Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Prečo práve ja??? Prológ

15.05.2010 (15:45) • Mellanie • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1322×

(tá hudba sa k tomu celkom hodí, ale kto si radšej číta potichu, nemusí si ju púšťať)

Prológ

Sú štyri hodiny ráno a ja sa pozerám, ako slnko znova vychádza na oblohu. Nenávidím to tu. Nenávidím to všade a nenávidím všetkých! Prečo nemôžem zomrieť? Prečo nemôžem ísť za nimi? Už znova sa mi tá scéna z lúky prehrávala v hlave.

Všetko sa zbehlo veľmi rýchlo. Len jeden upír z gardy na nás zaútočil a strhla sa vojna. Bojovali všetci až na mňa. Jacob sa ma odtiaľ snažil dostať, ale ja som nedokázala odísť, nemohla som ich tam nechať.

Môj otec statočne bránil moju mamku, no aj tak to nepomohlo. Venovali si posledný láskyplný pohľad a hneď na to boli ich telá roztrhané na kusy.

Nikdy nezabudnem na tie odporné, povýšenecké pohľady v Arovej a Caiusovej tvári. To kvôli nim sa z mojej rodiny stal prach a zo mňa upírska troska. Koľko krát som sa už pokúšala pripraviť sa o život, ale nešlo to.

Keď som videla smrť v očiach mojej rodiny, vtedy som po citovej stránke naozaj dospela. Nejakým neznámym spôsobom na mňa prešli ich schopnosti.

To vďaka tomu o mne Aro stále nič nevedel, vďaka mojej mame. A vďaka otcovmu daru viem, že najväčšiu zásluhu na ich smrti má Caius a svoj podiel na tom má aj Aro. To oni dali tajný príkaz tomu upírovi, aby zaútočil. Len Marcus bol dosť vedľa.

Chudáčik, stále myslel na smrť Didyme, jeho jedinej manželky. Rovnako ako ja, cítil dieru vo svojom vnútri a tiež sa chcel zabiť a ísť za ňou, ale Aro mu v tom vždy zabránil. Z jeho myšlienok som usúdila, že je na seba hrdý za to, že drží brata pri živote, ale vôbec ho nechápal. Kebyže áno, tak ho nechá odísť, rovnako ako mňa.

Takýmito depresívnymi myšlienkami som sa zaoberala už 19 rokov. Počítala som si v hlave čas a stále som chodila ako mátoha. Nevenovala som svojej kráse nijakú pozornosť a najradšej by som bola neviditeľná. Ale to nešlo, tu si ma dokonca všímali viac, ako by bolo treba.

Aro ani len netušil, že viem, na čo myslí. Že viem, koľko nevinných ľudí zabil, že viem, koľko podfukov spravil v upírom svete. A hlavne, že viem, ako si ma váži. Priam som ho fascinovala. Vážil si ma a zároveň sa ma bál, pretože nevedel, čo odo mňa môže čakať.

Nosila som plášť rovnakej farby, akú má jeho manželka, kupoval mi všetko, čo som chcela, snažil sa mi dať všetko, čo mi na očiach videl, ale pre mňa to neplatilo. Keby som nemala otcov dar, možno by som naozaj uverila tomu, že ma má rád, no jeho myšlienky jasne kričali, že ma má len ako ďalší pokus do zbierky, že chce vedieť, aké tajomstvá ukrývam, ale ja som bola rozhodnutá zobrať si ich aj do hrobu, ktorý som s toľkou láskou očakávala.

Stála som pri okne celú noc, a preto sa mi teraz samovoľne zatvárali viečka. Únavou som padla do postele a o pár sekúnd na to som upadla do ríše snov.

Zase som bola na tej lúke spolu so všetkými mojimi príbuznými. Čakali sme na Volturiovcov s nádejami na šťastný koniec, avšak ten neprišiel. Znova a znova som videla, ako moja rodina umiera.

A len hŕstka z nich prežila spolu so mnou pod Arovou nadvládou alebo iným spôsobom. Bolo hrozné počúvať tie výkriky stále dookola.

Vtedy sa scéna zmenila: Sedela som na okrúhlej lúke vo Forks spolu s mojimi rodičmi. Ukázali mi ju pár týždňov po narodení – ich miesto lásky.

„Čo sa to deje, Nessie? Prečo nie si šťastná?“ prehovorila ku mne moja mama, zatiaľ čo si ocko pospevoval uspávanku, ktorú pre mňa zložil, ešte keď som bola malá.

„Pretože nie ste so mnou, pretože ste ma opustili, pretože neviem, čo je s vami,“ odpovede sa zo mňa hrnuli a ja som s ťažkosťou zadržiavala slzy. Bola som úplne mimo z toho, čo sa dialo.

„Ale, zlatíčko moje, čo nevidíš, že my šťastní sme? Jediný, kto nám chýba si ty, ale sme šťastní, že žiješ, avšak veľmi ma bolí vidieť ťa takto. Vidieť, ako sa trápiš len kvôli nám,“ chlácholivo mi mama šepkala do ucha.

Sklonila sa a objala ma: „Je zázrak, že si prežila. Ja by som znova zomrela, aby si ty mohla žiť, a tvoj otec tiež. Mala by si sa pre nás prestať trápiť, lebo nám je dobre. Ty žiješ a nesmieš sa toľko upínať na minulosť.“ Pobozkala ma na líce.

Plakala som. Moje pocity boli zmiešané. Stále som v sebe mala ten smútok z ich odchodu, ale teraz tu bola aj radosť z ich šťastia a akýsi pocit zmierenia.

Vtedy som sa zobudila na tej drahej posteli, ale v mysli sa mi stále opakoval rozhovor s mamou. Mám tomu veriť? Mohla to byť skutočnosť? Áno, určite je to pravda. Niečo mi hovorí, že to nebol iba obyčajný sen. Už som rozhodnutá. Musím...

Mellanie Christin

1. kapitola