkala mu Bella zahanbene do ramena tak, že to sotva počul. Mala preňho slabosť, aj keď by si to v živote nepriznala.

Vedel, že pre ňu bolo tie slová vysloviť veľmi ťažké. Jemne sa od neho odtiahla a poriadne sa naň zapozerala, ako keby sa chcela uistiť, že je presne taký, akého si ho pamätala – vyšportovaný, vyššej postavy s gaštanovohnedými vlasmi, ktoré mal jednoducho, no elegantne zostrihané na krátko. Na sebe mal hnedé, voľné nohavice, biele vojenské tielko, ktoré ukazovalo jeho postavu, cez ramená mal nedbalo prehodenú vojenskú bundu, ktorá zakrývala tetovanie zobrazujúce nebeskú bránu, ktoré mal na ľavej lopatke.

Do tváre svojho priateľa sa zapozerala najdlhšie – výrazné mužské črty mal veselé a optimistické tak, ako vždy, no vyzeral unavene. Nakoniec si nechala jeho oči – tá upokojujúca zelená, ktorá jej pripomínala lesy, mala s tým limetkovozeleným hnusom na chodbách pramálo spoločného. V tých očiach videla múdrosť, zadumanosť, pochopenie a priateľstvo, ktoré sa nikde inde nájsť nedali – a nebolo sa čomu čudovať, jeho oči sa na tento poničený svet pozerali už niečo cez sto rokov. Vlastne to boli už veľmi staré oči, veľmi dlho žijúcej duše...

„Urob si pohodlie,“ zamrmlala Bella, ktorá bola touto intímnou chvíľkou vyvedená z miery. Odkašľala si, aby sa jej vrátil hlas.

Jej návšteva ju poslúchla a usadila sa v čiernom kresle, čo najbližšie k nej.

„Takže, pokiaľ dovolíš, Leo, kde si trčal posledných osem mesiacov?“ začala konverzáciu po chvíľke ticha, snažiac sa ukryť zvedavosť vo svojom hlase.

„ A kedy si si naposledy zapla správy?“ položil jej otázku, nevšímajúc si tej jej.

„Ja som položila otázku prvá,“ upozornila ho nevrlo.

„To je jedno, odpovedz, prosím.“

„Vieš, že ani neviem? Pokiaľ chcem vidieť vraždy a autonehody, ktoré sa stali na miestach, o ktorých ani neviem,  že existujú, tak si pozriem nejakú kriminálku.“

„Tak tým sa to vysvetľuje, anjelik.“

„Čo?“ Neznášala, keď niečomu nerozumela. A ešte viac ju vytáčalo, keď ju volal anjelik.

„Nepočula si o novej vojne v Afganistane, ktorá spôsobila smrť tisícky ľudí a ani o jadrovom výbuchu v Japonsku, však?“

„O tom Japonsku, náhodou, viem,“  zamrmlala.

„Ale nevieš o tom dosť. Médiá toho dosť prehliadli, obetí bolo omnoho viac. Rada starších povolala všetkých prevádzačov.“

„Čože? Všetkých? No zbohom, to musel byť teda masaker.“

„Áno, to bol,“ vydýchol Leo, zrazu bledý ako stena.

„Je mi ľúto,“ začala súcitne, „ale ber to tak, že tým ľuďom, ehm, dušiam... teraz už nič nechýba.“ Leo sa neubránil malému pousmiatiu – ona nikdy nevedela ľudí utešovať.

„Keby ste povolali aj liečiteľov, nemuselo ich zomrieť toľko,“ dodala po dlhšej odmlke Bella. Bola to výčitka smerujúca do neznáma, nevedno komu. Snáď len Rade starších – tí to tu riadili.

„Bella, o tom sme už hovorili – meniť osud nie je možné,“ vydýchol ochromene. Mala dušu a názory liečiteľa, aj keď ním tak celkom nebola

„Prečo nie? Veď ľudia si samy svojimi rozhodnutiami menia osud stále. Prečo, dočerta, do toho nemôžete zasiahnuť aj vy?“

„Nikto nezomiera príliš skoro, pretože nikto nemal žiť dlhšie, ako žil,“ zarecitoval Leo omamným, slávnostným tónom. Túto debatu, vlastne celú túto tému, chcel čo najrýchlejšie ukončiť. Nebol tu preto, aby sa s ňou po tom dlhom čase hádal – na tu ju mal priveľmi rád. Ale z jej tvrdohlavosti už bol i on - nekonečne trpezlivý anjel - unavený. Ale istým spôsobom ju chápal -  bola plná utajovaného súcitu. To je jej najväčšou chybou.

Zrazu ho napadlo niečo, čo by mohlo tento rozhovor odvrátiť od rýchlo sa približujúcej hádky, niečo, čo chcel urobiť už dlhší čas – presnejšie pár posledných týždňov. Bolo to skvelým prerušením, tejto nekončiacej debaty, ktorá by i tak nemala víťaza.

„Neprijala by si pozvanie na večeru?“ Bolo to niečo, ako jeho spôsob ospravedlnenia za ten dlhý čas.

„Mám službu, pokiaľ si si nevšimol,“ povedala kyslo.

„Prosím ťa, jediný, kto tu potrebuje vyšetrenie, je to tvoje rozbité rádio a pokiaľ viem, do elektroniky sa ešte nerozumieš. Sem dnes už nikto nepríde. Nenechaj sa prosiť,“ povedal napol výsmešne, napol prosebne.

„Dobre, dostal si ma,“ dodala a zdvihla ruky, ako keď sa niekto vzdáva.

Leo jemne odvrátil zrak – toto gesto videl posledný mesiac nespočetnekrát, ale úplne v inom kontexte a bez humoru a šťastného konca – teda pokiaľ za šťastný koniec nepovažujete chladnokrvnú popravu porazených vojakov.

No ona tieto zverstvá, vďaka Bohu, vidieť nemusela. Aj keď ju poznal dobre, nevedel by odhadnúť, čo by to s ňou spravilo. I on bude mať ešte dlho nočné mory.

„No tak poď, pokiaľ je noc ešte mladá,“ dodala, zobrala si kabát a zamierila k dverám.

„Áno, madam ,“ povedal prízvukom, ktorý ona nemohla poznať a elegantne jej nastavil rameno.

A ona ho, na jeho prekvapenie, prijala.