Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Prekliaty zámok - 6. časť

28.06.2011 (07:45) • ada1987 • FanFiction na pokračování • komentováno 32× • zobrazeno 4338×

6. časť

„Nie!“ Rose zbledla.

„Ó Bože môj!“ Vyskočila z kajuty a rýchlo utekala na palubu.

Isabella krotko pohladila chladnú guľu. Tajne dúfala, že jej ešte raz ukáže obraz grófa. Guľa sa začala meniť. V hmle sa začali rysovať obrysy tváre krásneho muža. Isabella vzdychla od žiaľu. Bol bledý a mal zmučený výraz. Ležal na posteli a pozeral sa do stropu. Tvár mal prepadnutú, bol nedbalo oblečený v špinavej košeli.

„Edward...“ zašepkala dievčina. On ju však nepočul. Obraz začal blednúť, až sa nakoniec stratil. Zanechal smútok a malilinkú nádej.

Do izby vošiel Jacob a rozrušená Rose.

„Isabella, Rose mi povedala, že sa chcete vrátiť do zámku. Je to pravda?“

„Áno, chcem sa vrátiť domov. A čo možno najskôr.“

Povedala to ledva počuteľným hlasom. „Ak sa Edwardovi niečo stane...“

„Ja... Isabella... prepáčte mi... Myslel som si, že nemôžete prijať Edwarda takého, aký je. Zdalo sa mi, že ste z vlastnej vôle opustili zámok.“

Isabella pokývala hlavou. „Nemôžem ho opustiť. Milujem ho.“

„Sláva Bohu!“ s uľahčením si vzdychol. Rose podišla k Isabelle a vzala ju za ruku. Jej pohľad prezrádzal, že sa cíti vinnou.

„Zle som o vás rozmýšľala,“ povedala jej, „odpustíte mi?“

Isabella sa usmiala a prikývla.

„Keď nás Edward zachránil a stal sa takým, akým je teraz...“ Rose si vzdychla.

„Sme jeho dlžníkmi. Nikdy mu nezabudneme, čo pre nás urobil. A nakoniec ste taká, akú som si vás predstavovala, keď mi o vás Jacob rozprával,“ náhle sa usmiala Rose.

S každým uplynulým dňom sa Isabella trápila stále viac a viac. Stála na palube korábu priamo vpredu a sledovala, ako loď pretína vlny. Koráb letel po mori najväčšou rýchlosťou, akej bol schopný, no po súši nebolo ani chýru, ani slychu. Rose už nepúšťala Isabellu do miestnosti s krištáľovou guľou. Správala sa k nej priateľsky a dobrosrdečne. Dlho spolu hovorili a rozprávali sa o svojom živote. Jacob si k nim často prisadol a počúval ich. Z toho rozhovoru sa Isabella dozvedela, ako sa to všetko stalo a prečo sa vlastne Edward stal drakom.

Isabelly sa hlboko dotklo to, že Edward nepomyslel na seba, na svoj život, ale snažil sa pomôcť priateľovi bez ohľadu na následky. Tie dobrodružstvá a príbehy ju tak zaujali, že ich chcela počúvať donekonečna. Rozhovory ju doslova približovali stále bližšie k mužovi, o osude ktorého nemala ani tušenia. S každým východom a západom slnka sa jej srdce znepokojene zvieralo – čo je s ním?

Dočká sa jej? Veď on si myslí, že ona utiekla, keď sa dozvedela jeho tajomstvo.

Obrovské krídla roztiahol po celej dĺžke. Lúče zapadajúceho slnka sa opreli o kameň. Edward ležal na kamennej zemi, bolo tak teplo a príjemne. O chvíľu sa znova stane človekom. No zatiaľ stále leží, vstrebáva posledné zvyšky slnečného svetla a nerozmýšľa o ničom. Večne prítomný nenávidený hlas v hlave sa znova rehotal.

„Naozaj si myslíš, že ťa pustím? Budeš mi slúžiť! Budeš!“

Edwarda sa zmocnila apatia a beznádej. Vrátil sa do zámku, padol do postele a hľadel do stropu. S prvými lúčmi slnka vyletel zo zámku, podvolil sa príkazu prekliatia.
Zrazu mu bolo všetko jedno. S odchodom Isabelly odišlo jeho šťastie a umrieť mu nebolo dovolené.
Pusté dni sa míňali s prázdnymi chladnými nocami. Sam chodil za svojím pánom po špičkách, čakal na jeho rozkazy, ale on si ho vôbec nevšímal.
Edward sa stále hlbšie ponáral do svojich bezútešných myšlienok, túžba po milovanej žene bola stále väčšia a bôľ v jeho srdci bol nekonečný. No v hĺbke duše aj tak stále dúfal v nejaký zázrak. Alice sa mu radšej ani neukazovala na oči.
Slnko bolo vysoko nad horizontom, keď Jacob vošiel do kajuty k Isabelle.

„Isabella, už sme dorazili. Do zámku ťa dovezie koč.“

Isabella prudko vybehla na palubu. Jasné slnko zalievalo svojím svetlom všetko okolo, spenené sivé vlny udierali a olizovali prístav.

Neďaleko stál známy čierny koč so zamračeným sluhom, ktorý sedel na kozlíku.

Isabella objala Rosalie a podala ruku Jakeovi.

„Dúfam, že čoskoro prídete na návštevu.“ S úsmevom sa na nich pozrela Isabella.

„Keď to bude možné.“ Rosalie ju ešte raz objala a chápavo sa pozrela na Isabellu.

„Želám veľa šťastia. “

„Ďakujem,“ povedala Isabela a vošla do vnútra kočiaru. Kočiš a jeho koč čakali iba na to. Kone uháňali veľkou rýchlosťou a unášali Isabellu do jej domova.

Edward sa spustil na kamennú dlažbu zámku, keď sa skončilo jeho denné prekliatie. Roztiahol krídla po celej dĺžke. Posledné slnko sa oprelo o kamennú dlažbu. Ležať na nej bolo tak dobre. Slnko čoskoro zájde a on sa stane človekom. Byť človekom bolo pre neho po odchode Isabelly veľmi ťažké. Nechcelo sa mu rozmýšľať o ničom. A načo aj. Má pred sebou ešte niekoľko sto rokov života. Pustého a prázdneho života. Veď draci zriedka umierajú na starobu. Možno sa nájde nejaký chrabrý rytier a zabije ho. No bolo to málo pravdepodobné. Na jedlo nemal ani pomyslenia. Chcel iba ležať a spať. Zaspať naveky. Bolesť nebola menšia, stala sa jeho každodennou spoločníčkou. Chcel nenávidieť tú krehkú dievčinu, ktorá mu darovala niekoľko dní šťastia, no nemohol. S každým dňom ju ľúbil stále viac a viac. Šialene sa mu za ňou cnelo a v hĺbke svojho srdca čakal na zázrak.

Koč prišiel do cieľa za pol dňa. Isabella sa čudovala, že prišli tak skoro. Srdce jej poskočilo, keď zazrela známe okované vráta otvorené. Mohutné telo čierneho draka zaberalo celý dvor. Rýchlo podišla k hlave obludy. Jeho oči boli privreté koženými viečkami, zo strašnej papule bolo vidno lesknúce sa ostré zuby. Viečko sa otvorilo a v úzkej štrbinke sa objavil ohnivý plameň. To ohnivé oko si ju prezeralo. Isabella zostala stáť ako socha, nohy jej zdreveneli od strachu. Drak otvoril oči, pomaly zdvihol hlavu a uprel na ňu zrak. Od strachu Isabella nemohla hovoriť, tak len stála a mlčala. V duši sa jej rozlievalo teplo a nežnosť.

Žije, všetko je v poriadku. To bolo jediné, čo ju teraz zaujímalo.

Edward sa pozeral na maličkú dievčinku, ktorá stála pred ním a nič nechápal.

Vari sa vrátila? Láska a strach z rozčarovania mu drásali dušu. Srdce spievalo „Vrátila sa, vrátila sa ku mne!“
A rozum hovoril: „To všetko je len preľud. Toľko si o nej sníval, že sa ti to len zdá. To nie je skutočnosť, to je len sen. Neunáhli sa, je to posledná rana, ktorá by ťa mohla zlomiť.“

V tom istom čase Isabella znova počula vo svojej hlave nenávistný hlas. Ten hlas hystericky kričal: „Nie! Ona nemohla, nieee!“
Ten hlas Isabelle pomohol zbaviť sa strachu. Urobila krok k obrovskému drakovi, k jeho papuli.

Sotva Edward pocítil pohladenie maličkej dlane na svojom nose, radosť zachvátila celé jeho telo. Je živá, skutočná. Isabella! Moja Isabella!

Isabella hladí Edwarda po ostrých šupinách, nedbá na to, že jej škriabe dlaň.

Pritisla líce k drsnej koži draka a zašepkala „Ľúbim ťa, Edward. Ľúbim ťa aj takého.“

Pri tých slovách zlostný hlas otriasol celým zámkom.

„Nie! Aj tak ju nedostaneš. Draci žijú dlho a ľudia nie!“

Hlas sa znova zarehotal, odrazil sa od kamenných stien. Edward ustato položil hlavu na kameň.

„O čom to hovorí?“ Isabella znepokojene hľadí do očí svojho muža.

Nakoniec sa ho prestala báť. Dokonca sa jej začínal páčiť. Rozmerné, mohutné telo, pokryté šupinami, spustené krídla, oči blčiace plameňom. Bol krásny, krásny natoľko, nakoľko môže byť krásna obluda.

„O tom, že ja hneď umriem, hneď, ako sa prekliatie skončí.“ Edward olizol malú zakrvavenú dlaň dievčiny rozdvojeným jazykom.

„Ale prečo?“ Isabella sa nechápavo pozerala na svoje krvavé dlane.

„Pretože ja som pre človeka veľmi starý. Som pánom zámku viac ako tristo rokov.“

„A Jacob?“ Isabella sa na neho s údivom pozerala.

„Čo znamenajú roky pre muža čarodejnice? Rosalie ho príliš ľúbi, aby stratila muža pre takú banálnu vec, ako je vek.“

„Ale ja ťa nemôžem stratiť!“ rozhodne povedala Isabella. „Som rozhodnutá podeliť sa s tebou o tvoj osud. Ty si môj muž a ja chcem byť s tebou.“ Edward nepovedal nič, len jeho oči zasvietili ešte jasnejšie a svedčili o jeho radosti a šťastí. Čierne, nezničiteľné kamene sa rozsypali, keď sa ozval druhý hlas, spokojný a panovačný, prekrytý stenami bývalého zámku.

„Je rozhodnuté!“

Hlas starej čarodejnice zavyl ako hladný vlk, ale potom prišlo ticho a pokoj. Nenávistný hlas sa stratil a zmizol navždy bez možnosti návratu.
Isabella pocítila, ako sa jej zakrútila hlava a na krátky čas stratila vedomie. Zrazu cíti, že čosi nie je v poriadku. Dvor sa stal akýmsi malým. A drak, ktorý zaberal polovicu dvora, sedí, pobavene sa na ňu pozerá a obzerá si ju s veľkým záujmom.
Isabella sa usmiala a vytiahla krídlo blyštiace sa zlatom. Krídlo? Spustila oči a uvidela laby s ostrými pazúrmi pokryté zlatými šupinami.
Isabella sa oblizla rozdvojeným jazykom a obrátila zrak na Edwarda.

„Vyzerám úžasne, že?“

Edward sa so záľubou pozerá na zlatú dračicu s veľkými zelenými očami. Spustila a zdvihla krídla, prestupovala z laby na labu, nervózne metala koncom chvosta, ako keby bola v okovách. Priblížil sa k nej a otrel svoj nos o jej. Teraz to už mohol urobiť bez toho, aby jej ublížil.

„Si prekrásna... Isabella...“

Hravo ho drgla svojou hlavou a roztiahla krídla. Jej prvý let bol dravý, rýchly, no plný elegancie. Edward ju ešte chvíľu pozoroval a potom sa vzniesol k nej.
Všetko sa stalo minulosťou. Dni naplnené čakaním s ledva malilinkou nádejou na zmenu. Bolesť, ktorú cítil od bezmocnosti, že nemôže nič urobiť, bola preč. Vysoko na nebi krúžili dvaja draci. Roztiahnu krídla, nechajú sa unášať vzduchom.
Čierny drak doháňa toho menšieho, zlatého. Ich šupiny sa blyštia v žiari slnka.

Sam sa usmieval jednou stranou tváre. Sledoval let dvoch drakov zo severnej veže.

Alice k nemu nečujne prišla.

„Teraz si slobodný, čo budeš teraz robiť?“

Mužíček-trpaslíček sa k nej obrátil.

„Slúžiť im, čo iné!“ rozpačito hľadel na dievčinu.

„Ale prečo? Nechceš odísť?“

„Ujsť? Nie. Chcel som slobodu. Ale nie takú slobodu, aby som mohol odísť, ale aby som mohol slobodne hovoriť, čo chcem a nie iba, keď mi je to dovolené alebo keď sa ma niečo opýtajú. A okrem toho, ja nemôžem žiť nikde inde, len v tomto zámku.“

„Prečo?“ Alice prekvapene zdvihla krásne obočie.

„Som jeho súčasť. Cítim, že iba tu môžem žiť a byť šťastný.“

Sam sa sarkasticky usmial. „Ale ty môžeš odísť, ty si ešte mladá.“

„Ujsť a opustiť svoju pani? Za koho ma vlastne máš!“ rozčertila sa dievčina.

„Bude ma potrebovať, keď sa jej narodí dieťatko.“

„Akéže dieťatko!“ oboril sa hrbáč na Alice.

„Keď sa dvaja ľudia tak ľúbia, ako tvoj pán a moja pani, tak sa dieťatko objaví veľmi skoro.“

Dievčina hodila rýchly pohľad na približujúcich sa drakov. Sam sa zamyslel. Začal si v hlave sumarizovať, čo všetko bude musieť urobiť, keď do zámku pribudne nový obyvateľ. Prejde nejaký čas a znova sa zazelenajú lúky okolo zámku. Objavia sa malé dedinky rastúce pod záštitou spravodlivého vladárenia.
Grófka urobí z baróna iného človeka. O tom bol trpaslík presvedčený. A gróf nedovolí, aby hocikto znova ublížil jeho rodine.
Edward už skoro doháňal manévrujúcu zlatú dračicu. Zrazu sa obrátila, vrhla na neho šibalský pohľad a ako strela sa vrhla k zámku. S radostným očakávaním ju nasledoval. Gotické vráta sa prívetivo otvorili a vpustili dnu vracajúcich sa pánov.
Gróf bol už človekom, keď uvidel, ako jeho žena beží hore po schodoch, pridŕžajúc si šaty. Dohonil ju na galérii, schytil ju a pritiahol k sebe.

„Prečo mi utekáš?“ pozeral sa do smejúcich sa očí a pochopil, že odpovede sa mu nedostane. Dráždila ho a zvádzala. Edward si ju pritiahol k sebe. Nežný a túžobne očakávaný bozk bol náhradou za nekonečne dlhé dni bolesti a samoty. No ledva sa dotkol jej pier, Isabella ho odsotila a začala utekať do svojej komnaty. Edward ju ledva dohonil. Chcela zatvoriť dvere a skryť sa, no on jej to nedovolil. Dohonil ju a prudkým pohybom otvoril už zatvárajúce sa dvere. Isabella sa pritisla k stene. Pozerala na neho, ako zatvára dvere.

„Isabella...“ Temné oči boli plné túžby. Edward oprel svoje dlane o stenu, medzi nimi bola Isabella. Tá nemala kam ujsť.

„Isabella, vysvetlíš mi svoje správanie?“ Isabella sa vyzývavo pozerala do jeho očí, Edward si ju pritiahol k sebe. Táto hra sa mu páčila. Isabella sa bránila, no to ho ešte viac dráždilo. Bozkával ju a maril všetky jej pokusy o únik. Nepokojná krásavica celkom ovládla jeho zmysli a pocity. Bránila sa čoraz slabšie. Celá sa sústredila len na neho. Chcela sa pritisnúť k teplému mužskému telu, cítiť jeho nežnosť a silu. Chcela sa roztopiť v jeho očiach.

Edward tisol k sebe rozkošnú krásavicu, netrpezlivo ju zobliekal. Jeho ústa sa prisali na obnaženú pokožku. Dlane skĺzli po ladných krivkách pôvabnej ženy. Isabella sa triasla a roztápala sa pod týmito dotykmi. Všetky starosti boli preč. Obvinula svoje ruky okolo jeho krku. Teplé pery priľnuli k jeho perám. Priznala svoju porážku. Hladkala muža pod košeľou, vzdychala pod jeho vášnivými bozkami a dotykmi.

Edward si strhol košeľu, rýchlo sa oslobodil od nohavíc. Odvliekol svoju ženu na posteľ. Atlasová prikrývka bola nemilosrdne strhnutá na zem. Tichý ston sa vydral z Isabelliných úst, keď do nej Edward prudko a rýchlo prenikol.

„Dievčatko moje... milujem ťa, Isabella... milujem... milujem..."

Presviedčal ju o tom pri každom pohybe. Skoro sa zbláznil od šťastia, keď cítil jej radostné odpovede na jeho pohyby. Jeho ruky, silné, zručné, tvrdo a nežne láskali jej telo. Pery sa dotýkali rozhorúčenej pokožky. Bozky umlčovali milostné vzdychy. Isabella počula jeho vášnivý, roztúžený šepot a tíško mu odpovedala.

„Aj ja ťa milujem.“ Ešte viac sa pritisla k milovanému mužovi.

Jej hrdelný výkrik splynul s priduseným stonom Edwarda. Ich objatie bolo spaľujúce, mámivé od prežitej slasti.

Unavení a šťastní ležali vo vzájomnom objatí.

Isabella sa zdvihla na lakeť, pozerala do očí svojho muža. Nežne ho pohladila po líci. Edward pobozkal maličkú dlaň.

„Čo je, moja drahá?“ Isabellina prítomnosť a jej láskavý pohľad ho robil šťastným a spokojným.

„Jednoducho som si nevedela predstaviť, že budem drakom z vlastnej vôle.“

Usmiala sa Isabella a znova sa uvelebila na jeho pleci. Edward sa spokojne pomrvil a pobozkal svoju ženu na spánky.



KONIEC

Ďakujem všetkým, ktorí túto poviedku čítali a komentovali. Som rada, že sa vám páčila. Viem, že niektorí dúfali, že bude dlhšia, ale myslím, že v najlepšom treba prestať. Veď kapitoly boli extrémne dlhé a nemuseli ste na ne dlho čakať (však Loli!). Už tento týždeň na vás bude čakať ďalšia poviedka, ktorá bude podobne úspešná ako táto. Tiež sa chcem poďakovať Pitrske za jej nekonečnú trpezlivosť a Nessienke a ostatným adminom za schválenie.

Autor: ada1987 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Prekliaty zámok - 6. časť: