Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Prečo láska bolí? 30. kapitola

05.11.2010 (20:15) • Lettynka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1755×

Hudba

30. kapitola

Bella

Prešiel opäť po mojom líci nosom, až sa naše pery spojili. Jemne ich obšuchol po mojich. Trochu som ich pootvorila, bola to automatická reakcia. Pomaly ma začal bozkávať. Ja som len nepohnute stála a nevedela, čo mám robiť. Moje telo reagovalo na jeho chladné dotyky pier. Moje ústa začali tiež. Opätovala som jeho bozky. Z jemných začali byť náruživejšie. Vošla som mu rukou do jeho hustých jemných vlasov. Bolo to, akoby sa všetko, čo som k nemu kedy cítila, vrátilo. Už som strácala kyslík. Asi to vycítil, pretože z úst prešiel na krk. Bozkával ho tak vášnivo a hladne. Asi by som sa mala báť, ale nešlo to.

Bella, preber sa! Nie, toto nesmiem. Chcela som ho už od seba odtisnúť, no on bol silnejší. Ale nakoniec sa z ničoho nič ocitol na druhej strane miestnosti. Ťažko oddychoval, hoci to nepotreboval. Jeho oči boli čierne ako uhoľ. Ja so sa to tiež pokúšala predýchať. No nebolo to jednoduché!

Asi by som sa ho mala báť, pomyslela som si. No vedela som, že keby mi chce ublížiť, tak to už spraví a nesnaží sa upokojiť. Určite, po tom, čo pil ľudskú krv, teraz má problém udržať sa. Ešte ma ani dlho nevidel. Verila som, že to zvládne.

„Prepáč,“ zašepkal a už ho nebolo. Zmizol.

Cítila som sa previnilo za to, čo sa stalo. Nemala som nič také dopustiť!

Nasadla som do auta a šla do nemocnice. Hneď som šla za Nickom. Prudko som si k nemu sadla, chytila ho za ruku, hlavu si zložila na posteľ a rozplakala sa. Bola som na seba strašne nahnevaná. Ako som to mohla dopustiť? Prečo som dovolila, aby ma pobozkal.? A prečo som ja reagovala na neho, tak ako som reagovala?! To ma štvalo najviac. V tom sa ma dotkla chladná ruka. Od úľaku som až nadskočila.

Carlisle

Môj nápad, premeniť Nicka, som prebral s rodinou. Preberali sme všetky pre a proti. Samozrejme najhlavnejšie slovo má v tomto Bella. Ona musí rozhodnúť, či sa o to máme pokúsiť. Hrozilo, že ak to nevyjde, tak zomrie.

Zamyslene som šiel do kancelárie. Keď som otvoril dvere, čakalo ma prekvapenie.

„Ahoj,“ pozdravil ma Edward.

„E-edward... čo tu robíš?!“ vyjachtal som zaskočene. Môže byť upír vôbec zaskočený?

„Myslela som, že sa potešíš,“ odpovedal s úsmevom.

„Samozrejme, vitaj doma,“ povedal som a pristúpil k nemu, aby som ho objal. Tie jeho oči...

Odrazu sa rozrazili dvere a dnu vletela Alice, rovno Edwardovi do náruče. Za ňou vošla celá rodina.

„Ako si na to mohol čo i len pomyslieť? Prečo si nedal vedieť, že prídeš, aby sme ťa na to mohli pripraviť?“ chrlila Alice jednu otázku za druhou.

„Na čo si myslel?“

„Na to, ako by chutila Bellina krv!“

„Ty si ju videl?“

„Áno, chcel som vás prekvapiť, tak som sa nechal zaštítiť. Nebol som si istý, či tu ešte žijete, najmä, keď som videl pred domom auto, ktoré som vedel, že s určitosťou nepatrí ani jednému z vás.“

„Ja som jej vravel, nech ten črep vymení konečne,“ zapojil sa Emmett.

„Potom som zistil, že ona spí v mojej izbe. Bol som z toho mierne mimo!“

„Jej manžel...“

„Viem, vravela mi.“

„Dedo, prečo ma tety sestričky poslali preč od mojich kamarátov?“ Vošla Abby do kancelárie. Všetky pohľady sa zamerali na Edwarda. Ten sa zameral len a len na ňu.

Nepozeraj sa na ňu tak uprene, zľakne sa ťa, poslal som mu myšlienku. No on, akoby ju vôbec nepočul alebo ignoroval.

„Char, museli asi ísť na kontrolu, papať a spinkať. Choré detičky musia mať kľud. Určite, aj keď si bola ty chorá...“

„Ja som ešte nebola chorá,“ prerušila ma.

„Abbs, poď, pôjdeme za mamou, je pri ockovi, dobre?“ povedala jej Alice a vtedy, akoby sa Edward znova prebral. Švihol pohľadom na Alice. Ona len prikývla. Táto ich komunikácia mi niekedy liezla strašne na nervy.

Alice aj s Abby odišli.

„Dedo?“ spýtal sa Edward prekvapene.

„Vieš, to je tak, že keď sa tu Bella objavila, tak sme sa dlho zhovárali a povedali sme si vety typu, že sa mi vrátila stratená dcéra. A Abby na to zareagovala, či mi tak môže hovoriť,“ vysvetlil som mu situáciu.

„Nedá sa nijako pomôcť Bellinmu manželovi?“

„Žiaľ, zatiaľ nie. Musel by sa prebrať. Takto keby spravíme nejakú operáciu, nemohli by sme zistiť, či sa podarila.“

„Nie je žiadna iná možnosť?“ spýtal sa Edward a kládol dôraz na slovo „iná“.

„Nad tým sme tiež uvažovali. Je možnosť, že to vyjde a tiež, že zomrie. Ešte som sa o tom nezhováral s Bellou. No chcem to čo najskôr spraviť. Je už z tohto celého zúfalá. A nevplýva to dobre na jej stav.“

„Chcel by som ho vidieť. Mohol by som?“

„Ak proti tomu Bella nebude mať nič, tak ja tiež nie.“

„Carlisle, nepočujem myšlienky Bellinej dcéry.“

„Skutočne? Zaujímavé! Zrejme zdedila po Belle túto odlišnosť.“

Došli sme až po dvere na Nickovej izbe. Potichu som zaklopal a vošiel. Edward ostal radšej vonku.

„Bells, chcem sa s tebou pozhovárať. Napadla ma totiž možnosť, ako by sme mohli pomôcť Nickovi. Ale nie je to sto percentné.“

„Skutočne? To je úžasné, hovor.“ Začala nadšene mierne nadskakovať a tlieskať rukami, ako keby ste malému dieťaťu darovali vysnívanú hračku. Až mi bolo ľúto, že ju musím sklamať.

„Belli, neteš sa tak. Neviem, či sa ti to bude pozdávať. Premýšľal som, že by som Nicka mohol skúsiť premeniť.“ Ako som čakal, Bella sa zachmúrila.

„Carlisle, nemôžeš odo mňa chcieť, aby som rozhodla o Nickovom živote. To nejde. Keby sa mohol rozhodnúť sám, bolo by to niečo iné. Ja by som ho podporila vo všetkom, no ja za neho rozhodovať nemôžem. Hoci by som veľmi chcela, aby sa uzdravil, toto nie je práve možnosť, ktorú by som tak ľahko prijala. Navyše, nemohla by som byť dlhší čas v jeho blízkosti, nie? Bol by nebezpečný, však?“

„Určite, prvé roky sú najťažšie. Určite by ste aj s deťmi nemohli byť chvíľu s ním, kým by sa nenaučil ovládať. No je tu ešte niečo. Ak by si sa rozhodla zvážiť, či to spraviť alebo nie, musíš vedieť, že je tu určité riziko, že to neprežije.“ Bella bola chvíľu ticho. Zjavne zvažovala pre a proti. Či by sa na to mala dať, či by sa mala rozhodnúť za Nicka alebo čakať, či sa zotaví prirodzenou cestou.

„Aká veľká je tá šanca, že neprežije?“

„Je to tak pol na pol.“

„V tom prípade, to nechcem. Ani o tom nebudem premýšľať. Proste, budem trpezlivá a budem čakať, kým sa preberie. Bude v poriadku, verím tomu!“

„Chápem ťa.“ Bolo na nej vidieť, že je z toho sklamaná.

„Ospravedlň ma. Idem nájsť Abby a Alice. Nemám potuchy kam sa vyparili. Dúfam, že ju Alice nevzala zase nakupovať.“

Ja som ostal chvíľu ešte u Nicka. Skontroloval som všetky prístroje, aj jeho. Ak to takto pôjde ďalej, nepreberie sa. Nikdy.

„To, aby som sa pokúsil Bellu presvedčiť na premenu,“ počul som za sebou Edwarda.

„Edward, to nesmieš!“ povedal som mu rázne.

Nick

Vrátil sa. Edward sa vrátil! Tak a teraz tu budem už úplne zbytočný.

Carlisle dačo splietal Belle o premene. Bella to odmietla. Ale prečo? Aspoň za pokus by to predsa stálo. Jasné, že nechce, aby ma to zabilo. Alebo zo mňa možno nechce mať upíra.

„To, aby som sa pokúsil Bellu presvedčiť na premenu.“ Edward. Ale prečo to povedal?

„Edward, to nesmieš!“ odpovedal mu Carlisle. Ale prečo? Čo?

„Ak to sama Bella nebude chcieť, tak ty ju o tom presviedčať nemôžeš.“

Ja by som bol radšej, keby ju presvedčil. Chcem to skúsiť. Aj keby som mal zomrieť, za pokus to stojí. Nechcem takto byť už dlhšie!

„Čože?“ spýtal sa Edward, ale koho? Veď nikto nič nepovedal.

„Pre Boha!“

„Edward, čo sa deje?“

„Ja... ja počujem Nickove myšlienky!“

„Čože?!“ zmyslel som si to presne vtedy, keď to Carlisle vyslovil.

„On všetko vníma!“

Ty ma počuješ? Vnímaš moje myšlienky? Edward, ja viem, že vieš čítať myšlienky. Počuješ ma?

„Ale ako...?"

Bella mi o vás všetko povedala. Viem, že ste upíri. Viem, že máte dary. Viem všetko!

„A vie o nás všetko,“ povedal zrejme Carlisleovi.

„Ako všetko?“

„Že sme, to čo sme. Bella mu to povedala.“

„Nick, počuješ ma?“

Áno, počujem, počujem všetko, čo sa tu deje!

„Počuje ťa, všetko, čo sa tu deje, vníma.“

„Ako sa cítiš?“ kládol mi Carlisle ďalšie otázky.

V podstate necítim nič. Nič nevidím, všade je tma. Počujem len hlasy okolo mňa.

„Necíti nič, ani nič nevidí, len počuje,“ prekladal mu Edward moje myšlienky.

Presvedčte Bell, na tú premenu. Ja to chcem skúsiť. Ja už takto nevydržím. Prosím!

„Chce, aby sme presvedčili Bellu o premene. Chce to vyskúšať.“

„Povieme jej, že Edward ťa počuje a aj to, že si to želáš. Možno sa nechá presvedčiť.“

Nie, nevravte jej nič. Edward, nepovedz jej, že ma počuješ, prosím.

„Ale prečo? Prečo nechceš, aby to vedela? Predsa by sme ti tak mohli pomôcť.“

Prosím, nech to zostane medzi nami. Je to pre ňu možno ľahšie, keď vie, že vôbec nevnímam.

„V poriadku, ako chceš,“ odpovedal mi. Bol som tomu rád, ani sám som nevedel prečo, ale nechcel som, aby to Bella vedela.

Ďakujem ti Edward.

„Aj ja tebe ďakujem. Ďakujem ti, že si sa o ňu postaral, keď som spravil najväčšiu chybu môjho hlúpeho života. Ďakujem.

Mne sa naopak nemohlo nič lepšie stať.

Zhrnutie

31. kapitola

Autor: Lettynka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Prečo láska bolí? 30. kapitola: