Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Posol smrti - 3. kapitola: Anjeli zla

14.08.2011 (19:30) • kayla04 • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1190×

Prebudila som na slnečnú žiaru, ktorá mi bila do očí. Ležala som na veľkej posteli, obklopená vankúšmi a prikrývkami pokrytými hodvábnou pokrývkou. Sústredene som sledovala zariadenie izby. Vysoký strop dokonale dopĺňali kryštálové lustre odrážajúce zlatisté lúče slnka. Celá izba, aj nábytok, boli zo staršieho obdobia no za to sa niesli v elegantnom a prepychovom duchu.

Chcela som sa postaviť, aby som si mohla obzrieť honosnú sošku položenú na poličke hneď oproti posteli, no bola som taká slabá, že ma nohy neudržali a spadla som na zem. Zrazu sa otvorili dvere izby. Teda lepšie povedané, niekto ich otvoril. Bol to vysokánsky muž s vypracovanou postavou a krvilačným pohľadom.

„Chvíľu ťa nechám samú a ty už spadneš na zem," veľmi nepríjemne predniesol a dvihol ma na posteľ.

„Som príšerne slabá," odsekla som. Snažila som sa mu vrátiť nepríjemný tón.

„Ja viem. Musíš ešte chvíľku vydržať. Heidi už išla pre turistov."

„A kde to vlastne som? Čo sa mi stalo?" Nechápala som absolútne nič.

„Všetko sa dozvieš. Len musíš byť trpezlivá," s otráveným výdychom odpovedal.

„No super. Ocitnem sa niekde - ani neviem kde - a ty chceš, aby som bola trpezlivá?!" Snažila som sa tváriť ako dôležitá manažérka, no veľmi to nezabralo. Úplne ma odignoroval. Sadol si na stoličku, vyložil si nohy a začal si niečo čítať. Potom sa postavil, prešiel sa k oknu, k dverám a zase si sadol a čítal. Takto to išlo snáď dve hodiny. Bolo to neuveriteľne otravné a nudné, tak som sa neudržala a už som sa ho musela spýtať, načo tu oxiduje.

„A ty si tu teraz načo?" Nemohla som si odpustiť drzý podtón.

„Dávam na teba pozor a skôr, než sa na mňa znova osopíš, tak ti oznamujem, že to je Arov príkaz. Nie som tu dobrovoľne, ale neboj. O chvíľu príde Demetri. Ten ťa bude mať na starosti," nezaujato odpovedal a ďalej neprerušene čítal.

„Tak prepáč. Nechápem, čo som ti spravila, že sa takto ku mne správaš." To bola nepriamo položená otázka.

Podvihol jedno obočie, prevrátil oči a pohľad uprel na mňa, potom zase na knihu a prehovoril cez takmer zavreté ústa: 

„Si príšerne otravná."

„To bolo milé," potichu som si povedala. Ten čudák ma zrejme počul, lebo jeho chvíľkový úsmev hovoril za všetko. Odrazu sa v dverách ktosi objavil. Bol nižšej postavy, no perfektne vypracovanej. Jeho svetlohnedé vlasy mal dokonale upravené tak, aby mu ladili k jeho oválnej tvári. Karmínovočervené oči vytvárali strašidelný kontrast s bledou, bezchybnou pleťou. Vyzeral dokonale. Tak dokonale, že ani hocaký básnik by nevynašiel tie správne verše pre opísanie tejto bytosti. Vyzeral ako anjel. Anjel zla.

„Už môžeš ísť, Felix. Zvládnem to tu," povedal a jeho pohľad spočinul na mne. Nevedela som, ako sa mám tváriť, keď sa na mňa pozerá niečo tak dokonalé ako on. Keď ten valibuk odišiel, anjel zla podišiel bližšie ku mne.

„Ospravedlňujem sa za Felixove správanie. On je trochu..."

„Trochu?" zdvihla som obočie. Pousmial sa.

„Viem, že máš veľa otázok, ale o chvíľu sa všetko dozvieš. Len buď poslušná a v žiadnom prípade nevychádzaj z izby." Vybral sa smerom k dverám no ešte raz sa za mnou obzrel:

„A nezľakni sa, keď sa pozrieš do zrkadla."

„To vyzerám až tak zle?" zhrozila som sa.

„Práve naopak, Bella." Odišiel.

Bella? Volám sa Bella? Meno Bella by sa mi za iných okolností nepáčilo, ale on to povedal tak vznešene, že sa celým mojím telom prehnalo zachvenie.

Veľmi ma lákala predstava, čo je za dverami mojej izby. On vravel, že nesmiem vyjsť von, no práve to je na tom to lákavé. To, že nesmiem. Veď zakázané ovocie najlepšie chutí. Ak aspoň nakuknem, tak sa snáď nič nestane.

Vybrala som sa k dverám okolo zrkadla orámovaného zlatým rámom, v ktorom som zazrela nadprirodzene krásnu bytosť. Takú krásnu ako bol on. Anjel zla. Bola to žena s dokonalým výzorom. Jej dokonalé črty porcelánovej tváre vytvárali geniálny kontrast s vlnitými gaštanovohnedými pramienkami vlasov, ktoré jej padali popri lícnych kostiach. Jej pery boli červenkasté a jemné ako maliny, priam zvádzali, no úplne najviac upútaval jej karmínovočervený odtieň očí, ktorý naznačoval, že niečo nie je v poriadku. Že sa niečo zmenilo. Keď sa pozriete hlbšie do týchto očí, nevidíte nič. Žiadne pocity. Žiadnu minulosť. Nič.

„Prekvapená?" ozvalo sa z dverí. Ten hlas som dôverne poznala, ibaže som si nevedela spomenúť, komu patrí. V zrkadle som zbadala jeho odraz. Tiež vyzeral nadprirodzene dokonale s dlhými, tmavými vlasmi, ktoré mu siahali až kúsok pod ramená.

„Prekvapená? To je slabé slovo," vykoktala som zo seba, zatiaľ čo som ešte stále neprítomne hľadela na seba do zrkadla.

„Si oveľa krajšia, než sme očakávali. Uvidíme, či aj talentovanejšia." S údivom na tvári mi podal ruku, aby som ho nasledovala.

Autor: kayla04, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Posol smrti - 3. kapitola: Anjeli zla: