Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Prečo láska bolí? 4. kapitola

08.02.2010 (20:30) • Lettynka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1472×

4. Rozhovor

Pohľad : Bella

„Áno, to by sme sa mali.“

Ostatní nás nechali osamote. Vraj šli na lov. Na lov, wau, na toto si ešte dlho budem zvykať.

„Ukážeš mi niekedy ako lovíš?“ spýtala som sa Edwarda, keď ma viedol po dome, ktorý bol mimochodom nádherný a priestranný, do jeho izby.

„To určite nie,“ odpovedal mi prudko.

„Prečo?“

„Pretože, keď lovíme, tak nevnímame okolitý svet. A keby si blízko, tak by som nešiel za pachom zvieracej, ale tvojej krvi a to by neskončilo dobre.“ Vysvetlil mi jednoducho.

„A ukážeš mi ako vyzeráš na slnku?“ nemohla som si pomôcť, ale stále som bola zvedavá. Edward sa len zasmial.

„Ty si sa nejak rozšupla v tých otázkach. Áno, to ti môžem ukázať.“ To sme už prišli do jeho izby. Bola nádherne zariadená.

Jedna vonkajšia stena bola celá presklená. Na druhej strane izby bola celá stena plná poličiek, na ktorých trónilo plno kníh a CD - čiek. V strede izby sa nachádzala obrovská pohovka, ale chýbala mi tu posteľ. Tak som sa ho na to spýtala.

„A posteľ?“ po chvíle ticha mi povedal,

„Ja nemám posteľ, totiž, ja nespím.“

„Ako nespíš, to akože nikdy?“

„Nikdy,“ odpovedal mi a ja som na neho hľadela ako teľa na nové vráta. Takže ďalšia vec o upíroch.

Posadili sme sa na pohovku a Edward začal rozprávať. Pri zvuku jeho hlasu mi sem – tam srdce vynechalo úder a pri slovách, ktoré vychádzali z jeho nádherne krojených úst sa mi točila hlava.

„Bella, ja neviem čím to je, ale niečo ma k tebe ťahá. Mám neustále chuť ťa ochraňovať. Ten bozk,“ napäto som sa vystrela, myslela som si, že ma ide odmietnuť, že povie, že sa to nemalo stať, srdce sa mi rozbúchalo z toho, aká som bola nervózna.

„Ten bozk bolo niečo úžasné. Nikdy som nič podobné nezažil. Bella ja ťa milujem, len som si neni istý, či máme byť spolu. Chcem ťa ochraňovať, len neviem, či ťa radšej nemám ochrániť pred sebou.“ Hľadel na mňa pohľadom, ktorý len podčiarkoval pravdivosť jeho slov. Pravdivosť toho, že ma miluje, ale sa bojí, aby to nedopadlo zle, ako pre mňa, tak pre neho. Kľakla som si pred neho.

„Edward ja ti verím. Verím tomu, že by si mi neublížil. Som zmierená s tým, že nie si človek. Milujem ťa.“ Poslednú vetu som takmer zašepkala, ale vedela som, že to počul.

„Nemala by si mi tak veriť. Hocikedy sa vo mne môže ten netvor predrať na povrch,“ povedal smutným hlasom. Posunula som sa k nemu bližšie a pohladila ho po tvári. On pri mojom dotyku zavrel oči a na perách mu hral jemný úsmev. Pomaly som sa približovala k jeho perám, jeho oči boli stále zavreté. Sadla som si mu do lona. Keď som sa jemne dotkla jeho pier svojimi, prešiel celým mojim telom akoby elektrický prúd. Edward ma objal svojimi silnými chladnými pažami a bozky mi opätoval, jemne sa dobil svojim jazykom do mojich úst a hladil ma po chrbte.

Považovala som debatu za ukončenú s tým, že sa milujeme a ostaneme spolu.

Pohľad : Edward

Cítil som sa ako nikdy predtým. Mal som pri sebe niekoho, koho milujem a budem milovať celú svoju večnosť. A ona milovala mňa.

Boli sme spolu stále. Hoci som v škole musel počúvať všetky tie závistlivé myšlienky ostatných dievčat, bolo mi úžasne.

„Všetky baby na mňa zazerajú vražedným pohľadom, je to hrozné,“ povedala mi Bella jedno ráno, keď sme šli na hodinu.

„A nie len pohľady majú vražedné,“ usmial som sa na ňu a ona na mňa pozrela vypleštenými očami.

„Klud miláčik, len ti závidia a najradšej by sa videli na tvojom mieste.“

Alice vravela, že cez víkend bude slnečno, tak som sa rozhodol vziať Bellu na moju obľúbenú lúku. Chcela vidieť ako vyzerám na slnku. Trochu som sa bál jej reakcie.

„Alice vravela, že cez víkend bude svietiť slnko. Chcel by som ťa niekde vziať. Teda ak nemáš iný plán,“ oznámil som jej. Jej sa rozjasnili oči, akoby dostala vysnívaný darček.

„Ukážeš mi ako vyzeráš na slnku?“

„Áno aj to, ak budeš chcieť. Ale hlavne by som ti chcel ukázať jedno miesto, ktoré je pre mňa veľmi dôležité.“

Tešil som sa ako malé dieťa, ako sa Bella zatvári, keď uvidí toľkú krásu. Milovala slnko, milovala kvety, milovala trávu. Bol som už netrpezlivý kedy s ňou už konečne budem, tak som sa rozhodol ísť znovu k nej oknom.

Keď som vliezol, tak na moje obrovské prekvapenie Bella nespala. Len zalapala po dychu.

„Edward? Čo tu pre Boha robíš? A ako...?“ nedokončila otázku, ale vedel som čo myslí.

„Oknom. Veľmi som ťa vystrašil?“

„Robíš to často?“ –dobrá otázka- pomyslel som si.

„No vieš, posledných pár mesiacov.“ Zahanbene som sklopil zrak. Prekvapenie v jej čokoládových očiach bolo zreteľne vidieť aj v tej tme.

„Ja vieš, nedokážem bez teba vydržať. A keď spíš si taká rozkošná. A navyše sa mi páči ako rozprávaš zo sna.“

„Čo robím?“ spýtala sa ma prekvapene.

„No občas si dačo mrmleš, občas si sadneš, a keď sa vyrozprávaš spíš ďalej.“ Odpovedal som jej s úsmevom.

„Och pane Bože.“ Zaúpela potichu.

„Ale mala by si ísť už spať, lebo budeš zajtra unavená.“

„A ľahneš si ku mne? Ostaneš tu so mnou? Prosííííím.“ Nahodila kukuč a´la smutný psík a nedalo sa jej odolať. Hoci som si nebol istý, či to bol dobrý nápad, ale túžil som po jej blízkosti, po teplote jej tela, túžil som po nej.

„Tak dobre, ale budeš spinkať.“ Zabalil som ju do deky nech jej nie je chladno a ona sa ku mne čo najviac pritúlila. O chvíľu už pokojne oddychovala.

Charlie šiel už do práce, tak som sa skôr ako Bella vstala šiel domov prezliecť a po auto. Mohli sme síce utekať, len neviem ako by zareagovala. Ešte som jej neukázal aký sme rýchli.

Prišiel som späť práve vo chvíli, keď sa Bella šuchtala dolu z postele.

„Prepáč, chcel som to stihnúť skôr ako sa prebudíš.“ Povedal som a ona vyzerala vyľakane. V takejto chvíli by som si fakt želal, aby som jej mohol čítať myšlienky.

„Edward... to nebol sen?“ spýtala sa, akoby sama pre seba a už sa rozbehla ku mne a skočila mi do náruče.

„Milujem ťa,“ povedala mi a pobozkala ma.

„Aj ja teba.“ Po chvíľke, akoby si na niečo spomenula povedala,

„Dáš mi chvíľku na ľudské činnosti?“ prikývol som a sadol si do kresla. O chvíľu bola späť a keď sa obliekla zahlásila, že môžeme ísť.

Pohľad : Bella

Bola som ako v siedmom nebi. Statočne som odolávala všetkým zákerným a zabijackým pohľadom  väčšiny báb. A keď mi Edward povedal, že nie len pohľady majú zabijacké... až som sa preľakla. Stále sme boli s Edwardom spolu a keby ma nenútil učiť sa, tak neviem, neviem ako by som zmaturovala. A ani to nie je ešte isté. No neboli už ďaleko.

Edward si pre mňa prichystal prekvapenie. Vraj ma vezme na nejaké pre neho dôležité miesto. Nevedela som sa dočkať.

Nevedela som v noci spať. Len som tak ležala bez pohybu na posteli, keď sa zrazu otvorilo okno a v ňom bol Edward. Zalapala som po dychu.

„Edward? Čo tu pre Boha robíš? A ako...?“ nechápala som.

„Oknom. Veľmi som ťa vystrašil?“ povedal ako by to bolo normálne.

„Robíš to často?“

„No vieš, posledných pár mesiacov.“ Ako? Posledných pár mesiacov? To je koľko,           odkedy tu bývam?

Vraj rozprávam zo sna. Bohvie čo všetko som natárala.

„Ale mala by si ísť už spať, lebo budeš zajtra unavená.“ Povedal mi s jemným úsmevom na tvári. A tak ma napadlo, keď už je tu, nech tu so mnou aj ostane. Hodila som na neho psie očičká  a on súhlasil.

Keď som sa ráno zobudila Edward tu nebol.

„Edward?“ nič. Zrejme sa mi to len snívalo, no ale bol to nádherný sen. Hoci sa mi to nechcelo veriť, pretože som všade cítila jeho nádherne omamnú vôňu.

„Prepáč, chcel som to stihnúť skôr ako sa prebudíš.“ Začula som od okna. Zarazene a s časti vyľakane som sa pozrela tým smerom.

„Edward... to nebol sen?“ takže mi nehrabe. Júúú, jak fajn. Celá šťastná som sa rozbehla k nemu a pobozkala ho no potom ma napadlo, že veď nemám ani umyté zuby, ani nič.

„Dáš mi chvíľku na ľudské činnosti?“ prikývol, posadil sa do kresla a čakal na mňa.

„Môžeme ísť zlato,“ zavelila som s úsmevom a plná očakávania, keď som sa obliekla.

„Pááááni,“ vydýchla som užasnutá z toľkej nádhery. Po dlhej ceste lesom som bola ešte napätejšia čo ma čaká, ale toto som nečakala. Boli sme na nádhernej lúke. Bola dokonalá. Začínali kvitnúť kvety, tráva bola nádherná, čerstvá, prekrásne sa zelenala, jemne tancovala pod prúdom slabunkého vánku. A celá lúka bola zaliata zlatým svetlom slnka. Vyzeralo to tu, ako by bolo leto a nie začiatok jari. Táto lúka bola dokonalá. Po chvíli, keď som sa prebrala z nádherného tranzu som si uvedomila, že Edward pri mne nie je. Začala som sa obzerať.

„Edward, kde si?“ Potom som ho zhliadla v tieni stromov.

„Prečo nejdeš ku mne láska?“ spýtala som sa ho.

„Neviem, bojím sa  že sa ma zľakneš, keď ma uvidíš na slnku.“ Aha, skoro som zabudla z toho úžasu.

„Láska, keď som neušla vtedy, keď som sa dozvedela, že si upír, myslím, že toto prežijem. Teda, ak sa z teba na slnku nestáva obrovská obluda s ostrými tesákmi a chlpmi aj tam, kde nepatria,“ povedala som mu s úsmevom. Edward pomaličky vychádzal na slnko. Šla som k nemu bližšie.  To, čo som zhliadla som v žiadnom prípade nečakala. Bol nádherný.

„Edward, si prekrásny.“ Hľadela som na neho s otvorenou pusou a výrazom teliatka.  Jeho pokožka sa prekrásne trblietala, ako čerstvo napadaný sneh, ako by bola posiata tisíckami práve vybrúsených diamantov. Inštinktívne som natiahla ruku k nemu a pohladila ho po hrudi. Vlastne až teraz som si všimla, že má rozopnutú košeľu. Nevedela som sa vynadívať. Bol nepopísateľne krásny. Vzal moju ruku do svojej a pobozkal ju.

„Tak, nebojíš sa?“

„Zbláznil si sa? Ako by som mohla? Veď si nádherne nádherný.“ Ja neviem či fakt čakal, že utečiem, alebo čo. A zrejme bol prekvapený, že žiaden zbesilý útek sa nekonal. No ako by som sa mohla báť toľkej nádhery? Teraz som si ešte viac uvedomovala hlbokú priepasť medzi nami. Ja som obyčajná smrteľná bytosť a on? On je večne mladé, nádherne sa lesknúce stvorenie, čo sa nikdy nepominie z tohto sveta.

A takto ako sme tam ležali a hľadeli na seba ma napadla jedna myšlienka. Napadlo ma čo keby...

Zhrnutie

5. kapitola

Autor: Lettynka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Prečo láska bolí? 4. kapitola: