Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Posol smrti - 1. kapitola: Obavy

19.07.2011 (15:15) • kayla04 • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 867×

Tmavými ulicami, ktoré už začali pohlcovať tiene noci, pôvabnou, takmer až tanečnou chôdzou prechádzalo dievčatko útlejšej postavy. Jej ryšavé vlásky, jemné azda ako hodváb, boli korunou jej krásy. Medovo-zlatistý pohľad v očiach by dostal na kolená aj toho najväčšieho drsňáka, no nie len pre ich krásu, ale aj pre emócie, ktoré z nich vyžarovali. Pokoj, láska, dobrosrdečnosť. Jej pleť sa trblietala ako hladina mora, ktorú hladia lúče slnka. Jej spevavý hlások, keď si pospevovala melódiu jej obľúbenej pesničky, bol zvonivejší sťa zvončeky.

Sledovala, ako sa vetrík pohráva s lístim vo vzduchu. Chcela si jeden chytiť, no nejako sa mu darilo utekať. Mohla skákať a naťahovať sa, no aj tak nedočiahla. Keď začal list klesať k zemi, dievčatko sa natiahlo, no utiekol jej. Utekala za ním v nádeji, že ho chytí a bude si ho môcť dať do svojej zbierky. Utekala, až pokým nenarazila do tajomného, vysokého chlapíka v čiernom plášti. Jeho červené oči neveštili nič dobré a dievčatko to vedelo. Po zlovestnom tichu chlapík konečne prehovoril:

„Ty musíš byť Renesmé," povedal s podozrivým úsmevom a rukami sa blížil k dievčatku.

Zrazu som sa prebudila celá spotená a moje srdce mi splašene utekalo ako bežiace vlny na hladine mora. To dievčatko z môjho sna bola Renesmé! Moja dcérka!

„Renesmé!" bleskovo som vstala a nemotorne sa dotackala k dverám jej izby. Otvorila som a dúfala som, že moje obavy, že je Nessie preč, sú zbytočné. No neboli. Celá zúfalá som vletela do Alicinej izby. Otvorila som tak náhle, že to dvere nevydržali, no v tejto chvíli mi to bolo jedno. Alice sa ani nestihla čudovať a už som jej vyrozprávala celý môj sen a moje obavy o Renesmé. Jasper sa snažil tváriť neutrálne.

„Alice, naozaj si nič nevidela?" pýtala som sa naliehavo stále dookola.

„Prepáč, Bella, ale nie."

„Skús sa pozrieť." Môj hlas bol čoraz naliehavejší. Jasper zdvihol jedno obočie. Istotne sa už snaží upokojiť atmosféru. Zrakom som prešla od Jaspera zase k Alice. Už mala v očiach typicky prázdny výraz, ktorý naznačoval videnie. Prázdny výraz nahradili zdesené pohľady.

„Čo je, Alice? Čo je s Renesmé? Prosím, hovor," plakala som.

„Ja neviem. Neviem, čo sa deje, ale nič nevidím. Ani zahmlene. Nič, len tma."

Zdesene a nechápavo som pozrela na Jaspera.

„Bella, pokoj. Určite je v poriadku. Možno je v La Push s Jacobom," s nádejou povedal Jasper. Snažil si zachovať svoj neutrálny výraz so štipkou nádeje. Za jeho optimizmus som mu vďačná, no to mi nepomôže nájsť Renesmé. Jacob by Renesmé len tak nezobral. Vie, že keby to spravil, tak ju už viac neuvidí.

Vrátila som sa do izby pre mobil, aby som zavolala Jacobovi - pre istotu. Kým telefón zvonil, všimla som si na pracovnom stolíku vytŕčajúcu obálku vloženú hneď pod fotoalbumom. Povysunula som ju a do očí mi priam bila hlavná pečať. Patrila Volturiovcom. Zložila som telefón, otvorila obálku a dôkladne som začala čítať riadky napísané atramentovým perom.

Milá Isabella,

 ak to nie je trúfalé, veľmi radi by sme uvítali Tvoju návštevu. Najlepšie zajtra a sama. Ostatní o tom vedieť nemusia. Bude to naše malé tajomstvo.

P. S.: Malá Renesmé Ťa pozdravuje a bola by veľmi rada, keby si prišla.

s pozdravom Aro

Po týchto riadkoch hrôzy som mala pocit, že sa moje srdce rozletí na milión kúskov do všetkých svetových strán. Kolená neudržali váhu môjho žialu a zlosti, a tak som sa zosypala na zem. Kde je Edward? Prečo tu nie je vtedy, keď ho najviac potrebujem?

„Bella? Bella! Čo sa deje?" zhrozene ku mne pribehla Alice.

„Uniesli ju. Tie beštie majú moju malú dcérku. Moje zlatíčko," vzlykala som. Medzi mnou a Alice bolo zvláštne puto. Nemusela som jej nič povedať a ona vedela, čo sa deje a čo má robiť. Po niekoľkých minútach v Alicinom náručí som sa pozbierala a začala konať. „Idem do Volterry aj keby traktory padali."

„Pôjdem s tebou," odvážne prehlásila.

„Nie. Chcú, aby som prišla iba ja. Nebudeme ich provokovať."

„Bella... Edward ťa nepustí samú. A nielen Edward." Vo dverách sa objavil Jasper s veľmi sústredeným výrazom.

„Ale oni o tom nemusia vedieť." S prosbou som pozrela na Alice a potom na Jaspera. Bolo mi hlúpe od nich niečo také žiadať a videla som, že sa im to vôbec nepáčilo. Alice sa pozrela na Jaspera a obaja kývli na súhlas.

Vytiahla som svoj bývalý školský batoh a nahádzala som do neho nejaké Renesméine veci na oblečenie. Naposledy mala na sebe ružové volánikové šatôčky a keby sa ochladilo, bola by jej zima. Takisto som nemohla zabudnúť na nejaké jedlo. Ktovie, čo ju tam nútia jesť či piť. Pri tej predstave ma od zlosti nadvihlo. Keď už som mala všetko pobalené, potichu som zišla dolu schodami. Carlisle s Esme išli osláviť výročie, Edward s Emmettom a Rosalie takmer celú noc striehnu na nejaké stádo jeleňov. Alice s Jasperom už boli dole, aby ma vyprevadili.

„Alice..." začala som. Tak ťažko sa mi vyslovuje jej meno, keď viem, že je to možno poslednýkrát. „Je mi trápne žiadať od teba, aby si klamala ľuďom..." odmlčala som sa, „teda vlastne upírom, ktorých máš rada ale..." Nemohla soom ale dokončiť, lebo ma prerušila:

„Chápem, Bella. Robíš to pre Renesmé. Poviem im, že si išla navštíviť jednu vzdialenú kamarátku aj spolu s Renesmé." Zahryzla si do pery a pohľad uprela do zeme. Bolelo ma, že sa trápi. Takto nešťastnú som ju ešte nikdy nevidela. Kde sa vytratila moja večne usmiata a optimistická Alice?

„Ďakujem," vydrala som zo seba a silno ju objala. Jasperovi som poslala telepatické „ďakujem".

„Drž sa. A občas zavolaj." Prikývla som, nasadla do auta a vyrazila.

Autor: kayla04, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Posol smrti - 1. kapitola: Obavy: