Predstavujem vám novú poviedku, ktorú som sa rozhodla napísať spolu s Aalex. A kto v nej bude hrať hlavnú úlohu? Bella, Riley, Diego, Bree - proste notoricky známe postavy, aj keď v našom podaní trošku iné.
Edward otvorí Rileyimu behom boja na lúke oči, Bella je síce zamilovaná do Edwarda, ale kto vie, ako to bude po jej premene, Diego nie je "dobrý chlapec" ako v knižke, Bree má Diega rada, ale nie je doňho zamilovaná, a Fred?
Pohodlne sa usaďte so šálkou voňavého nápoja a hurá do čítania prvej kapitoly, ktorá vás zavedie do Breeinho ľudského života. Túto časť má "na svedomí" moja maličkosť - Aďa1987.
Komentáre nás potešia. Príjemné čítanie a veselé Vianoce prajú Aalex a Aďa1987.
27.12.2010 (17:00) • ada1987 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2014×
1. časť
Bree
Vždy som túžila mať rodinu. Bratov, sestry, rodičov. Niekoho, kto by ma ľúbil. Niekto, komu by na mne záležalo.
Kedysi som mala takú rodinu. Moji rodičia ma milovali. Aspoň si to myslím. Bolo to už dávno. Zomreli, keď som mala tri roky. Ja som sedela vzadu v autosedačke, keď narazili do kamiónu. Boli na mieste mŕtvi, pričom ja som neutrpela ani škrabanec. Asi stál pri mne anjel strážny. Ale keď sa na to pozerám s odstupom niekoľkých rokov, musel to byť zrejme nejaký vyvrheľ z pekla. Mala som radšej zomrieť spolu s nimi, ako sa takto trápiť. Možno sa rúham, ale inak ako peklom sa môj život v nasledujúcich rokoch nedal nazvať.
Po smrti rodičov sa ma ujali moji jediní žijúci príbuzní - otcov brat s manželkou. Nemali deti, takže som dúfala, že ma budú mať radi ako vlastnú. Ale bola to naivná predstava! Pre strýka Josha a tetu Rory som nebola nič iné, ako neželaná záťaž, ktorú im úrady zavesili na krk. Keď som podrástla, spravili si zo mňa slúžku. Upratať celý dom, pripraviť jedlo, postarať sa o záhradu, vyvenčiť psa a ďalšie povinnosti, ktoré mi kládla na plecia teta Rory. Divím sa, že som vôbec stihla vychodiť základnú školu. Na strednú som ani nepomýšľala.
Cítila som sa ako Jana Eyrová z mojej obľúbenej knihy, ktorú som si čítala pred spaním. Tajne som dúfala, že by ma aj oni mohli poslať do nejakého Lowoodskeho ústavu, kde by mi bolo určite lepšie ako tu. Ale to by prišli o prídavky na mňa!
Tesne po skončení základnej školy, niekoľko mesiacov pred mojimi pätnástimi narodeninami, som sa rozhodla pre radikálny krok. Utečiem!
Už ma omrzel tetin krik a strýkove nadávky, aká som neschopná. Určite bude na ulici lepšie ako v tomto väzení. (V tom čase som ešte nevedela, že je to horšie. Oveľa horšie!)
Do Seatllu som sa dostala stopom. Vodičovi som zaklamala, že idem k príbuzným, ale ukradli mi peňaženku aj s dokladmi. V Seatlli som sa pokúšala nájsť si prácu, ale kto by zamestnal neplnoleté dievča?! Jedine blázon, ktorý si koleduje o problémy s policajtami.
Prvú noc som prespala na lôžku, ktoré som si zostavila zo starých krabíc. Ale na druhý deň na odtiaľ vyhnali akísi bezdomovci so slovami, že je toto ich teritórium a tak som radšej odišla.
Po čase mi začalo dochádzať, že život na ulici nebude „med lízať“. Dni začínali byť čoraz kratšie a noci chladnejšie. (Predsa len bol koniec októbra.) Živila som sa odpadkami a tým, čo som si vyžobrala na ulici. Ľudia neboli dvakrát štedrí. Niekedy som uvažovala nad tým, že sa vrátim naspäť, ale po chvíli som túto myšlienku okamžite zavrhla. Strýko by mi môj útek okamžite zrátal. Takto som síce nebola nikdy poriadne sýta, ale aspoň ma nik nebil.
Takto prešiel november, december, január. Ten deň si pamätám celkom presne. Bola už dávno tma. Odchádzala som do svojej skrýše prečkať ďalšiu mrazivú noc. Mala som matný dojem, že ma niekto sleduje. Obzrela som sa, keď som vrazila do betónového stĺpu. Aspoň vtedy mi to tak pripadalo. Ale namiesto kusu betónu som zazrela vysokého a pekného chalana s hnedými vlasmi a slnečnými okuliarmi na nose. Bolo to čudné, keďže bol začiatok februára a po slnku ani vidu ani slychu.
„Nechceš cheesburger?“ spýtal sa ma hlasom, z ktorého krásy sa mi zatočila hlava.
„Jasne, daj!“ Prikývla som, pretože som takmer celý deň nič nejedla. Nechcelo sa mi veriť, že niekto taký úžasný ako on, by sa mohol zaujímať o niekoho ako ja. Jedine, že by sa rozhodol robiť skutky milosrdenstva.
Pomohol mi vstať, a ja som si ho mohla dôkladnejšie prezrieť. Bol vysoký, štíhly a pod značkovou bundou sa dala tušiť vyšportovaná postava. Proste sen každého dievčaťa! Nepotreboval sa zahadzovať s troskou ako som ja, pokiaľ nepracuje pre samaritánov.
„Môžem ti pomôcť,“ povedal a podal mi jedlo.
„Už nikdy nebudeš musieť spať na ulici, už nikdy nebudeš hladná. Chceš?“ opýtal sa ma úplne zbytočne.
Vyvalila som naňho oči. Toho chalana mi posiela samo nebo. S ústami plnými jedla som prikývla.
„Poď, zavediem ťa k niekomu, kto sa o teba postará. Už ti nikdy nebude zima,“ povedal, zobliekol si bundu a prehodil mi ju cez plecia.
Prišli sme k prístavu. Obrátila som sa na Rileyho, ako sa mi medzitým predstavil.
„A čo teraz?“ spýtala som sa ho.
„Počkaj ma tu!“ prikázal a už ho nebolo. Jednoducho zmizol!
„Riley! Riley! Kde si?“ kričala som.
Zrazu na mňa niečo skočilo a ja som pocítila obrovskú bolesť v ľavom rameni. A potom som začala horieť zaživa.
Koniec 1. časti
Autor: ada1987 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování
Sdílet
Diskuse pro článek Právo na šťastie - 1. časť:
Přidat komentář:
- A bit of different (reality) - 6. kapitola
- A bit of different (reality) - 5. kapitola
- A bit of different (reality) - 3. kapitola
- A bit of different (reality) - 2. kapitola
- A bit of different (reality) - 1. kapitola
- Minulost žije s námi - 23. kapitola
- Je příliš pozdě... Nenávidím tě - 16. kapitola
Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz
...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů
Kdo je tu z členů? Klikni!