Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Prepáč, že existujem 6.

02.02.2011 (07:15) • AliceCullenxD • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1264×

Edward:

„A vy ste kto?“ spýtal som sa zarazene a zízal som na skupinu štyroch ľudí, ktorí stáli vo dverách mojej izby. Úplne prvú som zaregistroval malého, čiernovlasého škriatka, ktorý sa na mňa zoširoka usmieval. Mala zlaté oči, také som ešte nikdy v živote nevidel. Vošla do izby a naskytol sa mi pohľad na vysokého chlapca, ktorý bol ako hora a taktiež mal zlaté oči, divné. Usmieval sa od ucha k uchu. Za ním vošla nejaká blondína, mala tiež tie divné oči. Bola nádherná, ale Belle sa rovnať nemohla. Čo to tu trieskam za nezmysly?  Ako posledný sa objavil chlapec, asi taký starý ako ja. Mal blond vlasy a tmavšie zlaté oči. Vyzeral, akoby mal príšerné bolesti.

„My sme tvoji súrodenci!“ vykríkla nadšene tá elfka. Nepamätám si, že by mal otec ešte nejaké deti, stačí mi nevlastný brat Darius a nevlastná sestra Kayla.

Ten vysoký s čiernymi vlasmi sa začal hrozne smiať. Keď sa dosmial, pozrel sa na mňa a odpovedal: „Edward,  nepredstieraj, že o ničom nevieš. Kedy sa nasťahuješ?“

Teraz mi všetko došlo. Oni sú deti doktora Cullena! Všetci sú adoptovaní? Nie, tomu neverím, kto by si adoptoval toľko detí?

„Haló, my sme ešte tu!“ upozornila ma arogantne Rosalie. Zdá sa to len mne alebo je naozaj tak namyslená, ako vyzerá?

„No, ja neviem... Doktor povedal, že zajtra, keď skončí, tak ma odvezie k vám domov.“ Konečne normálna veta.

„Super! Hneď, ako prídeš, pôjdeme na nákupy! Konečne nový pokusný králik!“ zvýskla tá malá. Hneď sa mám na čo „tešiť“. Nenávidím nákupy. To si u nich ešte užijem.

„Prepáč, my sme sa zabudli predstaviť. Ja som Alice,“ povedala elfka, Alice.

„Jasper...“ povedal ten, ktorý vyzeral, akoby mal bolesti.

„Ja som Emmett, braček, ak budeš chcieť niečo usporiadať, obráť sa na mňa, som boss!“ povedal a začal sa smiať.

„Rosalie.“ Blondína zafrkala a pohodila vlasmi. Ešte raz sa na mňa nahnevane pozrela a vypochodovala z miestnosti.

„Ospravedlňujem sa za Rosalie, ťažko sa jej zvyká na nového súrodenca, v rodine bola prvá...“   ospravedlňovala sa Alice.

„To nevadí, som zvyknutý.“ Snáď im nebudem vykecávať to, čo si o ich sestre myslím.

„Tak, my už ideme, Edi, stretneme sa zajtra!“ lúčil sa so mnou Emmett. Ja to oslovenie tak neznášam!

Keď odišli, chcel som ísť rýchlo za Bellou, lenže teraz mi cestu skrížil Mike.

„Ahoj, spolubývajúci! Ako sa máme? Ozaj, tak ma napadlo, keď nás pustia, pôjdeme na nákupy?“ vychrlil na mňa Mike.

„Čože? Nie, ani náhodou, s tebou nikam nejdem.“ Rozbehol som sa a zahol za roh, aby nevedel, kam som išiel. Rýchlo som zamieril k Bellinej izbe, ponáhľal som sa. Konečne som tam dorazil, rozrazil som dvere a uvidel som ju... Spala. Vankúš mala mokrý od sĺz. Prečo som jej to spravil? Teraz k nej prídem a jednoducho jej poviem, že nikam nejdem? Spravím zo seba dokonalého debila.

Sadol som si k nej tak, aby som ju nezobudil, vyzerala vyčerpane. Trochu sa pomrvila a pretočila sa na bok tak, že som videl priamo do jej už otvorených očí. V jej tvári som videl veľké utrpenie, to som ju tak zranil? Nie je možné, aby som jej tak prirástol k srdcu. U mňa to možné bolo. Hľadal som niekoho, kto by mi pomohol. Bola to ona, iba ona.

Dívali sme sa jeden druhému do očí, nekomunikovali sme, pretože sme slová nepotrebovali. Nejaká neviditeľná sila ma donútila sa k nej priblížiť kúsok po kúsku. Keď sme mali tváre len pár centimetrov od seba, Bella zatvorila oči, čakala. Chcel som prekonať ten malý kúsok, no nemal by som. Prestal som poslúchať svoje myšlienky a konečne som ju pobozkal. Jej pery boli tak mäkké a teplé. Nechcel som sa od nej odlepiť, chcel som, aby to trvalo večne. Bella ma objala okolo krku jednou rukou a pritiahla si ma. Naše pery sa začali pohybovať v jednom rytme. Potreboval som sa nadýchnuť a cítil som, že aj Bella potrebuje kyslík. Z posledných dozvukov zdravého rozumu som sa od nej odtiahol.

„Prepáč,“ ospravedlňoval som sa. Fakt som to nemal robiť, teraz sa na mňa bude hnevať ešte viac.

„Prečo si to urobil?“ Bella mi rukou prechádzala po vlasoch a druhú dlaň si položila na moje líce. Nevedel som jej odpovedať, sám som nepoznal dôvod.

„Ja... ja neviem,“ povedal som smutne. Bola to chyba. Už ma nikdy nebude chcieť vidieť. Bella sa na mňa nahnevane pozrela a začala sa chichotať.

„To chceš, aby som sa cítila ešte horšie? Vieš ako ma zasiahlo to, že odchádzaš?“ Ten jej smutný výraz ma úplne dostal a ja som stratil reč.

Sadol som si, chytil som ju za ruku a nadýchol som sa. „Ja nikam neodchádzam, Carlisle si ma adoptoval, zajtra sa k nim sťahujem!“ odpovedal som jej s úsmevom.

Zrazu, ani som si to nevšimol, Bella ma objímala a plakala. Po pár minútach sa začala smiať ako šialená a potom zaspala. Chcel som tam zostať, lenže už bolo dosť neskoro, niekto by si ma tu všimol.

Zamieril som do svojej izby a potichu otvoril dvere. Mike spal, našťastie. Dnes som už nechcel počúvať tie jeho kecy o zľavách v obchodoch a o tom, ako by mi úžasne sekla fialová farba.

„Edík, poď sem...“ zapišťal Mike. Čo? On nespí? Zapozeral som sa bližšie a zistil som, že spí, len rozpráva zo sna.

„Len jednu pusu! Prosím!“ začal kričať. Ak bude takto vyvádzať celú noc, zbláznim sa. Sadol som si na posteľ, zobral som si MP3 a pustil som si hudbu. Dúfam, že Mike nie je námesačný.

Začal som premýšľať nad zajtrajškom. Aká je asi rodina doktora Cullena?

Autor: AliceCullenxD (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Prepáč, že existujem 6.: