Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Pozor, je tehotná! - 7. kapitola

21.05.2012 (20:45) • Forevergirl, TeenStar • FanFiction na pokračování • komentováno 25× • zobrazeno 4941×

7. kapitola

„Carlisle, myslíš, že by si jej nemohol dať nejaké lieky na upokojenie? Ja sa asi zbláznim z tých nálad a všetkého.“ Musel som si chytiť tvár do dlaní, akoby mi vážila hlava niekoľko ton a bola preplnená tonami starostí o Bellu.

Pobavene sa zachechtal. „Čo to nezvládaš?“

„Veľmi vtipné. Ja ju milujem a budem pri nej stále, aj keby ma chcela podpáliť, ale bojím sa o ňu a o dieťatko. Môže to byť nebezpečné, Bella potrebuje byť v pokoji.“

„Edward, podľa mňa jej to nepomôže. Musíš brať do úvahy, že čaká dieťa s upírom a jej tehotenstvo nemôže byť normálne. Z legiend som vyčítal, že pri týchto pár prípadoch sprevádzalo tehotenstvo dosť nevysvetliteľných javov a vo vašom prípade sú to očividne zmeny nálad. Sám dobre vieš, že žene v dvoch mesiacoch tehotenstva sa ešte tak nemenia nálady, tak to musí byť ono. Ostáva ti len jediné – počúvať ju na slovo a splniť jej všetko, aby nebola v strese a v zlej nálade.“

„O to sa snažím celú dobu, ale vždy sa niečo nájde, čo ju totálne rozhodí,“ povzdychol som si unavene.

„Nemôžem ju nadopovať liekmi na upokojenie, synak, práve toto by jej mohlo ublížiť. A okrem toho som bol v škole a vybavil, že Bella bude môcť maturovať, dovtedy bude len doma. Pár peňazí a znalostí z medicíny stačilo. Takisto som volal Charliemu, že má Bella rizikové tehotenstvo a škola by jej nerobila dobre. Môžeš sa s ňou pravidelne učiť a tipujem, že pôrod bude dovtedy...“

„Nie, prosím, teraz o tom nehovor. Nechcem si ani len predstaviť, ako bude Bella rodiť. Má v sebe stvorenie človeka s poloupírom a...“ Stratil som reč a radšej sa pozrel niekam inam, než do jeho očí. Postavil sa a jeho dlaň sa dotkla môjho ramena.

„Bude to v poriadku, Edward. Hlavne buď stále s ňou a dávaj na ňu pozor.“

„Budem, budem. Už by som mal ísť, o chvíľu sa prebudí a možno ju napadne, že chce čokoládu zo Švajčiarska, tak tam budem musieť zaletieť,“ zachechtal som sa a Carlisle sa ku mne pridal.

„Keby niečo, tak pošlem Emmetta, dobre?“

„S radosťou!“ ozval sa Emmett zdola. Pobavene som pokrútil hlavou a radšej už išiel, moja princezná bude už naozaj o chvíľu hore. Chcel som hneď skočiť z okna, ale začul som, ako na mňa Esme dole čaká, tak som išiel radšej za ňou. S úsmevom stála pri schodoch a mala plné ruky.

„To si nemusela, mami.“

Blažene sa usmiala môjmu osloveniu. „Každú ženu potešia ráno čerstvé kvety a koláč. Pozdravuj ju odo mňa a dúfam, že prídete zajtra na večeru.“

„To sa uvidí podľa Charlieho. Nezabúdaj, že oficiálne môžem byť u Belly len do ôsmej,“ zachechtal som sa.

„Ja mu zavolám, neboj. No len choď, vidím, aký si netrpezlivý.“

„Ďakujem ti.“ Pobozkal som ju na líce a nasadol s kvetmi i koláčom do auta, moja láska čaká. Po ceste som radšej dodržiaval rýchlosť, aj keď je Charlie ešte doma, ale upír nikdy nevie, či na mňa neposlal hliadky, aby ma sledovali a mohli mi dať pekne mastnú pokutu. Našťastie som žiadne policajné auto nestretol a už parkoval vedľa Charlieho auta. S úsmevom som vyskočil z auta a musel poslušne zaklopať a nepoužiť okno. Treba si šplhnúť u Charlieho.

O chvíľu sa ozval dupot Charlieho bagančí a otvoril mi s rozospatým výrazom.

„Dobré ránko, náčelník,“ pozdravil som ho nadšene, ale v jeho tvári som žiadne nevidel.

„Čo tu robíš tak skoro? Bella ešte spí a nemáš ísť náhodou do školy? Kvôli tomu, že nemôže Bella, tak ty určite môžeš,“ hovoril chrapľavým hlasom.

„Je mi ľúto, ale niekto na ňu musí dávať pozor. Nechcete predsa, aby sa jej niečo stalo. Budeme sa učiť pekne spolu, žiadny problém.“ Vyčaril som oslňujúci úsmev, ale znovu to nepomohlo, ale aspoň mi dovolil ísť dnu.

„Myslíš, že jej tými kvetmi a koláčom zlepšíš náladu?“ zamrmlal a posadil sa k rozčítaným novinám. „V noci mi vletela do izby a nadávala mi, prečo už nemáme vajcia, lebo si chcela robiť o druhej v noci omeletu.“

Potichu som sa zasmial, ale počul to a hodil po mne naštvaným pohľadom.

„Môžem ísť už hore?“ spýtal som sa netrpezlivo.

„Ako to vyzerá s vaším domom?“

„O dva-tri týždne bude hotový. Neviem, či poznáte ten starý domček na druhej strane Forks na kraji lesa... Základy sú už prerobené, moji súrodenci práve robia na streche a ja som Belle priniesol všetky možné katalógy s nábytkom, aby si mohla všetko sama vybrať.“

Očividne spokojný prikývol. „Tak už teda choď, ja musím ísť do práce. Poriadne na ňu dávaj pozor, je ti to jasné?!“

„Samozrejme, náčelník."

Konečne som vybehol po schodoch hore za mojou princeznou, do nosu mi vrazila jej sladká vôňa a spokojne som sa usmial. Otvoril som potichu dvere voľnou rukou, ako vždy ležala natiahnutá cez celú posteľ, jednu nohu nemala zakrytú a pri tvári mala moje tričko v dosť zvláštnom tvare. Bola tak sladká... ako anjelik. Koláč som položil opatrne na stôl a s kvetmi som sa k nej posadil. Ani sa nepohla, tak som si k nej ľahol, aby som mal tvár priamo proti nej. Jej sladký dych mi ovial tvár, srdce jej potichu bilo, no počul som už aj to nežné, takmer nepatrné bitie srdiečka nášho dieťatka. Keď som začul prvýkrát ten zvuk, takmer som sa rozreval. Ako krídla kolibríka...

„Mmmm...“ ozývalo sa jej z úst, spokojne zamľaskala, musel som sa potichu zasmiať. Určite sa jej sníva niečo o jedle alebo možno zacítila vôňu Esminho koláča. Otvorila tie svoje veľké kukadlá a roztomilo sa usmiala.

„Čo to tu tak krásne vonia?“ šepla roztomilým hláskom a pretrela si oči.

Pobozkal som ju nežne na čelo a ukázal jej čerstvé lúčne kvety, ktoré tak milovala. Zoširoka sa usmiala.

„Ach, Edward, sú nádherné.“ Privoňala k nim a spokojne si vydýchla. „Ďakujem.“

„Niet za čo.“

„Daj ich, prosím ťa, do vody, nech nezvädnú,“ poprosila ma nežne a ja som mohol na ňu len pozerať s otvorenými ústami. Kedy naposledy na mňa tak krásne prehovorila bez plaču alebo kriku?

„Miláčik, cítiš sa dobre?“

„Veľmi dobre,“ vydýchla a rozvalila sa na posteli. Dal som kvety do vázy s vodou a podal jej ovocný koláč.

„Páni, to mám za tie hnusné nálady, však?“

Rozosmial som sa a pobozkal ju na pery, no pritiahla ma k sebe bližšie a vášnivo ma bozkávala. „Prepáč mi, že ťa tak trápim svojimi náladami, ono to... samo.“

„To je v poriadku, miláčik. Patrí to k tvojmu tehotenstvu a za to sa nebudem nikdy hnevať.“ Znovu som si ľahol k nej do postele a svoje tričko, ktoré mala na sebe som jej vyhrnul po prsia. Bruško už bolo trochu zaguľatené a ja som sa spokojne kochal tým pohľadom. Bola to jednoducho nádhera, keď si len predstavím, že tam rastie naše bábätko. Náš synáčik alebo dcérka.

Už od začiatku nám bolo jasné, že u Belly ide všetko rýchlejšie, každý deň čakáme, či náhodou nekopne, ale zatiaľ nič. Pohladil som jemne napnutú pokožku a pobozkal ju. Opatrne som si položil hlavu na bruško a počúval nepatrné bitie srdiečka. Bella ma ako vždy hladkala po vlasoch a ja som bol ako v siedmom nebi. Je vôbec možné, že môžem byť taký šťastný?

„Edward?“ ozvala sa potichu a zrazu jej zaškvŕkalo v žalúdku. Potichu sa zasmiala a ja som v momente sedel a podával jej koláč. Vytiahol som ju hore, aby sa posadila a začal ju kŕmiť. Smiala sa a pri každom kúsku mi hrýzla do prstov, potvorka jedna. Celú dobu sa smiala a ja som sa jej nemohol nabažiť. Už to bola hodina a ani raz po mne nekričala, neplakala a ani nič podobné... neuveriteľné.

Povedal som jej o tom, že Carlisle vybavil, aby nechodila do školy a na moje šťastie súhlasila. Nakoniec sa rozhodla, že vstane, aj keď som ju presvedčoval, aby ležala. Zaliezla do kúpeľne, čo som nechápal, už som ju videl miliónkrát nahú a nikdy sa toho pohľadu nenabažím. No už hodnú chvíľu odtiaľ nevychádzala.

„Bella? Si v poriadku?“ spýtal som sa netrpezlivo za dverami. Začul som hlasný povzdych, až mi konečne otvorila. Do pol stehien mala oblečené rifle a na tvári zúfalý výraz. Chúďa moje...

„To je v poriadku, miláčik. Skočíme do mesta a kúpime nejaké veci, dobre?“

Prikývla a vliezla znovu do skrine, kde sa hrabala hodnú chvíľu, až vytiahla jedny nohavice, nad ktorými sa zaksichtila a obliekla si ich. Našťastie jej boli dobré a ja som si mohol vydýchnuť.

A znovu ma prekvapila. Ani raz na mňa pri nákupoch nekričala, neplakala a stále sa tvárila spokojne. Celú dobu sa ku mne túlila, dotýkala sa ma a ja som sa cítil hrdo ako nikdy. Pod srdcom nosila moje dieťa a ja som dával pozor, či na ňu nepozerá žiaden muž príliš dotieravým pohľadom.

Už sme mali ísť domov, ale keď sme prechádzali okolo obchodu s detskými vecami, Bella zastavila a s prosiacim pohľadom na mňa pozrela.

„Si si tým istá?“

Prikývla a vošli sme dnu. Hneď priskočila k regálu s vecami pre najmenšie bábätká a na tvári sa jej usadil ten najnežnejší pohľad, aký som kedy videl na jej tvári. Postavil som sa za ňu a objal ju okolo bruška. Opatrne brala do rúk maličké veci, akoby sa mali pri jej dotyku rozpadnúť a srdce sa jej vždy rozbehlo.

„Nádhera,“ vydýchla. „Musíme to zobrať.“

„Miláčik, nie je na to priskoro?“

Povzdychla si. „Máš pravdu, poďme preč, môže to privolať nešťastie.“

„Tak som to nemyslel, zober si čo len chceš, nechcel som...“

„Nie, máš pravdu, je priskoro.“ Bezducho som sa otočila, venovala mi hraný úsmev a vyšla z obchodu. Toto som posral.

„Bella, choď zatiaľ do kníhkupectva a vyber si čokoľvek, ja si musím odskočiť.“ Prikývla a otočila sa. Rýchlo som ju pobozkal a vrátil som do toho obchodu. Zobral som dve malé body, jedno modré a druhé rúžové a jednu hrkálku. Predavačka sa na mňa celú dobu usmievala, ale nevenoval som jej ani jeden pohľad.

Rýchlo som sa vrátil za Bellou a zaplatil všetko, čo si vybrala. Vyzerala trochu sklamane a ja som dúfal, že ju poteší môj malý nákup. Celú cestu naspäť bola potichu, ale túlila sa mi k boku a mali sme prepletené prsty.

Domov sme prišli trochu neskôr, lebo bolo Belle zle po ceste niekoľkokrát a musel som vždy zastaviť. Keď sme prišli domov, hneď sa vrhla na chladničku a takmer celú ju vyhádzala a skúmavo sledovala, čo si vyberie, no stále bola pokojná a ja som to mohol považovať za zázrak. Nálady sú preč! Dúfam...

„Edward,“ šepla zúfalo. „Urobíš mi, prosím ťa, niečo?“

„Posaď sa, miláčik. Hneď to bude.“ Pobozkal som ju na čelo a vrhol sa do robenia jedla. Posadila sa na sedačku v obývačke a na tvári sa jej znovu usídlil ten smutný výraz, keď si hladkala bruško. Nechal som hrnce hrncami a z tašky, ktorú som schoval, som vytiahol svoj menší nákup pre naše dieťatko.

Posadil som  sa k nej, ale sklonila rýchlo hlavu a prepaľovala pohľadom svoje bruško.

„Miláčik?“ šepol som nežne a na kolená jej dal malú tašku s vecami. Zmätene zdvihla obočie a nazrela dnu. Tvár jej rázom znežnela a pozrela sa na mňa tým najdojímavejším pohľadom.

„Edward...“ šepla a roztrasenými rukami zobrala veci do rúk a nežne sa pousmiala. „Ďakujem.“

Po líci jej stieklo pár sĺz od radosti a pritúlila sa ku mne. No zrazu sa ozval z kuchyne sykavý zvuk a z hrncov sa liala voda a pena.

„A je po jedle,“  zachechtal som sa pobavene, ale Bella po mne švihla naštvaným pohľadom. A sakra, je zle...

Dopredu chcem upozorniť, aby tu neboli ďalšie problémy, je nám jasné, že žiadna tehotná žena sa takto nespráva ako Bella doposiaľ, preto upozorňujem, že už v 1. kapitole je písané, že je Belline až nenormálne správanie zvláštnosťou jej tehotenstva s poloupírom...

Dúfam, že už nepríde k takýmto neporozumeniam.

A ak vám to príde príliš preumelkované, ako sme sa dočítali pri minulej kapitole v komente, tak čo už... každému sa páči niečo iné a my s tým (s jej náladami atď...) fakt nič robiť nebudeme, keďže je to hlavnou myšlienkou celej poviedky, čo asi niektorí ľudia nechápu. Ďakujem za pochopenie a tentokrát pod čiarou Edwarda neľutujem, aký je chudáčik, keď to tak prekáža a nie je to vlastne ani nutné. Ale ako dlho vydrží Belle normálna nálada, hm?

Ďakujeme za všetky komenty a že poviedku naďalej čítate. :)

Autor: Forevergirl (Shrnutí povídek), TeenStar, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Pozor, je tehotná! - 7. kapitola: