Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Prepáč, že existujem 5.

02.01.2011 (17:30) • AliceCullenxD • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1440×

Bella:

„Ty to nezješ?“ spýtal sa prekvapene a pritom hypnotizoval jedlo na mojom tanieri. Skoro nič som nezjedla. Ani som nedokázala identifikovať, čo to je.

„Nie, prečo?“ spýtala som sa vyvalene.

„Tak daj,“ povedal. Začal sa lačne naťahovať za mojim tanierom a ja som sa divila, že mu netiekli sliny. Schmatol môj tanier a začal sa napchávať. Bol ako malý chlapec, rozkošný. Ako jedol, spôsobil nemalú spúšť. Všade na stole bolo rozfŕkané jedlo, hnus.

„Ideme von?“ spýtal sa, keď dojedol. Obdaroval ma krásnym, pokriveným úsmevom. Prikývla som, chytil ma okolo pásu a vyšli sme von, do záhrady.

Rástli tam rôzne stromy, bola tam malá záhradka s kvetinami, bolo tam príjemne. Nikdy som nemala možnosť mať takú záhradku, aj keď som chcela. Charlie by mi ju určite nechtiac rozdupal, alebo by ju zničil kolesami jeho auta. S Edwardom som si sadla na lavičku, a pretože bola veľmi zima, pritúlila som sa k nemu. Myslela som, že sa odtiahne, no on ma chytil za ruku a začal mi ju trieť. Bolo mi príjemne, divila som sa, že nepradiem ako mačka. Pozrela som sa na Edwarda a on vyzeral, akoby nad niečím premýšľal.

„Bella, zajtra odchádzam z Forks a už sa nevrátim,“ povedal a jemne mi stisol ruku. Zrazu som sa nedokázala nadýchnuť. Nedokázala som myslieť. Čo tým myslí?! Však len teraz prišiel. A... ja ho potrebujem. Je pre mňa niečo ako môj brat, najlepší priateľ a rodina v jednom.  Nechcem, nemôžem ho stratiť. Pozrela som sa do jeho krásnych, smutných očí a potlačovala som vzlyky. Ako som ho tak pozorovala, zazrela som na jeho tvári smútok. Nedokázala som to ďalej vydržať, rozplakala som sa a objala som ho.

Zrazu ma pohltila vlna hnevu a vykríkla som: „Ty ma tu len tak necháš? Prečo?“ Len sa na mňa smutne pozrel a sklopil pohľad.

„Bella, tu mi už nič neostalo, nemám ani rodinu. Budem musieť ísť za otcom, aby som neskončil v detskom domove!“ odpovedal mi smutne. Chápala som to, nemá to ľahké a ja tu po ňom bliakam. Nechcela som ho stratiť.

Zrazu sme sa postavili a povedal: „Bella, musím si pobaliť veci a ísť si pre auto, tak...“ Silno ma objal a dlho ma nepúšťal. Tak toto som nečakala. Tu v nemocnici som našla svoju spriaznenú dušu, ak sa to tak dá povedať a on musí odísť. Zrazu jeho zovretie povolilo a ja som sa mu už nemohla pozrieť do tváre, odkráčala som dovnútra. Namierila som si to do svojej izby, otvorila som dvere a zvalila som sa na posteľ. Chcela som mať pokoj, chcela som, aby som umrela. Načo mi je život, keď stratím jedinú najbližšiu osobu?

Edward:

Ako som jej to mohol len tak bezcitne povedať? Veď ona utiekla! Chcel som ísť za ňou a ospravedlniť sa, lenže moje nohy sa odmietali dať do pohybu. Nedokázal som robiť nič iné, iba pozerať sa na miesto, kde pred chvíľou stála.

Rozhodol som sa zájsť za doktorom Cullenom. Potreboval som si zariadiť ešte pár vecí. Konečne som sa pohol z miesta a namieril som si to do doktorovej kancelárie. Keď som zastal pri dverách, zaklopal som.

Z kancelárie sa ozvalo: „Ďalej.“

Opatrne som otvoril dvere a zbadal som ho, ako sedí na koženej stoličke za stolom, na ktorom je kopa papierov.

„Edward, sadni si, mám pre teba jeden návrh,“ pozrel sa na mňa a potom pokračoval: „Chcem, aby si sa k nám nasťahoval. Ja s mojou ženou si ťa adoptujeme.“

„Prečo by ste to robili? Veď som len...“ namietol som.

„Nie, prosím ťa, premysli si to. Videl som, ako si sa skamarátil s Bellou, bude smutná, ak odídeš preč!“ prosil ma. Keď som si spomenul na Bellu, mal som v hlave jasno. Neviem síce prečo mám zostať s Cullenovcami, ale pre ňu to urobím.

„Dobre, takže, ja s vami budem bývať?“ spýtal som sa. Aj keď bola moja otázka nelogická, musel som sa spýtať.

„Áno, pravdaže. Ja som už všetko... zariadil. Takže, zajtra, keď mi skončí služba, pôjdeš so mnou domov,“ objasňoval mi situáciu.

„Tak dobre, môžem ísť?“ spýtal som sa potichu, doktor prikývol a ja som vstal. Bol som šťastný, ale aj zmätený. Toto pre mňa nikto nikdy nespravil. Čo ak má nejakú divnú rodinu? Nie som normálny, veď mi ponúkol domov a môžem zostať pri Belle.

Keď som sa prebudil z môjho premýšľania, bol som v mojej izbe, sedel som na posteli a zízal som na stenu.

Zrazu sa rozleteli dvere a osoba v nich vykríkla: „Ahoj, braček!“

Autor: AliceCullenxD (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Prepáč, že existujem 5.: